Písalo sa pred Bernolákom po slovensky?

V škole sa učíme, že ako prvý kodifikoval slovenský jazyk Anton Bernolák v roku 1787. A je to pravda. Učíme sa tiež, že dovtedy slovenská inteligencia používala slovakizovanú češtinu. To je tiež pravda, hoci už len čiastočne. Ak by však niekto tvrdil, že Slováci po slovensky počas storočí pred Bernolákom nepísali, to by už pravda nebola.

Na začiatok je dôležité definovať, čo to vlastne slovenčina je. Respektíve čo bola. Toto vnímanie sa v priebehu storočí menilo. Ak by ste stretli slovenského vzdelanca zo 17. storočia, nebolo by veľmi namieste napomínať ho, že nepoužíva spisovnú slovenčinu. To, čo vnímame ako spisovnú slovenčinu dnes, je len náš úzus, respektíve naša dohoda, ako má slovenčina vyzerať. Ide o výsledok toho, ako sa reč v 19. storočí kodifikovala (a všetci vieme, koho je to dielo). Nie je ale namieste premietať moderné predstavy do minulosti, kedy bolo za slovenský jazyk považované niečo iné.

Slováci naozaj od stredoveku písali (aj) po slovensky. Tvorili náboženské, odborné či alchymistické texty a vynechávať ich z našej kultúrnej pamäti by bolo ochudobňovaním sa o celé stáročia intelektuálneho vývoja. Z lingvistického hľadiska možno pri mnohých (zďaleka však nie všetkých) textoch hovoriť naozaj o slovakizovanej češtine. Uvažovali však doboví autori o jazyku, ktorým písali, ako o cudzom?

Slovenskí autori používali jazyk, ktorému rozumeli. Navyše nebolo pre nich ničím zvláštnym, že kultúrny jazyk písma mal inú podobu ako hovorová reč na trhovisku. V mnohých prípadoch autori sami jasne uvádzajú, že text píšu po slovensky, hoci z jazykového hľadiska má text bližšie k modernej češtine. Je to tak napríklad v katechizme Daniela Pribiša z roku 1634, kde autor v úvode uvádza, že text katechizmu bol preložený z nemčiny „do slovenského” prípadne „nášho slovenského jazyka”, hoci používa slovakizovanú češtinu.

Pre mnohých Slovákov sa stala Praha od založenia Karlovej univerzity miestom, kde mohli získať kvalitné vzdelanie a žiť v meste, kde sa dorozumeli v zrozumiteľnom jazyku (mnohí to využívajú dodnes). Tu si mnohí Slováci osvojili používanie českého jazyka a po uvedení kníhtlače do praxe to boli práve knihy v českom jazyku, s ktorými mali možnosť slovenskí intelektuáli pracovať. Keďže boli knihy v češtine zrozumiteľné, z praktických dôvodov ich nebolo potrebné prekladať do slovenčiny. (Aj tomu rozumieme dodnes.) Vplyvom reformácie sa používanie zrozumiteľného jazyka výrazne posilnilo a s ním aj prenikanie češtiny (a českej diakritiky) do prostredia slovenskej inteligencie.

Nahradenie latinčiny zrozumiteľným jazykom však znamenalo veľkú zmenu vo vnímaní bohoslužby. Latinčina dávala bohoslužbe nádych výnimočnosti. Klérus sa pri slávení liturgie vyjadroval jazykom vedy a antickej tradície, ktorý bol odlišný od jazyka bežnej komunikácie. Používanie češtiny ako bohoslužobného jazyka mohlo čiastočne nahrádzať latinčinu, ktorá dávala bohoslužbe auru výnimočnej chvíle. Inou rečou sa hovorilo na trhu a inou v kostole.

Vývoj ďalej výrazne ovplyvnila reformácia. V 16. storočí sa v evanjelickom prostredí používala najmä čeština s niektorými slovenskými prvkami. V 17. storočí už možno jasnejšie vidieť dve tendencie. Jedna sa snaží o poslovenčenie češtiny a druhá o zachovanie spisovnej češtiny. K prvej skupine patrí Vavrinec Benedikt z Nedožier. V diele Grammaticae Bohemicae…libri duo z roku 1603 tvrdí, že používanie češtiny malo podporiť spisbu vo vlastnom jazyku, nie ju potlačiť. Vavrinec Benedikt píše: „Ani ich ja tu nenútim azda k českému jazyku, ale k cvičbe a k pestovaniu vlastnej reči ich navádzam: najmä keď oplývajú školami nielen v mestách a mestečkách, ale aj na dedinách.” Čaro nechceného je zmienka o školách v mestách, mestečkách a na dedinách, ktorými Slováci mali v tom čase oplývať. Nabúrava to predstavu o „spiacom“ národe čakajúcom na svojich buditeľov.

Dobové vnímanie slovakizovanej češtiny dobre objasňuje aj Tobiáš Masnicius (známejší v poslovenčenej forme ako Masník): „Naším slovenským písomným jazykom je ustálený a kultivovaný jazyk český.” Dodáva tiež, že toto sa „netýka toho, ako hovoríme.“ 

O tom, že čeština nebola vždy vnímaná ako cudzí element, nás presviedča aj Daniel Krman v predhovore k vydaniu Biblie z roku 1722. Krman píše: „Bůh rozptýlený národ český, i nás, týmž jazykem mluvící v dobré naději postavil.” Krman teda považuje Čechov a Slovákov za dva národy, ktoré však používajú jeden jazyk. 

Pri pohľade na mnohé európske národy na tomto vnímaní nie je nič zvláštne. Majú snáď Rakúšania menšie právo byť národom, keď používajú nemčinu? Nie sú Íri či Škóti svojbytným národom, keď väčšina z nich používa angličtinu? Alebo jeden priliehavejší príklad: Aký výrazný je rozdiel medzi chorvátčinou a srbčinou? Zlé jazyky by povedali, že iba politický. Nemáme snáď rešpektovať, že každý volá svoj jazyk po svojom len preto, že sú lingvisticky takmer rovnaké?

Azda si môžeme dovoliť viac pochopenia aj pre našich predkov, ktorí písali jazykom, ktorému rozumeli a označovali ho ako slovenský? Slovenčine to napokon nijako neuškodilo. Dôkazom sú aj početné písomnosti, ktoré popritom vznikali v „skutočnej“ slovenčine.