Reálna hrozba alebo obyčajné vydieranie? Turecko aj Chorvátsko vetujú rozšírenie NATO o severské štáty

Po ruskej invázii na Ukrajinu sa dlhodobo neutrálne Fínsko a Švédsko rozhodli zmeniť postoj. Prejavili záujem o členstvo v NATO. V centrále v Bruseli a západných štátoch Aliancie boli reakcie priaznivé a radostné.

Lenže v NATO platí, že ak nebudú súhlasiť všetci, nebude z toho nič. Chorvátsko a Turecko sa ozvali proti. Chorváti sledujú vlastné politické ciele, Turecko zas oficiálne hovorí o kurdskom separatizme. Čo sa skrýva za ich postojom a sú oba štáty skutočne schopné a ochotné zablokovať cestu severanom do NATO?

Turecké členstvo v NATO

Začnime pri tureckom členstve v NATO. Do Aliancie sa dostalo pred 70 rokmi v prvej vlne rozšírenia spolu s Gréckom. Oba štáty sa počas studenej vojny stali hrádzou proti vtedajšiemu sovietskemu expanzionizmu.

Turecko ponúkalo strategickú polohu a doteraz sú tam rozmiestnené americké jadrové zbrane (napríklad na základni Incirlik). Bolo dôležitým zázemím pri vojnách v Iraku aj Afganistane.

„Od konca studenej vojny sa bezpečnostná situácia vo svete zmenila a zmenil sa aj postoj Turecka. Je na jednej strane asertívnejšie a sebavedomejšie, na druhej strane sa politicky aj hodnotovo vzďaľuje jadru NATO,“ vysvetľuje pre Štandard generálporučík vo výslužbe a predseda strany Občianski demokrati Slovenska Pavel Macko.

Turecko ako také je špecifickým členom NATO a Západ pri ňom mnohokrát privrel oči pri domácej aj zahraničnej politike. Regionálnej mocnosti roky vládne prezident Recep Tayyip Erdogan s autokratickými tendenciami. Po pokuse o prevrat v roku 2016 odsúdil, uväznil alebo vyhodil z práce desaťtisíce ľudí, ktorých vinil z komplotu či spolupráce s jeho úhlavným nepriateľom Fethullahom Gülenom. Ankara tiež tvrdo potláča slobodu médií, viacero novinárov skončilo za mrežami.

Regionálna revizionistická veľmoc

Proti kurdskému separatizmu Turecko vojensky zasahuje na vlastnom území aj mimo neho – ako členský štát NATO podniklo viacero invázií na území vojnou zmietanej Sýrie. Do provincie Afrín vstúpil v rámci operácie Olivová ratolesť (2018), o rok neskôr nasledovala operácia Prameň mieru do kurdského regiónu Rojava, v roku 2020 zas invázia s názvom Jarný štít do severosýrskeho Idlibu. Výbojnou politikou a nárokovaním si na územia Erdogan oživuje spomienky na Osmanskú ríšu, ktorá bola v regióne dlho rozhodujúcou mocnosťou.

Turecko teda viedlo pomerne rozsiahle vojenské operácie bez mandátu NATO, OSN či inej medzinárodnej organizácie využívajúc vojnu v Sýrii, počas ktorej centrálna vláda v Damasku nedokázala udržať pod kontrolou veľkú časť územia štátu.

Rusko a Turecko: konflikty aj podobnosti

Pri všetkých troch inváziách zneli turecké zámienky podobne: boj proti kurdským separatistom (aj za hranicami Turecka), ochrana tureckého obyvateľstva, dosiahnutie stability v blízkosti tureckých hraníc. Argumentácia nie veľmi vzdialená tej ruskej na Ukrajine.

Moskva hovorí o ochrane ruskojazyčného obyvateľstva, ktoré je podľa nej cielene vraždené. Podľa jej slov „genocídu“ datuje od roku 2014, keď anektovala Krym a umožnila vznik proruských seperatistických republík v Donbase.

