Jadrové zbrane tým získali zvláštne postavenie. Viacero veľmocí (postupne aj regionálnych mocností) ich zaradilo do svojej výbavy, zároveň s tým ale existoval tlak, aby sa nerozširovali ďalej. Dnes to vidíme pri Iráne. Ak by jadrové zbrane nadobudol, okamžite o ne bude usilovať Saudská Arábia. Irán tieto zbrane získať chce, pretože by potom nebolo ľahké túto regionálnu mocnosť napadnúť. Potvrdzuje to aj politika štátu Izrael, ktorého armáda, bez ohľadu na aktuálnu vládu, opakuje, že Židovský štát prevedie preventívny útok voči Iránu v momente, keď získa presvedčenie, že Irán je krok od získania jadrových zbraní. Izrael samotný, hoci ide o úmyselne nepotvrdenú informáciu, jadrové zbrane vlastní. Podobnú úvahu ako Irán sme videli pri Severnej Kórei. Keď tento totalitný štát zaradil prezident Bush mladší na zoznam štátov osi zla, KĽDR urobila všetko preto, aby čím skôr získala jadrové zbrane. Odvtedy nie je predstaviteľné, aby tento režim niekto zosadil zvonku. A tamojší stalinistický režim si svoju "imunitu" užíva a zastrašuje iné štáty v okolí.

Našťastie, hlboko počas studenej vojny sa ale presadil aj iný spôsob uvažovania o jadrových zbraniach.

Zrodenie tabu

Bolo to ešte v 50. rokoch, keď vznikol koncept jadrového odstrašovania. Podľa neho sú podobné ničivé vojenské prostriedky nevhodné na dosiahnutie vojnových cieľov, ale predovšetkým sú určené na odstrašenie nepriateľa a zabránenie konfliktov. Ujalo sa presvedčenie, že za dlhodobé zachovanie mieru vraj máme byť vďační jadrovej parite superveľmocí, čo počas studenej vojny obmedzovalo ich agresivitu.

Táto lekcia sa stala súčasťou veľmocenských vzťahov presne pred 60 rokmi. Bolo to 16. októbra 1962, keď americké špionážne lietadlo U2 odhalilo na Kube raketové odpaľovacie rampy. Kennedy vyhlásil čiastočnú blokádu Kuby, o pár dní formuloval ultimátum Moskve. Američania po celý čas nevedeli, či tam sovieti stihli doviesť aj jadrové hlavice. Zhruba dva-tri októbrové týždne hlbokej krízy pred 60 rokmi napokon viedli k pozitívnym záverom. Sovietsky zväz zbrane stiahol výmenou za to, že jadrové zbrane z Turecka stiahli Američania, vznikol takzvaný červený telefón, stála linka medzi Washingtonom a Moskvou, ktorá zaručovala, že nedôjde k jadrovému konfliktu, veľmoci si totiž začali dôverovať a prestali s jadrovými zbraňami blafovať.

Američania navyše vytvorili systém efektívnych školení, ktorými dodnes prechádzajú špičkoví úradníci a vrcholní politici, jeho spoluautorom je Graham Allison, autor slávnej knihy Essence of Decision (1971), ktorá objasnila logiku a význam Kubánskej krízy a viedla k inému uvažovaniu o spôsobe, ako sa vyhnúť jadrovej katastrofe. Allison neskôr poznamenal, že významnú rolu v tom zohrala aj katolícka viera prezidenta Kennedyho, spomína, ako sa s bratom Robertom rozprávali o Božom treste, ak by aj kvôli ich politike zahynulo 100 alebo viac miliónov ľudí.

Nič z toho však nepresvedčilo pacifistov a bojovníkov za mier, ktorí naďalej trvali na zákaze a dokonca zničení všetkých atómových arzenálov. Takýmto náladám vzrástla v 60. rokoch podpora, keď známy americký popularizátor vedy Carl Sagan upozornil, že masívne použitie takýchto zbraní by mohlo viesť k jadrovej zime, teda k radikálnej zmene klímy, ba až k novej dobe ľadovej a k úplnému vyhynutiu ľudstva. Hoci tento koncept bol neskôr mnohokrát kritizovaný a nikdy nedostal jednoznačné vedecké potvrdenie, zostáva dôležitým argumentom proti atómovej vojne.

