Psychologička Mezzeyová: Hendikepovaným treba pomôcť vybudovať sieť kontaktov

Je bežné, že ľudia s hendikepom čelia diskriminácii alebo predsudkom v spoločnosti? Ako ich to ovplyvňuje?

Áno, diskriminácia a predsudky sú v živote hendikepovaných prítomné, a žiaľ, často sa objavujú aj tam, kde by to človek najmenej očakával. Predstavte si, že sa stretnete s človekom, ktorý už len pri pohľade na hendikep vyjadrí pochybnosti o vašich schopnostiach, hoci vás ani nepozná. Je veľmi náročné vyrovnať sa s tým, že vás niektorí ľudia automaticky považujú za menej hodnotného či menej schopného.

Tento postoj môže zasiahnuť do sebavedomia a vyvolať pocity menejcennosti alebo strach z odmietnutia. Nie je výnimkou, že hendikepovaní ľudia sa stretávajú s diskrimináciou aj v práci alebo pri bežných sociálnych kontaktoch, čo ich môže demotivovať. Napriek tomu sa s tým mnohí vysporiadajú s obrovskou odvahou a nachádzajú spôsoby, ako diskrimináciu prekonať.

S akými najväčšími problémami a obavami prichádzajú vaši zdravotne znevýhodnení klienti?

Najväčším strachom býva otázka: „Čo so mnou bude, keď zostanem sám?“ Pre mnohých je toto bremeno veľmi ťažké, pretože nevedia, či sa o nich niekto postará, ak prídu o rodinných príslušníkov alebo ľudí, ktorí im momentálne pomáhajú.

Existujú dva typy hendikepovaných ľudí: tí, ktorí sa tak narodili, a tí, ktorí hendikep získali až neskôr, či už v dôsledku nehody alebo choroby. Prví sú zvyknutí na svoju situáciu a vedia, ako si poradiť, zatiaľ čo druhí, ktorí zažili zásadnú zmenu vo svojom živote, majú oveľa väčšie ťažkosti s prispôsobením sa novej realite. Často ich trápia pocity a strach z toho, že sa ocitnú v zariadení pre seniorov.

Ako by ste opísali psychickú náročnosť v živote hendikepovaného človeka?

Často je podceňovaná. Väčšina ľudí si nedokáže úplne predstaviť, čo znamená denne čeliť limitáciám, ktoré sú trvalé. Každodenné úkony, ktoré sú pre zdravých ľudí samozrejmosťou, môžu byť pre hendikepovaných obrovskou výzvou. Frustrácia sa postupne kumuluje a môže vyústiť do depresívnych stavov, pocitov menejcennosti alebo hnevu.

Často sa stretávajú aj s predsudkami alebo nepochopením zo strany okolia. Táto psychická záťaž môže byť natoľko vyčerpávajúca, že sa nejednému človeku stáva hlavným problémom. Na druhej strane, každý klient je jedinečný a má vlastné spôsoby, ako sa s týmto bremenom vyrovnať. Pre niektorých je to humor, pre iných aktívna práca alebo rodinné zázemie. Je to neustály boj, ktorý si vyžaduje silnú vnútornú motiváciu a podporu.

Akým spôsobom pracujete s klientmi, ktorí majú strach z osamelosti a straty podpory?

Dôležité je pomôcť týmto ľuďom vybudovať si širšiu sieť kontaktov. Veľmi často sú zameraní iba na svoju rodinu, nemajú priateľov či známych, na ktorých by sa mohli obrátiť. Pre ľudí s hendikepom je veľkým prínosom, ak majú možnosť stretávať sa s inými, vytvoriť si širší okruh známych alebo komunity, ktoré im môžu poskytnúť sociálnu podporu. Tí, ktorí majú viac kontaktov mimo rodiny, sa cítia istejšie a majú menší strach z toho, čo príde. Navyše, časť z nich si nájde aj partnera alebo blízkeho človeka, ktorý im môže byť oporou aj v neskoršom veku. Pravdou však ostáva, že až 70 percent z nich sa nakoniec dostane do nejakého zariadenia.

Existujú psychologické rozdiely medzi ľuďmi, ktorí sa narodili s hendikepom, a tými, ktorí ho získali neskôr v živote?

Je tam veľký rozdiel. Ľudia, ktorí sa stali hendikepovanými až neskôr, majú často hlboké psychické bloky, pretože prirodzene porovnávajú, čo zvládali predtým a čo už nie sú schopní robiť. Predtým mohli športovať, chodiť na výlety, mať aktívny sociálny život, ale nehoda alebo choroba ich odrazu obmedzí. Priatelia, ktorých mali predtým, ich často prestanú navštevovať, pretože sa s nimi nedá robiť to, čo kedysi.