Reálne v oboch prípadoch cítiť mocenské záujmy v bývalých sférach vplyvu. Napokon preto na seba tieto dve mocnosti narážali stovky rokov vo vojnách, najznámejšia z nich nesie názov „krymská“ z polovice 19. storočia. Súperenie spočívalo v snahe o kontrolu Čierneho mora, úžin Bospor a Darnanely a získavanie vplyvu na Balkáne. Občas sa zabúda, že Krym, na ktorý si Rusko nárokuje argumentujúc históriou, bol celé storočia pod nadvládou Osmanov. Zmenili sa štáty, hranice a režimy, ale geopolitické záujmy pretrvávajú.

Turecko s Ruskom spájajú viac-menej partnerské, hoci premenlivé vzťahy. Pred šiestimi rokmi sa rozkmotrili, keď Turci nedopatrením zostrelili ruské vojenské lietadlo pri hranici so Sýriou, spor vyústil až do vzájomných sankcií. Erdogan sa ospravedlnil, dialóg ožil a Rusko mu neskôr predalo moderné systémy protivzdušnej obrany S-400. To sa nepáčilo NATO a USA, ktoré nabádajú ku kupovaniu kompatibilnej západnej zbrojnej techniky.

Ankara sa momentálne pokúša byť mediátorom a sprostredkovateľom rokovaní medzi Moskvou a Kyjevom. O Turecku sa tiež hovorí ako o mocnosti, ktorá by mohla byť jedným z garantov bezpečnosti povojnovej Ukrajiny. Snaží sa nepohnevať si Rusov a byť zadobre aj s Ukrajincami. Turecko vyzvalo Moskvu na ukončenie vojny, ale sankcie odmieta. Zatvorilo úžiny pre vojenské lode a vzdušný priestor pre ruské vojenské lietadlá, ale nedodáva Kyjevu zbrane. Nemali by sme na to zabúdať pri tureckom postoji k rozširovaniu NATO, ktoré, pochopiteľne, Rusku nevonia. Nechceným dôsledkom ruskej invázie na Ukrajinu, ktorá snívala o vstupe do Aliancie, je prihláška Švédska a Fínska.

Duch osmanského kupca

Turci sú odnepamäti chýrni obchodníci, čo platí aj v súčasnosti. Ukázali to pri migračnej dohode s EÚ v roku 2016, keď si Turecko – oficiálne za starostlivosť o sýrskych utečencov, reálne za spomalenie prílevu migrantov z rôznych štátov do Európy – vyrokovalo šesť miliárd eur. Onedlho sa do vojny v Sýrii, ktorá migračnú vlnu vyvolala, samo zapojilo. Sledujúc vlastné ciele, bez ohľadu na spojencov v NATO.

Podobne možno vnímať aj aktuálne turecké veto pri Švédsku a Fínsku. Turecko v stredu v Rade NATO zablokovalo začiatok prístupových rokovaní s oboma severskými štátmi. Erdogan tvrdí, že Helsinki a Štokholm poskytujú útočisko členom Strany kurdských pracujúcich (PKK), ktorú Ankara považuje za teroristickú organizáciu a Gülenových stúpencov. Navrhované rozšírenie NATO by tak podľa jeho slov ohrozilo bezpečnosť Aliancie.

Odborníčka na turecké reálie Lucia Yar upozorňuje, že Ankara má viacero motivácií. Švédsko a Fínsko vedú podľa nej takzvanú „feministickú zahraničnú politiku“ zameranú na ľudské práva a rovnosť pohlaví. V oboch štátoch stoja na čele vlády premiérky, vo Švédsku je žena aj na čele rezortu zahraničia. „Uplatňovaním feministickej zahraničnej politiky odôvodňoval Štokholm aj zákaz vývozu zbraní do Turecka. Ten platí od roku 2019 a súvisel najmä s tým, že podľa Švédov Ankara využívala tieto zbrane na ofenzívu voči kurdskej menšine a Kurdom žijúcim na severe Sýrie,“ vysvetľuje Yar v článku na portáli Euractiv.

