Ako pochopiť revoltu a vzbury mladých ľudí v Iráne

Náboženská sloboda sa často vníma ako ochrana veriacich pred neveriacimi alebo inovercami. Samotný koncept náboženskej slobody sa zrodil v rámci jedného náboženstva v zápasoch o interpretáciu viery a pravidiel, ako sa má podľa danej viery žiť.

Touto vierou bolo kresťanstvo a zápasom, v ktorom sa zrodila náboženská sloboda ako základné ľudské právo, bola reformácia a následná protireformácia. Už od tridsaťročnej vojny je v slobode náboženstva prítomné aj právo svoju vieru zmeniť, respektíve si ju prispôsobiť svojim vlastným predstavám. Táto súčasť náboženskej slobody sa samozrejme nepáči mnohým náboženským autoritám, ale v konečnom dôsledku chráni aj veľké zavedené náboženstvá, lebo aj to najväčšie náboženstvo je niekde malé a marginálne a potrebuje ochranu pre svojich nových veriacich. Konverzia nie je okamih života, je to proces a v tomto procese dochádza najprv k postupnému rozchodu s predchádzajúcou náboženskou alebo pseudonáboženskou praxou a prikláňanie sa k novej.

Zrejme niečo podobné sa deje v súčasnosti aj v Iráne. Z krajiny prichádzajú mnohé správy o konverziách z islamu na kresťanstvo aj o ateizácii najmä mladšej generácie. Výraznou súčasťou súčasnej iránskej spoločnosti je povinnosť dodržiavať pravidlá obliekania, a to najmä pre ženy.

Toto všetko je zrejme súčasťou hlbokých zmien v religiozite spoločnosti, a teda musí byť chránené právom na náboženskú slobodu. Samozrejme, štátne a náboženské autority sa tomu bránia, keďže také hlboké zmeny narúšajú nielen monopol moci, ale aj kohéziu spoločnosti a prinášajú celkový rozvrat základných spoločenských väzieb.

Nepokoje ohľadne nosenia šatiek a dodržiavania pravidiel obliekania nie sú v Iráne po prvýkrát. Predtým vypukli s veľkou intenzitou v roku 2014, teraz sa to opakuje.

Po islamskej revolúcii v roku 1979 úrady zaviedli povinný spôsob obliekania, ktorý vyžaduje, aby všetky ženy nosili šatku a splývavé oblečenie zakrývajúce krivky ženskej postavy. Na dodržiavanie zákona dohliada mravnostná polícia známa ako Gasht-e Ershad. Jej príslušníci majú právomoc zastaviť ženy na ulici a posúdiť či neukazujú priveľa vlasov, či nie sú ich kabáty alebo nohavice príliš krátke alebo priliehavé, prípadne či nie je ich mejkap príliš výrazný. Za porušenie pravidiel hrozí ženám pokuta, väzenie alebo bičovanie.

Súčasné nepokoje spustila správa o úmrtí 22-ročnej ženy Mahsá Amíníovej, ktorú zatkla mravnostná polícia pretože porušila zákon, ktorý ženám nariaďuje nosiť hidžáb. Zomrela po trojdňovej kóme, zrejme na zlyhanie srdca. Podľa Teheránu išlo o prirodzenú smrť.

Rodina zosnulej tvrdí, že Mahsá Amíníová bola zdravá a existujú správy, podľa ktorých polícia hlavou mladej ženy udrela o jedno zo svojich vozidiel a bila ju do hlavy obuškom.

Táto smrť sa stala rozbuškou masových nepokojov, súčasťou ktorých je pálenie hidžábov či verejné strihanie si vlasov žien. Nepokoje si už vyžiadali viaceré úmrtia a mnoho zranených.

Mahsá Amíníová bola etnická Kurdka, a preto je veľká časť nepokojov v kurdských regiónoch. Strety s políciou sa však šíria aj v juhoiránskych mestách a sú výrazne spojené s odmietaním niektorých náboženských praktík spojených so spôsobom obliekania.

Vonkajšie prejavy (ako obliekanie) sú často iba viditeľnou časťou zmien v spoločnosti. Iránske úrady musia nájsť cestu medzi striktným vykladaním náboženských tradícií, náboženskou slobodou, prirodzenými zmenami a stabilitou štátu v nepokojmi zmietanom regióne. Opakujúce sa zrážky na uliciach iránskych miest ukazujú na to, že autority, a to tak štátne ako aj náboženské, ktoré sú naviac v Iráne silne prepojené, stratili vo verejnosti časť svojej legitimity.

Sekularizácia je vždy vážnou výzvou pre spoločnosť a jej súdržnosť. Jednou z ciest ako tejto dileme čeliť je dodržiavanie náboženskej slobody. Ide o jednu z ciest ako komunikovať aj s tou časťou verejnosti, ktorá nie je spokojná so situáciou v krajine, čo môže viesť k tomu, že sa vyhnú smrteľným zrážkam v krajine a jej destabilizácii. Európske dejiny nás učia, že každá krajina musí prejsť svojou vlastnou a neopakovateľnou cestou prežívania náboženstva v spoločnosti a sekularizácia nie je jednosmerný proces. Irán pred islamskou revolúciou v roku 1979 je toho sám dobrým príkladom.