Rakúšania sú proti vyzbrojovaniu Ukrajiny, polovica žiada referendum o sankciách

Výrok, že Rakúsko je „ostrovom blažených“, sa pripisuje pápežovi Pavlovi VI. Ten síce nazval malú neutrálnu republiku v pôvodnom znení isola felice („šťastný ostrov“), ale dlhoročný „slnečný kráľ“ Rakúska, sociálny demokrat Bruno Kreisky, si pápežov údajný výrok po svojom prisvojil – a tak sa Rakúšania začali vnímať ako blažený národ žijúci na šťastnom neutrálnom ostrove.

Táto mentalita sa naplno prejavuje v postojoch k prebiehajúcej voj­ne: Napríklad štyria z desiatich Rakúšanov si myslia, že Rakúsko by sa malo usilovať v rámci EÚ o priateľskejšiu politiku voči Rus­ku. Podpora Ukrajiny zbraňami, za ktorú sa v Nemecku vyslovuje pri­bližne polovica obyvateľstva, je v Rakúsku úplné tabu: 50 per­cent Rakúšanov je kategoricky proti vojenskej podpore Ukrajiny, 25 per­cent skôr proti. Iba desať percent je skôr za vyzbrojovanie Uk­raji­ny a mizerných päť percent je jednoznačne za.

Na porovnanie: Dokonca aj v tradične najviac proruskej krajine EÚ, v Bul­harsku, je 30 percent za vojenskú pomoc Ukrajine. Rakúsky po­li­tik, ktorý by sa vyslovil za vstup krajiny do NATO, by si pod­písal roz­sudok smrti. Fínska premiérka môže od radosti tancovať, koľko chce, tu ju nikto napodobňovať nebude. Špecifikum je aj to, že Pu­tinova in­vázia emóciami Rakúšanov veľmi nelomcovala. Kým Fíni a Švédi sa okam­žite rozhodli pre vstup do NATO, rakúska neutralita je ob­ľú­be­nej­šia ako kedysi. Výstižný detail: Zvyšní neutrálni členovia EÚ sú dnes už iba tri ostrovné štáty Írsko, Cyprus a Malta. Rakúsko sa tak definitívne stalo štvrtým ostrovom.

Má to svoj kontext. Rakúsko vďačí za svoju slobodu a neutralitu oknu príležitosti, ktoré sa otvorilo po smrti Stalina. Nový sovietsky vodca Nikita Chruščov chcel ukázať Západu, že sa s ním dá dohodnúť. Sovietska okupácia vý­chodného Rakúska v rokoch 1945 – 1955 síce nebola žiadnym lízaním me­du, Rakúšania však od stiahnutia Červenej armády mali prevažne po­zitívne skúsenosti s Rusmi. Vzťahy boli nadštandardne dobré. Pred februárovou inváziou dostávali až traja bývalí kancelári plat z Moskvy a z Nur-Sultanu.

Aj preto sa pri vypuknutí vojny ukázalo, že Rakúsko je ekonomicky zra­niteľnejšie ako väčšina európskych krajín. Zelená mini­ster­ka Leo­nore Gewesslerová síce tvrdí, že už dokázala zredukovať rakúsku zá­vislosť od ruského plynu z 80 na 50 percent, mnohí ale spochybňujú jej čísla, veď Rakúsko je vnútrozemský štát bez možnosti zria­de­nia LNG-terminálu, no a aj podľa Gewesslerovej musí Rakúsko ešte do roku 2027 nakupovať ruský plyn.

