Krásny, silný a obratný plnokrvník. Uzemnením strojov MiG-29 sa končí jedna éra slovenského letectva

Tento nadzvukový stroj štvrtej generácie bol v dobe svojho vzniku žiarivým príkladom technologického rozmachu sovietskeho vojenského leteckého priemyslu. Prototyp lietadla MiG-29 sa prvýkrát odlepil od zeme 6. októbra 1977 a jeho sériová výroba sa rozbehla v roku 1983.

Kým nové sovietske Suchoje Su-27 (v rámci NATO niesli kódový názov Flanker) boli odpoveďou na nastupujúce väčšie a ťažšie americké stíhačky F-14 a F-15, menšie stoje MiG-29 (podľa kódu NATO známe ako Fulcrum) tvorili protiváhu ľahším americkým strojom F-16, F/A-18 či francúzskym strojom Mirage 2000.

Tieto ruské stíhačky budili rešpekt aj medzi západnými pilotmi. Po ich nasadení v sovietskom letectve bola nová stíhačka uvoľnená aj pre ostatné krajiny Varšavskej zmluvy v podobe exportnej modifikácie MiG-29A pre jednomiestny bojový stroj a MiG-29UB pre dvojmiestnu cvične-bojovú verziu, ktorá však z priestorových dôvodov nebola vybavená palubným radarom.

Maskáčová kamufláž

S týmito typmi malo ambiciózne plány aj Československo, ktoré v roku 1986 začalo s prípravou nákupu 68 kusov, niektoré zdroje udávajú až 108 kusov MiG-29A a ôsmich respektíve šiestich dvojsedadlových MiG-29UB. Čakalo sa však na dokončenie akvizície bojových vrtuľníkov Mi-24, stíhacích bombardérov Su-22 a bojových lietadiel Su-25 zo ZSSR.

Prvé „dvadsaťdeviatky“ boli objednané v roku 1987 a išlo o 18 jednomiestnych a dva dvojmiestne stroje, ktoré mal dostať 11. stíhací letecký pluk v českom Žatci. Na začiatku roka 1989 odcestoval československý letecký personál na trojmesačné typové preškolenie do leteckej školy vo Frunze v dnešnom Kirgizsku a na základňu Lugovaja v dnešnom Kazachstane.

Hneď po vyškolení pilotov a technikov priletel 10. apríla do Žatca prvý MiG-29UB. Do konca septembra 1989 sa napokon do Československa dodali všetky stroje z prvej dvadsaťkusovej série. Súčasťou dodávky bol aj trenažér, potrebná výzbroj, náhradné dielce a dvojročná servisná podpora. Všetky dodané lietadlá mali vnútrozemskú „maskáčovú“ kamufláž. Takýto náter dostali len niektoré sovietske stroje a migy dodané do NDR a na Kubu. Titulok v časopise Letectví + kosmonautika vtedy celkom oprávnene hlásal: „Nová hviezda na našom nebi“. Potom však prišla jeseň 1989 a pád režimu. Po zmene spoločensko-politického zriadenia boli ďalšie dodávky migov definitívne zrušené.

Rozdelenie republiky a migov

Pri rozpade federácie sa majetok armády delil podľa počtu obyvateľov v pomere 2:1. Slovensko však neprejavilo záujem o generačne staršie lietadlá MiG-23 a výmenou za to sa s Českom dohodlo na rozdelení stíhačiek MiG-29 v pomere 1:1.

Presadila sa tiež požiadavka, že tieto lietadlá k nám musia preletieť. Znamenalo to, že všetky stroje, ktoré Slovensko „zdedí“, musia byť v prevádzkyschopnom stave. Zabezpečenie tejto podmienky išlo prakticky, na úkor technického stavu strojov, ktoré si ponechali Česi. Na Slovensko sa tiež previezol jediný trenažér (ešte nevybalený) a väčšina technického zabezpečenia pre údržbu. Znížený počet prevádzkovaných strojov tak spolu s nedostatkom náhradných dielcov viedol k skorému vyradeniu českých MiG-29 zo systému protivzdušnej obrany ČR. V roku 1994 prišlo aj k ich definitívnemu uzemneniu a v nasledujúcom roku Česko vymenilo svojich desať strojov s Poľskom za jedenásť vrtuľníkov W-3A Sokół.

Slovensko sa však rozhodlo, že si nechá stíhačky MiG-29 v službe naďalej. Ich malý počet bol z hľadiska prevádzky neprimerane nákladný. Vtedajšia vláda sa preto rozhodla doplniť letecký park novými migmi, na čo sa napokon dvakrát využil nákup prostredníctvom deblokácie ruského dlhu voči Slovensku.

Prvých päť jednomiestnych MiG-29A pristálo na Sliači, kde sídlil novovzniknutý 1. stíhací letecký pluk, pred Vianocami 1993. Túto dodávku vo februári 1994 doplnila jedna dvojmiestna „spárka“ MiG-29UB. Ďalších šesť jednomiestnych strojov priletelo v rámci druhej deblokácie v decembri roku 1995. Dodávky nových lietadiel z Ruskej federácie uzatvoril prílet poslednej jednomiestnej a dvojmiestnej verzie v januári 1996.

