Predstava o mobilizačnom fiasku je skreslená. Mnohí Rusi narukovali s odhodlaním

Rusko nie je totalitnou krajinou na úrovni Sovietskeho zväzu, hranice sú otvorené, vnútorná diskusia a kritika je prítomnejšia ako v Číne. Avšak v krajine po nedávnych vojenských úspechoch Ukrajiny rastie tlak na Putina a jeho režim, súčasne ale silnie exil mladých Rusov, ktorí nechcú ísť do vojny. Otázka je, čo je silnejšie a aký je pomer oboch protichodných táborov. Pre nás na Západe je to dôležitá otázka, aby sme nepodliehali vlastnej informačnej propagande a nevideli iba jednu stranu.

Medzi oboma tábormi existuje napätie. Napríklad ruskí nacionalistickí vojenskí blogeri zverejňujú komunikáciu so štátnymi orgánmi, v ktorých upozorňujú na prešľapy v mobilizácii.

Na svojich kanáloch s miliónmi sledovateľov kritizujú vládu, ale nie pre mobilizáciu. Mnohí žiadajú, aby sa pre vojenské ťaženie spravilo viac. Organizujú tiež zbierky pre ruských vojakov, posielajú im napríklad drony.

Kritika zlyhaní vojenských autorít prešla aj do štátnej televízie. Šéfka televízie RT Margarita Simonjanová v relácii Vladimira Solovjova na kanáli Rossija 1 spomínala prípady, keď úrady mobilizovali starších ľudí. Známy televízny propagandista Solovjov sa vyjadril, že v takýchto prípadoch treba zodpovedných zastreliť alebo poslať do prvej línie na Donbas. Kritika teda nesmeruje voči „dezertérom“, ale proti tým, ktorí to s mobilizáciou „preháňajú“.

Looks like the 🇷🇺 mobilization is going very well… pic.twitter.com/82kjUKth6n

— Carl Bildt (@carlbildt) September 26, 2022

V Dagestane sa síce protestuje a tieto demonštrácie sa ešte môžu vyhrotiť, lenže Dagestan bol aj pred vojnou najproblematickejším regiónom Ruska. Ešte v prvej a druhej dekáde tu ruské špeciálne jednotky viedli boje proti islamistickým rebelom. Dagestan je multietnický a z drvivej väčšiny neruský, žijú v ňom dva milióny ľudí. Na rozdiel od susedného Čečenska je slobodnejší. Nemá svojho Ramzana Kadyrova, čo vysvetľuje, prečo sa tam protesty vôbec môžu konať. Nespokojnosť z neho sa môže preliať do ďalších oblastí. Alebo aj vôbec nemusí.

Tisíce Rusov pre mobilizáciu utekajú, ceny leteniek vystrelili do astronomických výšin, súkromné lety sú vyťažené ako nikdy predtým. Kolóny pešiakov a áut sa tvoria najmä na hranici s Gruzínskom, kde chce Moskva zriadiť pracovisko vojenskej správy. Fínske úrady informovali, že počet prechádzajúcich Rusov sa zvýšil z 5-tisíc na 8-tisíc. V takmer 150-miliónovej krajine však ani zďaleka nejde o dramatické číslo. Netreba dodávať, že pred mobilizáciou utekali a dodnes utekajú aj mnohí Ukrajinci. Aj na Slovensku je mnoho mužov vo veku, na ktorý sa vzťahuje branná povinnosť a len veľmi malá časť sú otcovia rodín s tromi a viac deťmi. O ukrajinskom vyhýbaní sa vojne však médiá zďaleka neinformovali tak, ako sa to deje v prípade Rusov. Preto by sme nemali automaticky podľahnúť pokrivenej optike.

Štandard už zverejnil videá, ktoré ukazujú, že Rusi majú s mobilizáciou problémy. Na jednom z nich dagestanské ženy vyháňali policajta, na inom muž v Irkutskej oblasti zastrelil náborového dôstojníka, na ďalšom veliteľ prekrikoval nespokojných vojakov a hovoril im, že ich čaká dvojtýždňový výcvik.