V dôsledku toho sa aj najzarytejší politickí jastrabi dlho vyhýbali zmienke o možnosti jadrového konfliktu alebo používali rôzne eufemizmy, aby nepodráždili verejnosť. Výnimkou bol republikánsky kandidát na prezidenta Barry Goldwater, ktorý aj kvôli tomu v roku 1964 voľby s Lyndonom Johnsonom prehral. Medzi jeho priaznivcov vtedy patrila mladučká Hillary Rodhamová, budúca pani Clintonová, a hlásili sa k nemu aj budúci neokonzervatívci. V každom prípade sa po páde komunizmu v Európe zdalo, že zmizol aj hypotetický dôvod, prečo by sa jadrové zbrane mohli ešte použiť.

Takto vyzeral predvolebný klip, ktorým budúci prezident Johnson úspešne mobilizoval proti Barry Goldwaterovi:

Návrat ohrozenia

Graham Allison, ktorý napísal aj ďalšiu vplyvnú knihu Osudová pasca (2017), kde sa obáva možnej vojny medzi Amerikou a Čínou, respektíve formuluje zásady, ako sa má Amerika správať, aby k takejto vojne nedošlo (prezident Biden sa správa v protiklade s týmito varovaniami), bol jedným z prvých, kto varoval, že Putin môže použiť jadrové zbrane. Allison v duchu lekcie z Kubánskej krízy povedal, že ak Putinovi zostanú dve možnosti, vojnu prehrať alebo ju eskalovať použitím jadrových zbraní, tak si vyberie druhú možnosť. Preto, tvrdí Allison, musí byť zabezpečená aj tretia možnosť.

Začalo sa tomu hovoriť off-ramp, čo znamená niečo ako zdvihnutie rampy a opustenie cesty s jedným smerom na mimoriadnej výhybke, a okamžite sa tomuto návrhu dostalo výsmechu od mladších a zanietenejších analytikov, na čele s Timothym Snyderom a ďalšími.

Allisonove varovanie však v posledných týždňoch naberá na váhe. Rusi prehrávajú viaceré bitky, dostávajú sa pod tlak na bojisku aj doma, a je otázkou, či červený telefón ešte zvoní. Vieme, že Číňania podobnú telefonickú linku po návšteve Nancy Pelosi už vypli. Nedôvera je teda vysoká a vo vojne na Ukrajine sa z oboch strán pripúšťajú iba dva varianty. Víťazstvo Ukrajiny alebo víťazstvo Ruska.

A to je práve to riziko. Akoby sme sa vrátili pred rok 1962.

Pozorujeme, ako propaganda v Rusku postupne podsúva obyvateľom myšlienku, že skutočná atómová vojna je pravdepodobná. Špička americkej politickej reprezentácie berie hrozbu vážne, dokonca hovorí o plánoch na odvetu, médiá zverejňujú porovnania arzenálov a bojových schopností jadrových veľmocí, prípadne podrobné návody, ako sa zachovať v prípade nukleárneho úderu. Deje sa to všetko s trochu neznesiteľne ľahkovážnym tónom, akoby nechceli ľudí nielen vystrašiť, ale v niektorých prípadoch možno až presvedčiť, že to dnes už nie je nič extrémne. Že je to možnosť, s ktorou treba počítať. Jediný, kto sa nad tým pravidelne rozhorčuje, je pápež František, ktorému prekáža, že doba a znepriatelené národy dýchajú vojnou.

Dlhodobé tabu je tým zbúrané.