Spolu so zdedenými „žateckými“ lietadlami tak v tom období Slovensko disponovalo počtom 24 stíhačiek MiG-29, pričom 21 kusov predstavovali jednomiestne bojové a 3 kusy cvične-bojové stroje. Staré aj nové migy boli rozdelené medzi 1. a 2. letku reorganizovaného 31. stíhacieho krídla na základni Sliač. Údržbu a opravy zabezpečovali Letecké opravovne Trenčín v spolupráci s ruskou konštrukčnou kanceláriou a výrobcom.

Na rozdiel od strojov dodaných v roku 1989 do ČSSR mali migy dodané v 90. rokoch bledý sivo-zelený náter. Pre zaujímavosť, MiG-29UB č. 1303 dostal na začiatku leta 1994 novú atraktívnu tigriu kamufláž, v ktorej sa verejnosti prvýkrát predstavil na podujatí RIAT vo Fairforde vo Veľkej Británii. Tomuto známemu stroju prischla prezývka „údenáč“.

Katastrofický rok 2002

Práca s leteckou technikou, letecký výcvik či nasadenie so sebou vždy prinášajú riziká a z času načas aj havarijné situácie. Prevádzka slovenských „dvadsaťdeviatok“ sa takmer dekádu od vzniku samostatnosti zaobišla bez vážnejších incidentov. Všetko sa však zmenilo v roku 2002, keď slovenská armáda kvôli nehodám prišla o jedného pilota a niekoľko strojov.

Prvá havária sa odohrala 19. júna na dráhe letiska Sliač. Pri štarte MiG-29A (č. 2022) sa náhle vznietil jeho ľavý motor. Pilot poručík Martin Kuterka požiar zaregistroval a podarilo sa mu asi po 300 metroch rozbiehajúci sa stroj zastaviť. Následne – už počas prudkého požiaru – skokom z asi dvojmetrovej výšky na plochu dráhy urýchlene opustil kabínu. Príčinou nehody bol roztrhnutý disk rotora na kompresore motora, ktorý pretrhol palivové vedenie. Hoci sa hasičskej záchrannej službe podarilo požiar uhasiť, lietadlo ostalo nenávratne poškodené a už nikdy sa nevrátilo do služby (neskôr ho definitívne vyradili).

Oveľa horšie dopadla tragická nehoda zo 6. novembra 2002. Počas nácviku nočného prepadu vzdušného cieľa sa pri obci Spišské Tomášovce vo výške zhruba štyri kilometre zrazili dva stroje MiG-29A (č. 6829 a 6930), ktoré sa potom zrútili. Pilot major Martin Hronec sa katapultoval a vyviazol len s ľahkými zraneniami. Druhý pilot major Marián Katuška sa pred dopadom na zem už nestihol katapultovať. Trosky jeho stroja sa našli v priestore sedla Grajnár v Slovenskom raji. Tragédiu dnes na tomto mieste pripomína pamätník, vytvorený zo zvyšku smerového kormidla tohto lietadla. Niekoľko trosiek z vraku druhého stroja č. 6930 je dnes možné vidieť v Múzeu letectva v Košiciach.

Migy v NATO

Po reorganizácii v roku 2003 ostal MiG-29 prakticky jediným bojovým typom lietadla slovenských vzdušných síl. Po vstupe Slovenska do NATO v roku 2004 bolo z dôvodu obnovy prevádzkyschopnosti a zvýšenia takticko-technickej úrovne strojov rozhodnuté pristúpiť k ich modernizácii. Tá sa vykonala postupne medzi rokmi 2005 až 2008 na dvanástich lietadlách (10 jednomiestnych a 2 dvojmiestne), pre ďalšie tri plánované stroje sa nenašli financie a boli uložené do dispozičnej zálohy.

Upravené typy kompatibilné s normami NATO boli preznačené na MiG-29AS a MiG-29UBS. Okrem nového prístrojového vybavenia bol výsledkom modernizácie aj prechod na bezgenerálkovú údržbu a zvýšenie celkovej životnosti lietadiel z 20 na 30 rokov (od dátumu výroby). Dva stroje MiG-29AS (č. 0619 a 0921) tiež získali moderné, takzvané digitálne kamufláže.

Paradoxom je, že modernizáciu lietadiel, v tom čase už patriacich do výzbroje NATO, realizovala ruská firma. So spoločnosťou RSK MiG z Moskvy sa uzatvorila aj abonentná zmluva na zabezpečenie servisu lietadiel. Migy boli spolu s adekvátne vycvičenými pilotmi integrované do nepretržitého systému integrovanej protivzdušnej a protiraketovej ochrany NATO (NATINAMDS).

Slovenskí piloti sa od roku 1997 s migmi zúčastňovali aj medzinárodných cvičení organizovaných doma aj v zahraničí (napríklad v Nórsku či Turecku). Cvičné streľby proti pozemným cieľom sa vykonávali na leteckej strelnici vo výcvikovom priestore na Záhorí. Na ostré streľby raketami vzduch-vzduch slovenskí stíhači využívali poľský polygón Ustka na brehu Baltského mora.