Boli to manažéri a politici takmer všetkých strán, ktorí dostali krajinu do tejto šlamastiky. Spomeňme len jedno meno: Rainer See­le, šéf čiastočne štátnej ropnej spoločnosti OMV. Predchodca tohto nemeckého manažéra, Rakúšan Gerhard Roiss, sa ešte snažil znížiť zá­vislosť od Ruska: Vidieť to bolo na vedúcej ro­le, ktorú OMV vte­dy (spolu s Európskou komisiou) zohrala pri pro­jek­te plynovodu Na­buc­co, ktorým by sa mal prepravovať azer­baj­džans­ký, turkménsky a mož­no kedysi aj iránsky plyn do strednej Európy – vždy obchádzaním Rus­ka. Nabucco stroskotal, Roiss padol a Seele stavil výlučne na spo­lu­prácu s Gazpromom. Dokonca zrušil zabehnuté plány diverzifiká­cie. Seele predčasne predĺžil zmluvy s Gazpromom z roku 2028 na rok 2040, jedna doložka predpokladá, že OMV musí platiť aj v prí­pa­de, že neprevezme dodávku. Už vtedy sa šepkalo, že Seele, ktorý Mos­kvu navštevoval nie­koľkokrát ročne v sprievode rakúskych kan­ce­lá­rov a ministrov, bol priamym no­mi­nan­tom „Petrohradu“, teda Pu­ti­na. Pred vojnou to má­lokomu vadilo – veď Seele vedel zo­hnať lacný rus­ký plyn. A netajil sa tým, že to bola jeho hlavná stratégia.

OMV po 24. februári opäť otočil stratégiu o 180 stupňov. Spo­loč­nos­ti sa pre šialené ceny ropy a plynu darí zhruba tak, ako to poznáte aj na Slovensku, v prvom štvrťroku sa strojnásobil prevádzkový zisk (CCS EBIT) na 2,62 miliardy eur, v dru­hom štvrťroku na rekordných 2,9 mld. Zároveň je ale (podľa niek­to­rých kritérií) najväčšia rakúska spoločnosť v hlbo­kej kríze. Po dosť záhadnej nehode, pri ktorej boli dvaja za­mes­t­nanci zranení, funguje jediná rakúska rafinéria v Schwechate iba na 20 percent. Ne­hoda sa stála 3. júna, oprava bude dokončená až do konca sep­tem­b­ra alebo októbra, škoda sa odhaduje na 240 mi­lió­nov eur. Doplatia na to zákazníci: Keďže Schwechat minimálne štyri mesiace nevyrába diesel ani vykurovací olej, zvyšuje to ceny ešte viac.

K tomu ešte tri čísla: Cena elektriny sa za rok zvýšila je­de­násť­ná­sobne, hodnota vodných elektrárni rakúskej skupiny Ver­bund sa zvý­šila o 15 miliárd eur a kým Rakúšania „v normálnom ro­ku“ zvy­čaj­ne pošlú za ruský plyn do Moskvy 1 – 2 miliardy eur, v tomto roku sa môže táto suma vyšplhať až na desať miliárd eur.

A tu si začali Rakúšania klásť otázky ako: Či sankcie Európskej únie voči Rus­ku dosahujú svoj cieľ, alebo či pre ne nevykrvácajú zbytočne pre vojnu práve obyvatelia rakúskeho ostrova, kto­rí vojnu aj tak neovplyvňujú. Verejná mien­ka sa proti sankciám otočila už na konci jari.

Samozrejme, tá téma je zložitejšia, iba krčmoví analytici v nej majú jasno. Je ťažké zmerať, aký veľký je podiel sankcií na zvýšenej inflácii. Významnú úlohu pri explózii cien elektrickej energie zo­hrá­va bezpochybne princíp Merit-Order, t.j. naviazanie ceny elek­tri­ny na cenu najdrahšieho výrobcu – v tejto chvíli na plynové elek­trár­ne. Hoci tri štvrtiny výroby rakúskej elektriny pochádza z ob­no­vi­teľ­ných zdrojov, všetky rakúske domácnosti platia cenu za plyn. Táto časť zdražovania je načisto umelá. Je možné Merit-Order po­litickým roz­hod­nu­tím zrušiť, žiadna stredoeurópska vláda však na to ešte nenašla od­vahu. Zatiaľ sa o tom iba debatuje.

Hybnou silou diskusie je sociálno­de­mo­kratický exkancelár Christian Kern, pred vojnou člen dozornej rady ruských železníc. Odkedy sa Kern v roku 2018 nedôstojným spôsobom stiahol z politiky, má povesť urazenej princeznej. Teraz – keďže pod­niká v oblasti energetiky – je späť. Bičuje vládnych politikov za ich „bullshit populizmus“, bičuje sám seba za svoj vlastný po­pu­lizmus počas kancelárovania, varuje pred deštruktívnym vplyvom tých­to cien energie a navrhuje radikálne riešenie – dočasné zná­rod­nenie ener­getických spoločností.