V sobotu Erdogan telefonoval s lídrami Fínska a Švedska. Vyzval ich na „konkrétne kroky“ na ukončenie politickej a finančnej podpory „teroristických“ organizácií. Turecký prezident ich zároveň žiada o zrušenie embarga na vývoz zbraní do Turecka.

Podobne blokujú USA predaj stíhačiek F-35 a ďalších zbraní, pretože Turci si kúpili ruský systém protivzdušnej obrany S-400. Podľa analytičky môže byť za deklarovaným vetom Ankary snaha o zrušenie severského aj amerického zbrojného embarga do krajiny polmesiaca.

„Verím tomu, že postoj Turecka je klasickou formou orientálneho trhového zjednávania. Som presvedčený, že nakoniec k dohode dôjde,“ vyjadril sa pre TASR český politológ Josef Kraus. Odhaduje, že rozhodujúce slovo bude mať Washington a jeho miera ochoty vyjsť Ankare v ústrety.

Turecká vnútropolitická situácia

Popri zahraničnej politike neradno opomenúť citlivú vnútropolitickú situáciu. Inflácia v Turecku za pol roka skočila z 20 až na 70 percent, čo je najviac za ostatné dve dekády. Vážne ekonomické problémy začínajú pociťovať obyvatelia, ktorí budú o rok, najneskôr v júni, voliť v parlamentných aj prezidentských voľbách. Vláda sa pokúša ukázať rozhodnosť a silu skrz zahraničnú politiku.

„Kľúčové pre úspešné prijatie Švédska a Fínska do NATO – v súvislosti s Tureckom – asi bude, aby sa pristúpenia stihli (teda členskými štátmi NATO) čím skôr, keď ešte v Turecku neriešia volebnú kampaň,“ upozorňuje Lucia Yar. Ak dovtedy členské krajiny nestihnú ratifikovať vstup Fínska a Švédska, počas ostrej kampane môžu Erdoganove požiadavky narastať.

Erdogan sa podľa Macka pokúša posilniť si imidž lídra, ktorý je na čele regionálnej mocnosti a má v NATO slovo. Obaja očakávajú, že Turecko nakoniec ustúpi. „Myslím si, že Washington nedovolí, aby sa s nimi Erdogan hral tak, ako sa hral s Bruselom – špeciálne teraz, keď sa prizerá najmä Moskva,“ uzatvára Yar.

Chorváti dožadujúci sa pozornosti

Vetovanie vstupu Fínska a Švédska do NATO ohlásil aj chorvátsky prezident Zoran Milanovič. Pred dvoma týždňami sme mohli len odhadovať, aké sú skutočné korene jeho postoja. Analýza Štandardu sa ukázala ako správna – dôvody treba hľadať v domácej politike a Bosne.

https://standard.sk/201690/preco-je-chorvatsky-prezident-proti-finskemu-vstupu-do-nato-vysvetlenie-hladajte-na-balkane/

Milanovičove spory s premiérom Andrejom Plenkovičom sú dobre známe. Jeho stredopravá vláda naklonená Kyjevu sa ospravedlňovala Ukrajine za výroky prezidenta, ktorý kedysi viedol chorvátskych sociálnych demokratov.

Prezident Milanovič dlhodobo opakuje, že „vojna na Ukrajine sa ich netýka“, podobne argumentuje aj slovenský expremiér Robert Fico. Medzičasom sa objavili správy, že na Ukrajinu odišlo bojovať dvesto chorvátskych dobrovoľníkov a ruská vláda si predvolala chorvátskeho vojenského pridelenca v Moskve.

Chorvátsky prezident už otvorene hovorí o tom, že nemá nič proti fínskemu a švédskemu členstvu v NATO, ale veto používa ako politický nástroj. „Nie je to akt voči Fínsku a Švédsku, ale je to pre Chorvátsko,“ povedal Milanovič, ktorý tvrdí, že chorvátska menšina v Bosne a Hercegovine je ako politická entita ničená a je národným záujmom Chorvátska tomu zabrániť.