Slovenské „dvadsaťdeviatky“ sa už od 90. rokov často predvádzali aj na leteckých dňoch doma a v zahraničí, kde boli vždy diváckym magnetom. Vynikajúce výkony prezentoval prvý display pilot, podplukovník Jozef Dunaj aj jeho nasledovník major Ivan Hůlek, ktorý v rokoch 1995 a 1998 získal na Air Show v britskom Fairforde prestížnu cenu za najlepšiu sólovú akrobaciu v kategórii bojových prúdových lietadiel.

Tento pilot na margo MiG-29 neskôr poznamenal: „Je to jednoducho krásny, silný a obratný plnokrvník, za ktorým sa obzeral každý odborník i fanúšik letectva. Išlo o lietadlo, ktoré v tej dobe konečne vyrovnalo výkon západných a východných strojov.“ Výborné ukážky na verejnosti v poslednej dekáde predvádzali aj display pilot podplukovník Marián Bukovský a po ňom major Martin Kuterka. Na Slovensku bolo možné ich pilotné umenie vidieť na domácich leteckých dňoch SIAF.

Posledná havária a pochmúrna prevádzka

Letku slovenských migov postihla 28. septembra 2019 ďalšia havária. Dvojica vyzbrojených jednomiestnych strojov sa vo večerných hodinách vracala z cvičného vzletu ostrej pohotovosti na základňu Sliač, na ktorej sa však vďaka hustej hmle výrazne zhoršilo počasie. Vedúcemu pilotovi sa s prvým strojom podarilo vďaka krátkodobému zlepšeniu viditeľnosti pristáť, ale druhému pilotovi sa to kvôli absencii vizuálneho kontaktu s dráhou nepodarilo.

Pilot bol preto odklonený na záložné letisko do Bratislavy. Majorovi Jánovi Kurtíkovi sa ale počas cesty minulo palivo, preto nasmeroval lietadlo do neobývanej oblasti a zachránil sa katapultážou. Stroj s č. 6526 dopadol do lesného porastu blízko obce Nové Sady v okrese Nitra. Po tejto havárii ostalo v službe 11 stíhačiek MiG-29.

Napriek predĺženej životnosti však bola prevádzka týchto lietadiel už dlho na hrane udržateľnosti. Problémom bola znížená prevádzková spoľahlivosť (s čím tiež súvisela letová bezpečnosť) a konštrukčno-technologické obmedzenia lietadiel, ktoré neumožňovali plnohodnotné plnenie úloh v rámci systému integrovanej ochrany vzdušného priestoru ani operačné nasadenie väčšieho rozsahu v prípade krízy alebo vojny. Okrem poruchovosti trpeli lietadlá aj nedostatkom náhradných motorov RD-33 s dostatočnou dobou životnosti.

Dostupnosť funkčných strojov sa odzrkadlila aj v dosiahnutej úrovni vycvičenosti pilotov. Priemerný ročný nálet operačných pilotov MiG-29 v pohotovostnom systéme podľa dokumentu ministerstva obrany z roku 2018 nedosahoval požadovanú úroveň a doba výcviku ďalších pilotov bola neúmerne dlhá, čo v konečnom dôsledku komplikovalo dosiahnutie ich potrebného počtu. Situácia so servisom migov sa ešte zhoršila po uvalení sankcií na Rusko kvôli vojne na Ukrajine. Znamenalo to aj odchod technikov firmy RSK MiG zo Sliača späť do Ruska.

Derniéra

Slovenská vláda 11. júla 2018 schválila nákup 14 viacúčelových stíhačiek F-16 v najmodernejšej verzii Block 70/72. Nových strážcov slovenského neba mali Američania dodať v rokoch 2022 až 2023, pre pandémiu sa však termín posunul na rok 2024. Podľa pôvodného plánu mali byť slovenské lietadlá MiG-29 vyradené v roku 2023.

Keďže tento termín skrížila vojna na Ukrajine, k uzemneniu našich stíhačiek, ktoré nie sme schopní sami servisovať, prišlo už na konci tohto leta. Na približne dvojročné okno do začiatku prevádzky nových F-16 zabezpečia ochranu vzdušného priestoru české a poľské vzdušné sily.

Oficiálna verejná rozlúčka so stíhačkami MiG-29 bola 27. až 28. augusta na medzinárodných leteckých dňoch SIAF. Bol to dôstojný koniec, jeden zo strojov na záver vystúpenia pristál a prechádzal popri dave tisícov tlieskajúcich divákov cez vodnú bránu, čo je tradičný rozlúčkový akt v letectve.

V piatok 9. septembra sa za účasti ústavných činiteľov a súčasných i bývalých príslušníkov 81. krídla na základni Sliač uskutočnila aj rozlúčka zo strany Ozbrojených síl SR. Ceremoniál sprevádzal prelet, posledné zarolovanie a slávnostný nástup. Na 24 lietadlách MiG-29 v slovenských farbách sa v súčte nalietalo viac ako 20-tisíc letových hodín a vycvičilo sa 52 pilotov. Slovenské vzdušné sily práve uzavreli jednu významnú éru.