Podobne už postupoval pápež Ján XXIII. svojím mierovým diplomatickým nasadením v kontexte karibskej krízy, keď hrozilo vypuknutie tretej svetovej (a súčasne jadrovej) vojny v roku 1962.

Pontifik vtedy vyzval prezidenta USA (a katolíka) Johna F. Kennedyho a najvyššieho reprezentanta Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova na nepretržité diplomatické vyjednávanie smerom k odvráteniu hrozby jadrovej vojny. Jeho misia nepochybne prispela k pokojnému riešeniu, aj keď kredit nesú pred dejinami Kennedy s Chruščovom.

Súčasný pápež svoju výzvu adresoval nielen Putinovi a Zelenskému, ale aj politickým lídrom národov, a teda aj slovenským politikom. Tí zatiaľ na jeho výzvu verejne nijako významnejšie nereagovali. V slovenskej politike chýba čo i len jeden politik, ktorý by k vojne hovoril to, čo pápež. Je to rovnako zahanbujúce ako nepochopiteľné.

K súčasnej jadrovej kríze sa vyjadrujú najmä médiá. Tie s neznesiteľnou ľahkosťou predstavujú možné scenáre jadrovej konfrontácie s Ruskom. Postupne si tak zvykáme uvažovať spôsobom, že použitie jadrových zbraní zo strany Ruska je možným smerom eskalácie konfliktu, s ktorým treba počítať. A na ktorý možno reagovať vojensky.

Jadrové zastrašovanie ako bluf?

Médiá pracujú primárne s dvoma scenármi. V prvom z nich Putin len blufuje a reálne nemá v úmysle (respektíve vraj nie je ochotný) jadrové zbrane použiť. Nemáme preto podliehať panike a uvažovať o jadrovej deeskalácii, keďže vraj nehrozí. Tí, čo včera hovorili, že Putin je blázon, dnes tvrdia, že si to nedovolí.

Spomína sa aj možnosť, že skutočným cieľom jadrového zastrašovania je cieľ politický, že ide o západnú verejnú mienku, že sa snaží terorom (strachom) o oslabenie podpory Ukrajiny. Inými slovami, Putin sa takto môže snažiť vyhrať už samotným jadrovým vyhrážaním. V druhom scenári sa počíta s tým, že ruský prezident neblufuje. Súčasne nás má „uspokojiť“ informácia, že ak Rusi použijú jadrové zbrane, bude mať odveta USA pre Rusko „katastrofické následky“.

Na možné riziká jadrovej konfrontácie upozornil aj americký prezident Joe Biden, podľa ktorého Putin "nežartuje, keď hovorí o použití taktických jadrových, biologických či chemických zbraní". Situáciu nezľahčuje, naopak, prízvukuje, že "od Kenedyho a kubánskej raketovej krízy sme sa nestretli s perspektívou armagedonu".

Treba použiť aj "doteraz nepoužité" nástroje diplomacie

Pápež odmieta Putinovu metódu jadrového zastrašovania, ale zároveň sa nespolieha na to, že ide iba o „bluf“ najmocnejšieho Rusa. Zdôrazňuje, že ľudstvo aktuálne čelí atómovej hrozbe s potenciálne katastrofickými globálnymi následkami.

František preto vyzýva všetkých relevantných aktérov, aby hľadali cesty na dosiahnutie mieru na Ukrajine. Nejde mu o „mier za každú cenu“ – žiaduci mier má byť konsenzuálny, spravodlivý a stabilný, ale zároveň rešpektujúci ľudskú dôstojnosť, záujmy obidvoch štátov i práva národnostných menšín.

Pápež, vedomý si rizika jadrovej vojny, dôrazne apeluje, aby boli využité všetky – aj doteraz nepoužité – diplomatické nástroje na ukončenie tejto „hroznej a nepredstaviteľnej rany pre ľudstvo“.

Pripomeňme, že rokovania sa konali pred vojnou (USA a Rusko) v Ženeve, v úvodnej fáze vojny (Ukrajina – Rusko) na viacerých miestach, v Bielorusku aj Turecku, ale dnes nič podobné neprebieha. Slová, naopak, slúžia na eskaláciu vojny.