Ľudia hendikepovaní od narodenia sú viac zvyknutí prispôsobiť sa a už od detstva sú obklopení asistentmi alebo rodinou, ktorí im pomáhajú. Títo ľudia majú prirodzene vyvinutý spôsob, ako prekonať každodenné výzvy, a nemajú tendenciu stále porovnávať minulosť a prítomnosť. Je to jeden z dôvodov, prečo sa ľudia s novozískaným hendikepom často oveľa viac trápia a prežívajú pocit beznádeje.

Stáva sa, že takíto ľudia prejdú až do násilia, keď sa nedarí zlepšiť ich stav?

Ľudia so zdravotným postihnutím alebo mentálnymi ťažkosťami môžu niekedy reagovať na frustráciu spôsobenú dlhodobou neúspešnou snahou o zlepšenie stavu alebo sociálnou izoláciou. Nedostatok potrebných podporných služieb, akými sú terapeutická a rehabilitačná starostlivosť, môže viesť k emocionálnym prejavom a k zvýšenej citlivosti na stres, čo však nemusí nevyhnutne znamenať prejavy násilia. Ak je podpora v komunite nedostatočná, môže to zvýšiť riziko izolácie a nespokojnosti, ktoré niekedy vedú k samodeštruktívnemu správaniu alebo dokonca k agresivite. Prevencia a podpora zohrávajú v týchto prípadoch zásadnú úlohu – adekvátne podmienky, asistenčné služby a zapojenie do komunity pomáhajú vytvárať bezpečné prostredie, ktoré môže takýmto prejavom predchádzať.

Stretli ste sa už s klientmi, ktorí mali myšlienky na samovraždu?

Áno, stretla som sa s mnohými takýmito prípadmi. Človek, ktorý žije s hendikepom, občas dosiahne bod, keď sa cíti tak, že už by radšej „bol na druhom svete“. Niektorí sa ozvú priamo s myšlienkou, že už nevládzu a chcú to skončiť. Mala som dokonca klienta, ktorý mi telefonoval v čase, keď už mal pripravené tabletky a chcel ich užiť. V takýchto prípadoch je veľmi dôležitá komunikácia – snažím sa s nimi hovoriť o dôvodoch, ktoré ich vedú k týmto pocitom, a ukázať im, že život ponúka aj veľa pozitívnych a krásnych momentov. Rozhovor môže mať veľkú silu, práve dialógom sa dá mnohým tragédiám predísť.

Ako treba reagovať, ak vám hendikepovaný človek otvorene povie, že uvažuje o samovražde?

Kľúčové je nepodceniť situáciu a nečakať. Nemyslím si, že okamžité volanie na políciu alebo psychiatriu je správna reakcia – väčšinou ich to ešte viac vystraší a môže zhoršiť ich stav. Najlepšie je začať sa s nimi rozprávať, byť pri nich a zaujímať sa, čo konkrétne prežívajú. Ak im necháme priestor, možno ich to prinúti zamyslieť sa nad rozhodnutím a uvidieť veci v novom svetle. Samozrejme, treba ich kontaktovať aj neskôr, aby cítili, že nie sú sami a majú sa na koho obrátiť. Na druhej strane, ak má niekto v rodine takto vážne trápiaceho sa hendikepovaného, nie je vhodné, aby sa s ním o tom rozprával člen rodiny – oveľa účinnejšie je, keď sa s ním porozpráva niekto zvonka, kto ho môže pochopiť a podporiť.

V prípade, že psychologická pomoc už nestačí, existujú na Slovensku možnosti pre zdravotne znevýhodnených, ktorí potrebujú psychiatrickú starostlivosť?

Bohužiaľ, možnosti sú veľmi obmedzené. K dispozícii sú normálne psychiatrické liečebne, kde sa pacienti ocitajú spolu s osobami s vážnymi psychickými poruchami. To môže byť pre nich mimoriadne traumatizujúce, pretože sa často cítia medzi týmito "bláznami" izolovaní, nepochopení. Toto prostredie môže ešte viac zhoršiť ich psychický stav a depresiu.