Použitie zbraní hromadného ničenia sa vrátilo do priestoru reálne možných (predstaviteľných) vyhliadok, hoci sa zdalo, že pred 60 rokmi bolo navždy zahnané do kúta a zakázané morálnym imperatívom, ktorý reprezentovali antikomunisti aj komunisti. Teraz si ruskí a americkí štátni predstavitelia navzájom pripomínajú, že zbrane môžu kedykoľvek aplikovať. Najskôr tie taktické, ale nielen. Apokalyptický tón prezidenta Putina z jeho minulotýždňového prejavu aj výroky generála Petraeusa sú ostatným príkladom.

https://standard.sk/256514/exsef-cia-ak-putin-na-ukrajine-pouzije-jadrove-zbrane-usa-znicia-ruske-vojska/

Je to teda možné? Aká by asi bola reakcia obyvateľstva, keby sa politici naozaj rozhodli červený kufrík otvoriť a použiť?

Obávame sa, že ak by o tom rozhodlo ruské vedenie, väčšine tamojšieho obyvateľstva by to neprekážalo. V spoločnosti prevládajú očakávania víťazstva na Ukrajine a málokto sa stará o spôsoby jeho dosiahnutia. Verejnosť nezaujíma, až na malé výnimky, aké zbrane sa pri tom používajú. Zároveň ale platí, že keby prišlo k rozsiahlemu konfliktu priamo s NATO, mnohí Rusi by mali vážne obavy. Ale napriek tomu, že na Ukrajine bojujú proti zbraniam NATO a počúvajú o tom, že je to proxy vojna, otvorená vojna s NATO sa im nezdá ešte aktuálna.

Pomsta alebo samovražda?

Čo môže povzbudiť Putina a vedenie ruskej armády, aby skutočne použili túto hroznú zbraň? Na to existuje niekoľko názorov.  

Oficiálna ruská vojenská doktrína predpokladá použitie takýchto prostriedkov len v jednom prípade – ako odpoveď na jadrový útok zvonku. Tento scenár vyzerá byť dnes málo pravdepodobný, ale je ťažké ho úplne vylúčiť, veď na Západe sú tiež horúce hlavy, ktoré trvajú na preventívnych opatreniach proti Rusku. Nemali by sme však preháňať dôležitosť legislatívy pre uvažovanie Rusov. Najmä nie počas vojny.

Niektorí experti sa obávajú, že ak by ekonomické sankcie priviedli Rusko ku kolapsu, Kremeľ by mohol chcieť rozpútať atómovú vojnu ako prejav pomsty. Nepovažujeme to za presvedčivý argument už preto, že by to nijako nepomohlo zlepšiť ruskú ekonomiku a pozíciu štátu vo svete (najmä voči ázijským partnerom). Nebola by to pomsta, skôr samovražda.

Pravdepodobnejšie vyzerá úvaha, že by Kremeľ mohol použiť nukleárne zbrane v prípade serióznej vojenskej porážky na Ukrajine. Muselo by ísť o porážku tak ťažkú (napríklad strata Krymu), že by ju nebolo možné ukryť pred ruským ľudom. Štát by v takej chvíli mohol potrebovať demonštráciu sily, že má situáciu pod kontrolou, a zároveň by nemal inú možnosť, ako ju zmeniť.

Chceme však upokojiť čitateľa, že momentálne nevidíme predpoklady pre tak katastrofálny vývoj. Vojenské úspechy Ukrajincov sú síce reálne a v západných médiách oslavované, ale v porovnaní s krajným variantom zatiaľ ešte stále relatívne. Pokiaľ ide o situáciu na fronte, skôr sa zdá, že vojna prechádza do pozičnej fázy, v ktorej nebudú možné definitívne a rozsiahle zmeny. Posledné týždne vyvrátili, že táto vojna môže skončiť rýchlo, pretože na každý vojenský úspech reaguje protistrana ďalšou eskaláciou a tým aj snahou o predĺženie vojny. V konflikte netreba nikdy zabúdať na rozdiel medzi vyhranou bitkou a vyhranou vojnou.

Vráťme sa však k téme. Obávame sa, že najväčším rizikom a pravdepodobnosťou použitia jadrových zbraní je verzia, že motívom fatálneho rozhodnutia by sa mohli stať nie objektívne, ale čisto subjektívne faktory. Napríklad urazená pýcha a prestíž kremeľského vedenia. Jeho budúcnosť jednoznačne závisí od vývoja udalostí na Ukrajine a v okolitom svete – je to pre Kremeľ boj o prežitie. Preto stále eskaluje konfrontáciu. Nuž a ak je to tak, potom platí, že v takomto stave je schopné všeličoho.

