Čo sa deje v Kosove? Priština sa snaží novými dokladmi stavať na roveň Srbsku. To štátnosť Kosova snaživo podkopáva

Prelom júla a augusta popri správach z Ukrajiny poznamenalo napätie na kosovsko-srbskej hranici. Čo sa tam vlastne stalo a čo to znamená?

V praktickej rovine ide o spor o uznávaní dokladov a jurisdikcii. Kosovo presadzuje, aby všetci občania Srbska, ktorí navštívia Kosovo, dostali na hraniciach ďalší doklad, ktorý im potvrdzuje povolenie na vstup. Majitelia áut, ktorí majú evidenčné čísla vozidiel vydané Srbskom, ich mali do dvoch mesiacov vymeniť za kosovské. Recipročné nariadenie uplatňovalo počas uplynulých 11 rokov Srbsko na kosovské vozidlá, ktoré prechádzali cez srbské územie.

Opatrenie malo vstúpiť do platnosti 1. augusta a Srbom žijúcim na severe Kosova sa nepáčilo. Začali sa protesty a zablokovali deň predtým (31. júla) nákladnými vozidlami dva hraničné priechody (Jarinje a Brnjak), ktoré využívajú pri ceste do Srbska. „Modlíme sa a žiadame mier. Ak sa pokúsia prenasledovať alebo zabíjať Srbov, tak Srbsko vyhrá,“ vyhlásil v nedeľu srbský prezident Aleksandar Vučič.

Молимо и тражимо мир. Дрзну ли се да крену у прогон и убијање Срба, Србија ће победити. https://t.co/65Zfl5eIAY

— Александар Вучић (@avucic) July 31, 2022

Kosovské úrady zareagovali tak, že priechody zatvorili, keďže napätie v oblasti rástlo a bolo počuť streľbu, hoci žiadni zranení hlásení neboli. Tamojší premiér Albin Kurti odsúdil blokádu hraníc.

Rozpory na hraniciach si napriek pretrvávajúcej vojne na Ukrajine a napätí ohľadom návštevy Nancy Pelosiovej na Taiwane získali medzinárodnú pozornosť. Z historických skúseností vieme, že na rozhorenie konfliktu na krehkom a fragmentovanom Balkáne netreba veľa, a hraničné opatrenia pôsobili ako nepodceniteľná zámienka. Mierová misia NATO KFOR okamžite reagovala s tým, že situáciu monitoruje a je schopná zasiahnuť v záujme zachovania stability a bezpečnosti.

pic.twitter.com/LK1MB2cSoJ

— NATO Kosovo Force – KFOR (@NATO_KFOR) July 31, 2022

Tlak Západu, ústupok Kosova

Kosovská vláda sa po rozhovore (či tlaku, záleží od interpretácie) s európskymi a americkými partnermi rozhodla odložiť uplatňovanie tohto nariadenia o mesiac, teda na 1. september. Krok privítal šéf európskej diplomacie Josep Borrell aj slovenský exminister a splnomocnenec pre srbsko-kosovský dialóg Miroslav Lajčák. Nie je to však riešenie, ale odklad.

Welcome decision by Kosovo to accept @JosepBorrellF proposal to postpone by 1 month. EU expects all roadblocks to be removed immediately. HRVP Borrell invited Kosovo & Serbia to engage in dialogue on way forward. Grateful to @USAmbKosovo for strong support.

— Miroslav Lajčák (@MiroslavLajcak) July 31, 2022

Na 18. augusta je naplánované stretnutie lídrov Srbska a Kosova v Bruseli. Vučič a Kurti sa už stretli dvakrát, naposledy delegácie rokovali v júni, ale bez hmatateľných výsledkov. Schôdzka pod záštitou Lajčáka podľa srbského prezidenta ani tentoraz neprinesie posun v dlhoročnom spore.

Symbolická rovina

Po praktickej stránke je spor pomerne jednoduchý – vozidlá etnických Srbov by mali mať podľa Prištiny kosovské poznávacie značky, naopak to funguje roky. Po symbolickej stránke je to zložitejšie.

