Fukuyama už vidí ohrozenie liberalizmu

Fukuyama v svojej novej knihe súhlasí, že „konzervatívna kritika liberalizmu, podľa ktorej liberálne spoločnosti neposkytujú morálny horizont, okolo ktorého by išlo vybudovať komunitu, je pravdivá“. Neverí ale, že je možný nejaký návrat k náboženskému morálnemu poriadku, pretože morálny relativizmus je základnou „črtou, nie chybou liberalizmu“. Píše Luděk Bednář.

Liberalizmus si získal zlú povesť. V treťom desaťročí 21. storočia sa už tejto ideológii posmievajú pravicoví populisti aj ľavicoví progresivisti. A vôbec nie je prehnaný záver, ku ktorému dochádza americký politický filozof Francis Fukuyama vo svojej novej knihe Liberalism and its Discontents (Omyly liberalizmu), že „liberalizmus je dnes po celom svete vážne ohrozený“.

V tomto závere mu nebráni ani známy fakt, že pred 30 rokmi na základe Hegelovej historickej teleológie tvrdil, že pád Sovietskeho zväzu znamená „koniec ideologickej evolúcie ľudstva a univerzálnosť západnej liberálnej demokracie ako formy ľudskej vlády“. Takže sa dnes ukazuje, že dejiny sa predsa len neskončili? Čo je také zlé na liberalizme? Dá sa ešte opraviť? Alebo Fukuyama chybne prorokoval, že liberalizmus bol absolútnym okamihom dejín?

Fukuyama pripúšťa, že „existuje mnoho legitímnych spôsobov kritiky liberálnej spoločnosti“. Za pomoci parafrázovaného výroku Winstona Churchilla však ďalej trvá na tom, že „liberalizmus je najhoršou formou vlády okrem všetkých ostatných“. To, čo je vraj na liberalizme zlé, je neoliberalizmus a potom ešte myšlienka „suverénneho ja“ amerického politického filozofa Johna Rawlsa (1921 – 2002).

Vo Fukuyamovom výklade je Rawls mostom k nihilizmu a wokovstvu. Na rozdiel od lockeovsko-jeffersonovského liberalizmu, ktorý, pravda, toleroval rôzne koncepcie dobra, ten rawlsovský nesúdi rozhodnutie iných ľudí a voľbu povyšuje na prvé miesto medzi ľudskými statkami, čo má ničivé následky – kultúru narcizmu.

Pokiaľ Rawls dodal morálny relativizmus, potom ten kognitívny máme od Michela Foucaulta (1926 – 1984), podľa ktorého je subjektivita správna vec. Fukuyama pripúšťa, že vo Foucaultových tvrdeniach je zrnko pravdy – „vedecky overené závery odrážajú záujmy a moc tých, ktorí ich vyjadrujú“. Foucault bol však hlavne paranoik. Pre alergiu na autoritu videl moc všade, v inštitúciách aj v jazyku používanom v spoločenskom styku.

Fukuyama si kladie otázku, či existujú iné univerzálne hodnoty ako moc. Svoju novú knihu sám považuje za obhajobu klasického liberalizmu, ktorý definuje ako „obmedzenie právomocí vlád zákonom a ústavou“. Najlepšie časti knihy sa zaoberajú tým, ako „boli interpretované a dohnané zdravé liberálne myšlienky do extrémov“. Republikáni príliš presadzovali jeden druh liberalizmu – kapitalizmus, a demokrati zasa príliš jeho ďalší druh – inakosť alebo politiku identity.

V poslednom období však nastáva posun, ktorý Fukuyama neberie do úvahy. Na konci 20. storočia boli obe veľké strany v USA síce odlišným spôsobom, ale liberálno-demokratické. Dnes sú demokrati prevažne stranou liberálneho režimu, ktorý Fukuyama oceňuje, a republikáni stranou demokratického cítenia, ktorému nedôveruje.

Zdá sa, že liberalizmus je rovnako ako iné ideológie náchylný prerásť v niečo neliberálne. Fukuyama vždy veril, že „liberálne spoločnosti neprežijú, pokiaľ nezavedú hierarchiu faktických právd“. Nevolá po cenzúre, len chce, aby existovali pravidlá pre posúdenie toho, či sa reč zakladá na faktoch. K tomu píše: „Existujú zavedené metódy na stanovovanie faktických informácií, ktoré sa roky používajú v súdnych konaniach, profesionálnej žurnalistike a vo vedeckej komunite.“

‘Liberalism and Its Discontents by Francis Fukuyama, audiobook excerpt’ on #SoundCloud #np https://t.co/1EK5VxqpQy

— Francis Fukuyama (@FukuyamaFrancis) May 10, 2022

Navyše súhlasí s americkými pravicovými postliberálmi, ako je Sohrab Ahmari, Adrian Vermeule či Patrick Deneen, že „konzervatívna kritika liberalizmu, podľa ktorej liberálne spoločnosti neposkytujú morálny horizont, okolo ktorého by išlo vybudovať komunitu, je pravdivá“. Neverí ale, že je možný nejaký návrat k náboženskému morálnemu poriadku, pretože morálny relativizmus je základnou „črtou, nie chybou liberalizmu“.

Podľa Fukuyamu je teda tým najlepším, v čo sa dá dúfať, liberalizmus, ktorý si uvedomuje svoje nedostatky a „uprednostňuje verejnoprávnosť, toleranciu, otvorenosť a aktívne zapojenie do verejných záležitostí“, nie je v rozpakoch nad národnou identitou a kultúrnou tradíciou, snaží sa preniesť moc na najnižšiu úroveň vlády, akceptuje ľudské limity a podporuje umiernenosť. Fukuyama ukazuje, že liberalizmus nemusí byť úmerný individualizmu alebo wokovstvu. Jeho verzia odmieta oboje.

Francis Fukuyama: Liberalizmus a jeho Discontents, Farrar, Straus a Giroux, 2022, 192 str.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.