Snaží sa zmeniť volebný systém v Bosne, kde si v parlamentných voľbách obyvatelia volia svojich zástupcov v dvoch obvodoch: Federácia Bosny a Hercegoviny (zložená z Chorvátov a početnejších Bosniakov) a Republika srbská. Milanovič chce, aby mala chorvátska menšina vlastný obvod a kandidátov, nech ich početnejší bosniacki voliči neprehlasujú.

Na zmenu volebného zákona, prípadne bosnianskej ústavy, je potrebný súhlas západných mocností, najmä USA, ktorý sa Chorvátom dlhodobo nedarí získať. Západ do krehkého daytonského systému napriek jeho nedostatkom nechce zasahovať. Použitím práva veta si Záhreb získava pozornosť mocných.

„Myslím si, že postoj Chorvátska, predovšetkým prezidenta Milanoviča, je účelový a bez ohľadu na motiváciu a jej hodnovernosť ho považujem tak trochu za politikárčenie. Verím, že nakoniec Chorvátsko nezablokuje rozšírenie NATO a nezíska ani nejaké zásadné ústupky. Podmieňovať súhlas s rozšírením NATO zmenou volebného zákona v nečlenskej krajine považujem za ačohentizmus na najvyššej štátnickej úrovni,“ komentuje kroky chorvátskeho prezidenta Macko.

Dokážu rozšírenie skutočne zablokovať?

Turecko a Chorvátsko nie sú úplne porovnateľné z dvoch dôvodov – mocenského a politického. Turecko je regionálnou mocnosťou so silnou armádou (ktorá rozhodujúcim spôsobom prispela k výhre Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu) a ako sme vysvetlili vyššie, vďaka strategickej polohe si môže dovoliť to, čo by iným neprešlo. Oproti tomu je Chorvátsko menším a slabším štátom, vstúpilo do Aliancie neskôr a nie je rozhodujúcim hráčom.

Politicky má Turecko prvky autoritatívneho režimu, ktorý Erdogan takmer úplne ovládol, hoci stále existujú opozičné strany. Vládne takmer 20 rokov a referendom zmenil parlamentný systém na prezidentský, má v rukách výkonnú moc a priamy dosah na zahraničnú politiku. Chorvátsko je oproti tomu klasickou parlamentnou republikou a prezident má obmedzené právomoci – podobne ako Zuzana Čaputová.

Macko upozorňuje, že rozhodujúce slovo majú pri prístupových rokovaniach vlády, prezidenti vyslovujú formálny súhlas. „Vlády všetkých členských krajín podľa ich ústavných zvyklostí a kompetencií politicky odsúhlasia prijatie nových členov (začatie rokovaní o pristúpení). Následne na samite hláv štátov NATO musia všetky členské krajiny formálne súhlasiť s členstvom nových krajín v NATO a na základe takéhoto jednomyseľného súhlasu Severoatlantickej aliancie oficiálne pozve kandidátske krajiny na členstvo v NATO.“

To je špecialita vstupu do NATO – ak štát prejaví záujem o členstvo, musí si počkať na pozvánku od všetkých 30 aktuálnych členov. Turecko spustenie prístupových rokovaní vetovalo, v tejto fáze teda skutočne veto uplatnilo.  

Je pravdou, že prístupové dokumenty podpisujú hlavy štátov a potom nasleduje ratifikácia v parlamentoch členských štátov Aliancie. Podľa diplomatov z NATO by ratifikačný proces mohol trvať zhruba rok, čo by kolidovalo s tureckými voľbami.

Procesne Turecko aj Chorvátsko zablokovať rozšírenie NATO môžu a nebolo by to precedensom. Grécko roky odmietalo vstup vtedajšieho Macedónska do Aliancie. Veto stiahlo, až keď sa sused premenoval na Severné Macedónsko a uzavreli medzištátnu dohodu. Otázka je, aké by to malo pre Záhreb a Ankaru politické dôsledky v čase, keď je na Ukrajine vojna a na rozšírenie NATO je veľký tlak.

Doteraz neutrálne Fínsko a Švédsko formálne požiadali o členstvo v NATO tento týždeň v stredu. Zatiaľ ich prihlášku odobrili USA a Česko.