Odvaha bojovať za mier v čase atómovej hrozby

Niet pochýb o odvahe ukrajinského prezidenta a jeho ľudu čeliť krutej agresii Putinovho Ruska. Ukrajinci deň čo deň preukazujú priam heroickú pripravenosť prekonať strach zo smrti v záujme ochrany svojej vlasti, a každý deň za to zomierajú. Ochota zomrieť v boji, ako aj pripravenosť čeliť eskalácii konfliktu, je v zásade prejavom odvahy. Za určitých špecifických okolností to však už tak nemusí byť.

A to je práve náčrt k úvahe, ktorá by mohla zmeniť pohľad na vojnu.

Odvahu totiž možno chápať s Aristotelom ako eticky optimálny stred medzi dvoma krajnými možnosťami – medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou – uvažovania a najmä konania v situácii, ktorá vyvoláva odôvodnený strach.

Z toho je zrejmé, že ochota bojovať sama osebe nemusí byť vždy a za každých okolností prejavom odvahy. Naopak, za určitých podmienok môže ísť o etické pochybenie.

Ak je to tak, možno povedať, že za určitých okolností je ochota riskovať akúkoľvek (aj globálnu) katastrofu skôr prejavom nerozvážnej smelosti, a teda morálneho zlyhania, ako odvahy.

Správne pochopená odvaha totiž nie je dispozíciou bezhranične riskovať, teda bez náležitého ohľadu na možné (aj katastrofické) následky. V čase, keď padlo "jadrové tabu" a jadrový konflikt sa stáva „jednou z možností“, ochota eskalovať riziko jadrovej vojny nevyzerá ako odvaha. Presne na to nedávno narazil v svojej eseji Václav Bělohradský, keď si všimol, ako Petr Fischer posmešne reaguje na Jürgena Habermasa, že tento významný nemecký filozof „zo strachu z jadrových zbraní odporúča rokovanie a dohodu“.

Obávam sa, že spolu s Habermasom mi je bližšie, že v kontexte atómovej hrozby je prejavom odvahy práve ochota a spôsobilosť využiť všetky nástroje diplomacie a takúto dohodu nemožno porovnávať s Chamberlainovým papierom a appeasementom.

Slovenský príspevok do jadrovej eskalácie

Žiaľ, úplnými štatistami sú v tom celom slovenskí politici. Pápežovu výzvu na urgentné hľadanie diplomatického riešenia vojny na Ukrajine ignorujú verbálne, ako aj svojím konaním. Tým akoby de facto zľahčovali atómovú hrozbu aj svoju osobnú zodpovednosť. Ako sa môžu prizerať na to, čo vychádza zo Slovenska, a nekričať na odpor?

Naši politici pritom radi rečnia o všetkom. Jedni o klimatickej kríze, iní o inflácii, rastúcich cenách energií, odvolávaní toho či onoho ministra, celej vlády a podobne. Prezidentka Čaputová, ktorá sa rada hlási k myšlienkam a postojom pápeža Františka, aktuálne podporuje vstup Ukrajiny do NATO. Teda niečo, čo Ukrajine nepomôže, len posilní eskalačnú špirálu, ktorú František odsudzuje.

Aj Zuzana Čaputová tým ukazuje, že pred umiernenosťou si vyberá jej opak. Navyše v tom najnevhodnejšom momente. Podceňovanie rizika jadrovej katastrofy je neprijateľné, nikto totiž nemá právo ignorovať či zľahčovať aktuálnu atómovú hrozbu a jej možné katastrofické dôsledky pre milióny ľudí. Zodpovedný politik si toho musí byť vedomý, nezodpovedný sa tomu nevyhýba.

Hľadá sa odvážny politik

Zdá sa, že politici (až na jednu výnimku) nechápu či nechcú chápať význam Františkovej výzvy. Nechápu, že riziko jadrového konfliktu je natoľko vážne, že si zasluhuje ich prvoradú pozornosť.

Nie preto, že by toto riziko bolo momentálne vysoko pravdepodobné. Dôvodom sú potenciálne globálne katastrofické následky takéhoto (hoc málo pravdepodobného) jadrového konfliktu. Naše aktuálne politické a ekonomické problémy sú totiž v porovnaní s jadrovou vojnou celkom úsmevné.

Každý večer sa pýtam sám seba: Nájde sa politik, ktorý – inšpirovaný pápežovou výzvou – účinne prispeje k mieru na Ukrajine? Nielen verejnosť na to úporne čaká.