Rakúska vláda je v beznádejnej situácii. Vládne strany – ľu­dov­ci z ÖVP a Zelení – vykazujú mizerné preferencie, ľudovci v niektorých prieskumoch dokonca prepadli na tretie miesto. Po od­cho­de ich niekdajšieho „mesiáša“ Sebastiana Kurza je neschopnosť je­ho rýchlo sa meniacich nástupcov príliš na očiach. Výsledkom bab­rác­tva ÖVP je, že v Rakúsku sa vytratila pravicová väčšina, ktorá tu desaťročia bola. Keby boli v nedeľu voľby, zvíťazila by skrz-nas­krz progresívna koalícia sociálnych demokratov, Zelených a li­be­rálno-progresívnych NEOS.

Ako už v časoch pandémie, aj teraz slabá a nedôveryhodná vláda stavia na tú is­tú kartu – chce si občanov kúpiť. V júni vyhlásila asi najväčší pro­tiinflačný balíček v Európe – úľavy pre občanov vo výške 28 mi­li­árd eur. Ak to prerátame na obyvateľa, je to približne päťnásobok sumy, ktorú nemecká vláda doteraz minula na protiinflačný boj. Všetky ra­kúske domácnosti čoskoro dostanú peknú hotovosť na účet, v prí­pa­de pá­ru s dvomi deťmi 1 500 eur. Imidž vlády je však už tak po­šra­motený, že jej ani vyhadzovanie peňazí z helikoptéry nepomáha. Preferencie nešli ani trochu hore.

Hlavným bojiskom o priazeň Rakúšanov je téma protiruských sankcií.  Pre politikov, ktorí chcú byť milovaní, je to lákavá téma. Na téme získajú aj neutralisticko-proruskí Slobodní, ktorí chcú sankcie ako ce­lok zrušiť. A idú ďalej. Podľa jedného prieskumu súhlasí už 44 percent Ra­kúša­nov s požiadavkou tejto pravicovo-populistickej opozičnej stra­ny: Aby bolo o sankciách proti Rusku vyhlásené referendum.

Ak sa spýtate Rakúšanov na ich názor na sankcie proti Rusku, tak len 25 percent s nimi úplne súhlasí, ďal­ších 21 percent väčšinou súhlasí, 40 percent bolo proti sankciám, 18 percent väč­šinou, 22 percent rozhodne (prieskum agentúry Market). Z prieskumu pravicového-proruského internetového ­denníku Exxpress vyplýva už jednoznačná väčšina proti sankciám: 52 percent je proti, iba 35 za. Treba ale vedieť, že otázka bola formulovaná ten­denčne: „Mali by sa sankcie zrušiť, pretože škodia Rakúsku viac ako Rusku?“

V každom prípade je zaujímavé, že iba voliči dvoch najmenších parlamentných strán sa jednoznačne vyslovili za po­kra­čo­va­nie san­k­čné­ho režimu: opoziční progresívci z NEOS (51 percent) a vládni Ze­le­ní (71 percent). Rovnako ako v Nemecku, sú Zelení aj v Rakúsku úder­kou, ktorá chce ruského agresora čo najviac potrestať.

Ľudovci v tom majú nejasno. Šéf Hospodárskej komory Harald Mahrer bol prvým ľudovcom, čo verejne spochybnil sankcie: Tvrdil, že pri za­vedení sankcií sa „uvažovalo iba jednou mozgovou hemisférou“. Ako príklad uviedol obchod s ruskou ropou: „Tá sa vo veľkom na­ku­pu­je v Indii a cez okľuky končí – s príslušnou prirážkou – opäť v zá­padných prie­myselných krajinách.“ Zelený mini­s­ter Johannes Rauch bol Mahrerovými vý­rok­mi „zhrozený“.