Predstava, že mobilizácia je len veľkým fiaskom, je však skreslená. Množstvo iných záberov ukazuje odhodlaných mobilizovaných mužov.

Oplatí sa pozrieť si pár videí.

Mobilizovaní spievajú pesničky Viktora Coja.

https://www.youtube.com/watch?v=S1ueC2fQfU0

Hovoria, že ich je poldruha tisíca a že idú poraziť Ukrajincov.

Odchádzajú za potlesku rodín.

Alebo im na cestu hrá kapela.

Mobilizácia sa koná aj v Čečensku. Naverbovaní muži sú dobre vyzbrojení.

O tom, čo zrejme mobilizuje Rusov, svedčí starý citát dnešného šéfa CIA.

Bývalý americký veľvyslanec v Moskve William Burns v roku 2008 napísal, že vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu (nielen pre Putina) najčervenšia zo všetkých červených čiar. „Za viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými aktérmi, od neokrôchancov v temných zákutiach Kremľa až po Putinových najostrejších liberálnych kritikov, som doteraz nestretol nikoho, kto by vo vstupe Ukrajiny do NATO videl niečo iné ako priamy útok na ruské záujmy. (…) Rusko na to odpovie. Rusko-ukrajinské vzťahy padnú hlboko pod bod mrazu. Pripraví to úrodnú pôdu pre zasahovanie Ruska na Kryme a východe Ukrajiny,“ vyjadril sa v diplomatickom memorande pre Washington. Dnes je Burns šéfom CIA.

Ruská verejná mienka sa v podstate zhoduje v názore, že Ukrajina sa nemôže stať súčasťou západného vojenského bloku. Vojnu na Ukrajine podľa prieskumov podporuje až 80 percent Rusov. Dokonca aj najznámejší opozičník a dnes politický väzeň Alexej Navaľnyj sa ešte pred vojnou vyjadroval, že Krym má zostať ruským.

Morálka je vyššia na strane Ukrajincov, lebo bránia svoje územie. Lenže aj Rusi si myslia, že do veľkej miery bránia svoje územie, presnejšie svojich ľudí. Značná časť obyvateľstva na obsadených územiach je proruská. Napríklad hlavou okupačnej správy Chersonskej oblasti nie je nejaký neznámy Moskovčan, ale dlhoročný ukrajinský politik a starosta Chersonu v rokoch 2002 až 2012 Vladimir Saldo. V západných médiách akoby títo proruskí Ukrajinci neexistovali, pre ruské televízie zase existujú najmä oni – a reportáže s nimi vysielajú nonstop. Mnohí Rusi sú jednoducho presvedčení, že bránia vlastných.

Day 3 of the referendum in the Kherson region …

Kherson's mayor from 2002 – 2012 can be seen here: "We were waiting for you [Russia] to come here back in 2014, but I guess you got caught up in things"

Indeed, but almost home now 👍🇷🇺 pic.twitter.com/5Q1Y5DQ0v7

— from_kherson (@KhersonFrom) September 25, 2022

Nedávne vojenské úspechy Ukrajiny a povinná mobilizácia opäť otvorili aj debatu o tom, či by zlý vývoj na fronte alebo prudký nárast domácej nespokojnosti nemohol viesť k tomu, že by v Rusku padol Putinov režim.

Očakávať však skorý prevrat v Rusku je, zdá sa, trochu naivné. Pre Rusov budú teraz zásadné výsledky mobilizácie. Ak budú víťaziť, zmieria sa aj s mŕtvymi synmi a otcami. Ak nebudú, potom je prevrat pravdepodobnejší. V každom prípade by ale nástupcom Putina neboli prozápadní liberáli ako Garri Kasparov alebo Michail Chodorkovskij. V Rusku nemajú fakticky žiadnu podporu, vládnuť by mohli len keby ich nainštalovala okupačná správa. Oveľa pravdepodobnejším scenárom je, že ak Putin zlyhá, nahradí ho niekto radikálnejší ako on.