Bolo by potrebné vytvoriť zariadenia, ktoré by sa zameriavali nielen na psychiatrickú starostlivosť, ale aj na komplexný prístup k liečbe. Takéto zariadenia by mali ponúkať terapie, ktoré sú nielen tradičné, ale aj alternatívne, ako sú aromaterapia, arteterapia alebo fyzioterapia. Zameranie na celkovú pohodu pacienta, vrátane psychických a emocionálnych aspektov, by mohlo výrazne prispieť k zlepšeniu ich stavu a kvalite života.

Mohli by ste nám priblížiť, aké sú podľa vás najefektívnejšie spôsoby, ako podporiť hendikepovaných, aby sa cítili viac akceptovaní a rešpektovaní v spoločnosti?

Kľúčovým faktorom je vytvorenie inkluzívneho prostredia, kde budú mať hendikepovaní rovnaké príležitosti ako ostatní. Akceptácia začína u nás všetkých, a preto je dôležité vzdelávať verejnosť o témach spojených s hendikepovanými, aby sa odstránili predsudky a bariéry. Pre hendikepovaných je tiež veľmi dôležité cítiť podporu vo svojom okolí, a to nielen zo strany rodiny, ale aj širšej komunity. Jedným z riešení je poskytovanie priestorov, kde môžu rozvíjať svoje schopnosti a zapájať sa do spoločenských aktivít. Navyše, zabezpečenie prístupu k vzdelaniu, práci a adekvátnej zdravotnej starostlivosti je nevyhnutné. Mnohí hendikepovaní dokážu prispieť svojimi skúsenosťami a talentmi, a keď im spoločnosť dá túto možnosť realizácie, môžu získať nielen zmysel života, ale aj pocit rovnocennosti.

Ako by sme mohli viac podporiť rodiny, ktoré sa starajú o hendikepovaných členov?

Tieto rodiny často nesú obrovské bremeno a čelia vysokému fyzickému a psychickému vypätiu. Jedným z najlepších spôsobov, ako ich podporiť, je zabezpečenie prístupu k odľahčovacím službám – čiže možnostiam, ktoré im umožnia aspoň na čas uľaviť od každodennej starostlivosti. Mnohí rodinní príslušníci sa cítia vyčerpaní, lebo ich starostlivosť je nepretržitá. Navyše, rodiny potrebujú aj finančnú pomoc, pretože náklady na starostlivosť môžu byť značné. Ďalším efektívnym spôsobom podpory je vzdelávanie rodín o tom, ako zvládať stres a kde hľadať emocionálnu pomoc. Vytváranie podporných skupín, kde môžu rodiny zdieľať svoje skúsenosti a rady, je tiež veľmi prospešné, pretože sa cítia menej osamotené a viac pochopené.

Akú úlohu by malo zohrávať vzdelávanie o hendikepovaných na školách a v komunitách, aby sa zvýšilo povedomie o ich problémoch a potrebách?

Povinné vzdelávanie o hendikepovaných by malo byť súčasťou osnov na základných školách. Žiaci by mali mať možnosť spoznať ľudí s rôznymi obmedzeniami a navštíviť miesta, kde sa môžu s nimi osobne stretnúť. Zapojiť by sme mali aj rodičov, aby si uvedomili realitu týchto jedincov. Navyše, osvetová činnosť by mohla prebiehať aj vo väzniciach a nápravných zariadeniach, kde by sa závislí ľudia mohli dozvedieť o skutočných problémoch, ktorým čelí táto zraniteľná skupina, s ktorou sa bežne nestretávajú.

Ako vnímate budúcnosť a trendy v oblasti psychologickej pomoci pre hendikepovaných ľudí?

S rozvojom technológií a väčším povedomím o duševnom zdraví sa aj psychologická pomoc hendikepovaným postupne mení k lepšiemu. Online terapie a telemedicína umožňujú prístup k psychologickej pomoci aj ľuďom, ktorí majú problémy s mobilitou alebo žijú v odľahlých oblastiach. Významným trendom je aj väčší dôraz na špecializované terapie, ktoré sa zameriavajú na konkrétne potreby hendikepovaných – či už ide o zvládanie chronickej bolesti, problémy so sociálnou izoláciou alebo adaptáciu na nové obmedzenia. Podpora psychologických poradní, ktoré sa venujú špeciálne hendikepovaným, je dnes na vzostupe, čo považujem za veľmi pozitívny vývoj. Spoločnosť si čoraz viac uvedomuje, že aj duševné zdravie hendikepovaných je prioritou, a verím, že táto cesta povedie k ešte dostupnejšej a kvalitnejšej pomoci, ktorá im umožní plnohodnotný život.