Ako druhý sa odvážil hajtman spolkovej krajiny, v ktorej majú Slo­bod­ní svoju tradičnú baštu – Horného Rakúska. Kým ostatní hajtmani z ÖVP už len koalujú so Zelenými, Stelzer je ako posledný v koa­lí­cii so Slobodnými. Okrem toho musí myslieť aj na významný hornora­kúsky priemysel.

Stelzer označil sankcie za v zásade správne, ale tvrdil, že nič nie je pevne stanovené: „Sankcie sa musia vždy skúmať s oh­ľa­dom na jed­nu otázku: Slúžia hlavne na dosiahnutie mieru, alebo si už väč­ši­nou škodíme? Sankcie na zabezpečenie mieru tiež zname­na­jú, že za ne zaplatíme určitú cenu. Nie je to klinicky čisté, obratom nás to ov­plyv­ňu­je. Priemysel, pracovné miesta a ná­kla­dy na ener­giu. Mys­lím si, že v súčasnosti je to ešte stále v dobrej rovnováhe, ale čos­koro by sa mal dosiahnuť pokrok smerom k dosiahnutiu mieru.“ Skôr ako sa „sociálna rovnováha začne narúšať,“ žiadal Stelzer, „mu­síme, samozrejme, pre­mýš­ľať o tom, či by sa tá alebo oná v sú­čas­nos­ti účinná sankcia ma­la naďalej uplatňovať, alebo či je potrebné ešte zlepšiť jej pres­nosť.“ Predseda hornorakúskych Zelených Ste­fan Kaineder reagoval, ako ináč, zhrozene: „Teraz, keď sankcie vo­či Rusku nadobúdajú plnú účinnosť, považujem ich spo­chybňovanie za vážnu chybu.“

Stelzera však podporil nový tirolský hajtman Anton Mattle, ktorý má 25. sep­tembra voľby, smeruje k bezprecedentnému debaklu a chytá sa kaž­dej slamky. Povedal: „Zhodnotenie sankcií bude a musí byť vždy mož­né v rámci rokovaní európskych premiérov.“

Na pochopenie týchto procesov je potrebné povedať, že hajtmani sú v Ľudovej strane mocipáni. Iné to bolo len pod Kurzovým vedením, od jeho pádu sa všetko vrátilo do starých koľají. Napríklad už desaťročia pla­tí nepísané pravidlo, že iba dôverný človek dol­no­ra­kús­ke­ho hajtmana sa môže stať spolkovým mi­ni­s­trom vnútra. Aj kancelár z ra­dov ÖVP musí vo všetkých dôležitých otázkach konzultovať haj­t­ma-nov. Tí síce nemajú žiadnu kompetenciu v zahraničnej politike, no keď sú ich volebné vyhliadky ohrozené, vyjadrujú sa so suverénnou sa­mozrejmosťou aj k sankčnej politike Európskej únie.

Súčasný kancelár Karl Nehammer, ktorý je sám podozrivý zo skeptického po­s­to­ja k sankciám, bol nejaký ten čas ticho, na otvorení fotovol­ta­ic­kej elektrárne v bezslnečnom Tirolsku napokon reagoval na pro­ti­sank­čné ťaženie hajtmanov. Povedal, že nevidí v strane nejednotný po­stoj k sankciám a „žiadny rozpor“ medzi Stelzerom a Mattlem a spol­kovou vládou. Kancelár si „pozorne“ prečítal rozhovory hajt­ma­nov a našiel tam jasné potvrdenie, že sankcie sú nevyhnutné: „Pre­to­že voj­nu v Európe nemožno akceptovať. To musí byť jasný odkaz.“ V rov­nakej miere je však „potrebné, správne a legitímne“ vždy vyhodnocovať, či sú sankcie „presné“ – teda či zasahujú tvrdšie „ag­re­so­ra“ ale­bo tých, ktorí ich ukladajú.

Hovoril tak, aby vlk zostal sýty a koza celá. Európskym zástancom tvrdej lí­nie vo­či Rusku musí najneskôr odteraz byť jasné, že nemôžu rátať s pod­po­rou Rakúskej republiky. Lebo tá leží na ostrove.