Sedembolestná a Sedemradostná

Úcta k Sedembolestnej Panne Márii ako patrónke nášho národa siaha do najstarších čias. To, že nám ju „na papieri“ odobril až v roku 1927 pápež Pius XI., bolo iba prirodzeným zavŕšením stáročí modlitieb, dôvery a úcty k nej. Úcta k Sedembolestnej či Matke bolestnej je tradičná mariánska úcta.

Socha Sedembolestnej Panny Márie pri Bazilike Panny Márie v Šaštíne. Foto: TASR/Róbert Fritz Socha Sedembolestnej Panny Márie pri Bazilike Panny Márie v Šaštíne. Foto: TASR/Róbert Fritz

Z histórie vieme, že knieža Pribina vyhnaný Mojmírom nechal v Blatnohrade postaviť kostol na počesť presvätej Bohorodičky. V roku 885 bol arcibiskup svätý Metod pochovaný v chráme, ktorý bol zasvätený Božej Matke. Uhorský kráľ Štefan bol mariánsky ctiteľ. Zveril seba aj svoje kráľovstvo pod ochranu Božej Matky. Takýchto mariánskych impulzov sa naprieč dejinami dá nájsť viacero.

Dôležitú úlohu pre Slovákov v moderných dejinách zohral aj predchodca Pia XI., pápež Benedikt XV. Mal pred sebou ťažkú úlohu. Na čele katolíckej cirkvi bol v pohnutých rokoch prvej svetovej vojny a ako málokto v tej dobe sa zasadzoval za čo najrýchlejšie ukončenie krvavého konfliktu. Už v roku 1914 napomínal vlády a panovníkov, aby nerozdúchavali vášne nepriateľstva. Na Vianoce 1914 prosil bojujúce strany o prímerie, aby sviatky Božieho narodenia boli naozaj sviatkami pokoja. V roku 1915 vyslovil dôležitú vetu o tom, že aj malé národy majú právo na existenciu a nesmú byť utláčané. Aktívne pracoval v otázke výmeny a prepustenia zajatcov, na podporu Červeného kríža a na boj s biedou, ktorú priniesla vojna, venoval veľké finančné čiastky. Keď dnes človek počúva, ako by cirkev mala predať svoje bohatstvo a rozdať ho chudobným, stačí sa obzrieť za Benediktom XV., ale aj za inými, ktorí duchovné, ale aj materiálne bohatstvo používali a používajú na budovanie lepšieho sveta pre všetkých ľudí. V tejto línii aktívneho pacifizmu kráčajú aj pápeži, ktorých mnohí z nás zažili: či už svätý Ján Pavol II., Benedikt XVI., alebo terajší pápež František.

Čím bol vzácny pre nás Benedikt XV. pre nás? V roku 1920 vymenoval prvých slovenských biskupov. Následne bol Karol Kmeťko vysvätený pre Nitru, Ján Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš. Týmto sa začala písať nová kapitola dejín katolíckej cirkvi na Slovensku. Čakali ju ťažké časy dvoch totalít, ale o tom v eufórii z konca vojny nikto netušil.

Pius XI., ktorý nastúpil do úradu po Benediktovi XV., bol pápežom veľkých zmien. Jeho hlavnou úlohou bolo udržať pokoj v Európe. Okrem toho, že nám potvrdil Sedembolestnú ako národnú patrónku, Francúzom dal za patrónku svätú Johanku z Arku. Za svätú vyhlásil aj Teréziu z Lisieux, ktorej veľkým ctiteľom, obrancom a prekladateľom jej kníh u nás bol gréckokatolícky kňaz, redemptorista, väzeň komunizmu a jeden z najvzdelanejších teológov v Československu Ján Mastiliak. Pius XI. sa zaslúžil o vznik štátu Vatikán, čím získala Svätá stolica nezávislosť od Talianska.

Pre Slovákov bol dôležitý aj Pavol VI., ktorý v roku 1964 ako prvému chrámu na Slovensku dal práve kostolu v Šaštíne titul bazilika minor. Pavol VI. dokázal v roku 1977 vyhlásiť samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu, čo bola pre cirkev na Slovensku epochálna záležitosť. Treba však dodať, že za železnou oponou mal na tom iste zásluhu aj niekdajší zapálený ničiteľ cirkvi Gustáv Husák.

