V škole sa učíme, že ako prvý kodifikoval slovenský jazyk Anton Bernolák v roku 1787. A je to pravda. Učíme sa tiež, že dovtedy slovenská inteligencia používala slovakizovanú češtinu. To je tiež pravda, hoci už len čiastočne. Ak by však niekto tvrdil, že Slováci po slovensky počas storočí pred Bernolákom nepísali, to by už pravda nebola.
Na začiatok je dôležité definovať, čo to vlastne slovenčina je. Respektíve čo bola. Toto vnímanie sa v priebehu storočí menilo. Ak by ste stretli slovenského vzdelanca zo 17. storočia, nebolo by veľmi namieste napomínať ho, že nepoužíva spisovnú slovenčinu. To, čo vnímame ako spisovnú slovenčinu dnes, je len náš úzus, respektíve naša dohoda, ako má slovenčina vyzerať. Ide o výsledok toho, ako sa reč v 19. storočí kodifikovala (a všetci vieme, koho je to dielo). Nie je ale namieste premietať moderné predstavy do minulosti, kedy bolo za slovenský jazyk považované niečo iné.
Slováci naozaj od stredoveku písali (aj) po slovensky. Tvorili náboženské, odborné či alchymistické texty a vynechávať ich z našej kultúrnej pamäti by bolo ochudobňovaním sa o celé stáročia intelektuálneho vývoja. Z lingvistického hľadiska možno pri mnohých (zďaleka však nie všetkých) textoch hovoriť naozaj o slovakizovanej češtine. Uvažovali však doboví autori o jazyku, ktorým písali, ako o cudzom?
Slovenskí autori používali jazyk, ktorému rozumeli. Navyše nebolo pre nich ničím zvláštnym, že kultúrny jazyk písma mal inú podobu ako hovorová reč na trhovisku. V mnohých prípadoch autori sami jasne uvádzajú, že text píšu po slovensky, hoci z jazykového hľadiska má text bližšie k modernej češtine. Je to tak napríklad v katechizme Daniela Pribiša z roku 1634, kde autor v úvode uvádza, že text katechizmu bol preložený z nemčiny „do slovenského” prípadne „nášho slovenského jazyka”, hoci používa slovakizovanú češtinu.