Kým Srbsko je medzinárodným spoločenstvom riadne uznaný štát, Kosovo vyhlásilo jednostranne nezávislosť od Srbska vo februári 2008. Samostatnosť tejto krajiny uznalo len vyše sto štátov a chýba medzi nimi aj pätica členov EÚ (Slovensko, Španielsko, Rumunsko, Grécko a Cyprus).

Snaha Prištiny vnútiť etnickým Srbom kosovské doklady (s poznávacou značkou priamo súvisí technický preukaz) je protireakciou a pokusom o zrovnoprávnenie sa s Belehradom po úradnej stránke. Severné Kosovo je najcitlivejším územím, keďže práve tam sa koncentruje srbská menšina.

Lenže Srbsko nielenže neuznalo Kosovo, ale využíva všetky dostupné páky na to, aby sa na medzinárodnej scéne neetablovalo.

Protikosovské úsilie

Vučič napríklad koncom júla privítal španielskeho premiéra Pedra Sáncheza. Obaja sa navzájom častovali lichôtkami a slovami podpory. Sánchez podporil srbskú integráciu do EÚ (prístupové rokovania sa začali už v roku 2014), ktorú komplikuje práve spor s Kosovom, Vučič zas označil Španielsko „za jedného z najväčších priateľov Srbska na svete“. Srbi sa tiež môžu spoľahnúť na podporu Ruska a Číny.

Vyvíjajú intenzívne úsilie, aby viaceré štáty vzali späť uznanie nezávislosti Kosova. Srbi pred tromi rokmi tvrdili, že z celkovo 114 štátov (ktoré deklarovala Priština) už stiahlo uznanie 15, toho roku hovoria o ďalších štyroch. Ide najmä o africké a ostrovné štáty.

Belehrad sa tiež snaží blokovať vstup Kosova do medzinárodných organizácií: v roku 2018 do Interpolu, do OSN a aj za cenu zlyhania európskej integrácie Srbska i do Rady Európy.

Riešenie je v nedohľadne

V dlhodobom spore medzi Belehradom a Prištinou nesvitá na zázračné riešenie. Viaceré západné štáty poukazujú na vojnu v Kosove spred dvadsiatich rokov, ktorú po srbských útokoch zakončili nálety NATO, a netaja sympatie k Prištine. Druhou stranou mince je jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova v roku 2008 s rozhodujúcou pomocou USA, ktoré si tam vybudovali masívnu vojenskú základňu Camp Bondsteel. Spôsob, akým vzniklo Kosovo, je precedensom, ktorý radi využívajú Rusko i Čína, obe veľmoci so Srbmi udržiavajú blízke vzťahy.

Napätie v Kosove priebežne kolíše. Keď pred štyrmi rokmi Srbsko zabránilo Kosovu vo vstupe do Interpolu, to reagovalo uvalením 100-percentného cla na srbský a bosenský tovar. Posun nepriniesla ani chvatná iniciatíva Donalda Trumpa pred voľbami v roku 2020. Podľa exministra zahraničných vecí Eduarda Kukana bola americká zahraničná politika v regióne vyslovene „škodlivá“. USA napríklad dosiahli pád kosovskej vlády a presadili ekonomické dohody, ktoré nikam neviedli.

Washington tiež podporoval výmenu území medzi Srbskom a Kosovom, ktoré etnicky obývajú prevažne menšiny, čo je aj prípad severného Kosova. Celkovo žije v krajine zhruba 1,8 milióna ľudí, z nich 92 percent je etnických Albáncov a šesť percent Srbov, koncentrovaných najmä na severe územia. Naoko to dávalo zmysel, keďže Srbi v severnom Kosove dlhodobo odmietajú autoritu Prištiny a zväčša zostávajú lojálni vláde v Belehrade.

Európa sa však ozývala rázne proti, pretože sa bála otvorenia starých územných sporov naprieč celým Balkánom, predovšetkým v Bosne a Hercegovine. Akékoľvek boje by znamenali bezpečnostné problémy v blízkosti hraníc EÚ a veľmi pravdepodobne vlnu migrácie na sever ako počas balkánskych vojen v 90. rokoch minulého storočia.

Konflikt preto zostáva taký istý ako posledných dvadsať rokov: s cyklickými krízami, rozhodujúcim slovom USA a prislabou EÚ, ktorá ho nedokáže urovnať.