No a potom je tu veľký priateľ Slovákov Ján Pavol II. Keď v roku 1990 pri svojej prvej návšteve zakrúžil vrtuľníkom nad šaštínskou bazilikou, dal Sedembolestnej Panne Márii aj Slovákom sľub, že sem príde na púť. Slovo dodržal a v roku 1995 sa tu zastavil počas svojej druhej návštevy Slovenska. Ján Pavol II. blahorečil viacerých Slovákov a viaceré chrámy povýšil na baziliky. Od jeho tretej návštevy Slovenska v roku 2003 uplynulo v týchto dňoch devätnásť rokov.

Pamätníkom návštevy zostal v srdci tento fyzicky slabý, no duchovne nezlomený a žiariaci svätec našej doby, ktorý nám pripomenul našu naviazanosť na Sedembolestnú, ktorá „už stáročia sprevádza Boží ľud požehnaného slovenského národa počas smutných, ako aj náročných dní“.

Počas obdobia komunizmu boli mariánske púte silnejúcim fenoménom, ktorý mal tiež podiel na duchovnej obrode krajiny. Ako píše vo svojich úvahách salezián Anton Hlinka: „Keď normalizačná mašinéria dosahovala svoj vrchol a začínali sa najprv spontánne, ale po čase i vedome odcudzovať Cirkvi široké vrstvy veriacich, i ženy a vidiečania, vtedy prišla Panna Mária na pomoc, vzývaná na znova oživených púťach. Už koncom 70. rokov narástol počet pútnikov v Levoči na 80 000 až 100 000. Veriaci sa začali hrnúť vo veľkom množstve do Šaštína, do Nitry, na Košickú kalváriu, na Staré Hory, do Ľutiny, Marianky, Rajeckej Lesnej, Prievidze atď. Mladší riskovali pritom dokonca vyhodenie zo školy a starší zamestnanie. A predsa prišli. Vracali sa posilnení vo viere a ich príklad strhával ďalších, aj takých, čo už-už zanechávali Cirkev. Počet konverzií narastal, medzi mládežou sa množili krúžky a počet tých, ktorí zasvätili svoj život Bohu a službe blížnym.“

Tento rast sa naplno prejavil v 90. rokoch po získaní slobody. No len tridsať rokov stačilo na to, aby sa od entuziazmu prešlo k stagnácii a pomalému úpadku. Keď sa uvažuje o „znovunakopnutí“ cirkvi a duchovných povolaní, možno by tou najjednoduchšou cestou bolo zobrať do rúk ruženec a oprieť sa o Pannu Máriu, ktorá by nám opäť pomohla rozdúchať tlejúcu pahrebu viery. Všetky ostatné spôsoby sú len komplikovanejšie a drahšie.

Pre úplnosť však treba uviesť sedem bolestí Panny Márie. Sedem je číslo plnosti. Tých bolestí muselo byť v reálnom živote viac, no tieto uvádza tradícia. Predpoveď Simeona v chráme, útek do Egypta, hľadanie Ježiša v chráme, stretnutie Ježiša na krížovej ceste, pohľad na Ježišovo zomieranie na kríži, prijatie mŕtveho Ježiša z kríža do náručia, do lona a uloženie Ježiša do hrobu.

Aby sme však neskĺzli do depresie, lebo aj to býva občas našou slabosťou, je tu aj sedem radostí. Komplexnosť života zahŕňa v sebe ako bolesť, tak aj radosť. Tam nachádzame obrazy zvestovania, navštívenia Alžbety, narodenie Ježiša, poklona troch mudrcov, nájdenie Ježiša v chráme, Ježišovo zmŕtvychvstanie a nanebovzatie Panny Márie.

Príbeh Božej Matky je inšpiratívny. Čo sa týka výjavov, tak hlavne pieta, keď Božia matka drží svojho mŕtveho syna v náručí, je silným obrazom. Je to tichý výkrik, ktorý oslovuje umelcov aj tých, ktorí sa na dielo pozerajú. A nemusí ísť pritom o veriaceho človeka. Nestretol som ešte ateistu, ktorý by niečo namietal proti Michelangelovej Piete.

Mária je cesta, ako sa vzájomne pochopiť. Stretnúť sa v súcite pri trpiacom človeku a stáť pri ňom. Aj o tomto je sviatok Sedembolestnej.


Ďalšie články