Martin Weiss

Biden nedávno formuloval svoju „ukrajinskú“ politiku v článku pre New York Times a nebezpečenstvo rôznych interpretácií tam nehrozí. Naopak, môžeme povedať, že keď má človek možnosť usporiadať si myšlienky, tak text ukazuje aj pozitíva vysokého veku. Je nielen výrazovo triezvy – aj čo sa týka koncepčného aparátu, akoby bol napísaný pred tridsiatimi rokmi a nie dnes (nie však vtedajším Joeom Bidenom, ktorému sa záľuba v kvetnatej rétorike párkrát vypomstila).

Biden v texte objasňuje niekoľko bodov, okolo ktorých sa v USA v poslednom čase rozprúdila diskusia. Takticky cituje prezidenta Zelenského, že túto „vojnu definitívne ukončí len diplomacia“, aby potvrdil, že nebude „vyvíjať nátlak na ukrajinskú vládu – neverejne ani verejne – k územným ústupkom. Niečo také by bolo chybné a v rozpore so zavedenými zásadami. Rozhovory Ukrajiny s Ruskom neuviazli, pretože by sa Ukrajina obrátila k diplomacii chrbtom. Uviazli, pretože Rusko pokračuje vo vojne v snahe zmocniť sa toľkých ukrajinských území, ako je len možné.“

Čo neznamená, že k nejakým územným ústupkom – nech už ich definujeme voči akémukoľvek predchádzajúcemu stavu – nakoniec nedôjde. Biden len hovorí, že o tom musia rozhodnúť Ukrajinci sami. Implicitne tak nesúhlasí s Henrym Kissingerom, ktorý o územných ústupkoch hovoril minulý týždeň.

Američania nedodajú rakety s najdlhším doletom

Biden zopakoval to, čo povedal už dávno, ale určite neškodí to pre niekoho opakovať: že jedným z limitov americkej podpory je, že do konfliktu nevstúpi vlastnou vojenskou silou. „Ak nebudú Spojené štáty alebo ich spojenci napadnutí, tak do tohto konfliktu priamo nevstúpime ani vyslaním amerických vojakov do bojov na Ukrajinu, ani útokom na ruské sily.“

A pretože toto je rok 2022, ale rozhodne nie 2002, Biden nesľubuje „regime change“ ani šírenie demokracie. „Akokoľvek s pánom Putinom nesúhlasím a považujem jeho konanie za zavrhnutiahodné, Spojené štáty sa nebudú usilovať o jeho odstránenie v Moskve,“ hovorí.

Jadrom jeho politiky je poskytovať Ukrajine zbrane a finančnú podporu tak, „aby mohla bojovať na bojisku a byť v čo možno najsilnejšej pozícii pri rokovacom stole“. Kladie na túto podporu nejaké obmedzenia? Áno, kladie. Keď vypočítava zbraňové systémy, ktoré dodal alebo hodlá dodať, zdôrazňuje, že im umožní „presnejšie zasiahnuť kľúčové ciele na bojisku na Ukrajine“ a že „nepovzbudzujeme Ukrajinu ani jej nevytvárame podmienky na to, aby útočila mimo svojich hraníc“. Američania už tiež oznámili, že dodajú Ukrajincom raketomety HIMARS, ale nie s raketami najdlhšieho doletu.

Tieto sebaobmedzujúce záväzky nedávajú zmysel. Ukrajina má možnosť útočiť na ruské územie – tam, kde má pod kontrolou štátnu hranicu – a húfnice, ktoré jej Američania a iní dodávajú, k tomu prispievajú. Keď Ukrajinci 1. apríla zaútočili na ruské ropné zásobníky v Belgorode, pár desiatok kilometrov od hraníc, považoval to niekto za nebezpečnú eskaláciu? Tu sa nebavíme o raketách umožňujúcich Ukrajine zasiahnuť Moskvu. Zhromaždisko, základne či dopravné spojnice v blízkosti bojiska sú legitímnym cieľom. Alebo má azda právo vojensky zasahovať na cudzom území len Rusko?

Má sa tým zabrániť eskalácii? Ale každý predsa bojuje, ako vie, Američania pojem asymetrická vojna dobre poznajú. Má to byť akýsi pokus o férovosť a dodržiavanie nejakých pravidiel? Lenže tie pravidlá existujú len v hlavách západných mierotvorcov, Putin má na prvom mieste pravidlo, či prehráva alebo vyhráva. Alebo sa tým niekto chce poistiť, aby v prípade predvídaného ruského víťazstva mohol Rusom šepkať: My sme vždy boli proti dodávaniu ťažkých zbraní. To je logika pochopiteľná u Nemcov. Ale u Američanov?