Zoznam cieľov

Hoci nás tieto úvahy nijako netešia a píšu sa ťažko, predsa len si treba položiť aj ďalšiu otázku. Ak by už k tomu malo prísť, kto alebo čo by sa mohlo stať cieľom jadrového útoku? Hoci to znie divoko, v Rusku sa o tejto téme diskutuje, a to nielen medzi odborníkmi.

Niektorí vojenskí špecialisti uprednostňujú úder proti ukrajinským obranným štruktúram pri Donecku. Boli budované s pomocou Západu, najmä USA, a sú také silné, že ruská armáda s nimi už sedem mesiacov nedokáže nič urobiť. Problém je, že tieto podzemné a kvalitne vybudované štruktúry sú blízko veľkého mesta Doneck, ktoré by nevyhnutne znášalo následky takejto vojenskej akcie.

Existujú aj desivejšie úvahy.

Iní odborníci (a tento spôsob uvažovania je, žiaľ, populárny aj na sociálnych sieťach) tvrdia, že je kontraproduktívne útočiť jadrovými zbraňami na rozptýlené nepriateľské jednotky. Treba nimi zničiť rozhodovacie centrá. Inak povedané, Kyjev.

Je to radikálne nebezpečnejší koncept. Jadrový útok na hlavné mesto iného štátu by nevyhnutne spôsobil masívnu a okamžitú vojenskú reakciu. Niečo také by nikdy nepodporil žiadny z nemnohých ruských spojencov. Napríklad Bielorusko, ktoré trpelo dôsledkami jadrovej havárie v Černobyle (v blízkosti Kyjeva), by trpelo takmer rovnako ako Ukrajina.

Existuje ešte extrémnejšia úvaha. Niektorí blázniví fanatici a amatérski nadšenci geopolitiky radi tvrdia: Keďže sa potvrdilo, že Ukrajina aj celá EÚ sú závislé od Američanov, preto treba udrieť rovno na Washington. Netreba dodávať, že ide o číre šialenstvo. Niečo také by nevyhnutne skončilo globálnym konfliktom s miliónmi, ak nie miliardami obetí. Ak by platilo jedno z obvinení, že Putin je blázon alebo Hitler, bola by to možnosť, domnievame sa ale, že to tak nie je. Aj včerajšie vyjadrenie Kremľa, že použitie jadrových zbraní nie je v pláne, upokojilo situáciu.

Dôvodov na nepokoj však stále zostáva veľa.

Pred poslednou čiarou

Pripojenie nových regiónov na východe Ukrajiny k Rusku vyhrotilo situáciu. Kremeľ už veľakrát upozorňoval, že nepripustí útoky na územie Ruska a bude na také prípadné útoky reagovať všetkými dostupnými prostriedkami. Rusko teda odteraz hodnotí ako agresiu každú ukrajinskú protiofenzívu.      

Na druhej strane, NATO vyhlásilo, že ak by Rusi použili na Ukrajine jadrové zbrane, bude to Aliancia považovať za priamy útok na tento vojenský blok. Spojené štáty toto stanovisko dôrazne potvrdili. Ale pozor, v Rusku je rozšírená predstava, že „prehnité západné demokracie“ nie sú schopné urobiť rozhodné kroky a prinášať vysoké obete.

V zúfalej situácii sú najmä európske štáty, vrátane Slovenska. Vlády európskych krajín naozaj nemajú od voličov mandát na rozpútanie jadrovej vojny. My Európania sme nespokojní už s tým, že zažívame vážne problémy kvôli vojne na Ukrajine, prípadná ozbrojená konfrontácia s Ruskom by sa teda nezaobišla v členských štátoch NATO bez politických šokov a hlbokých otrasov. Počuť aj názory, že by to viedlo ku koncu NATO. Rusi sa tým povzbudzujú a nie veľmi veria rétorike Západu. Niektorí kremeľskí influenceri si myslia, že obmedzený (taktický) atómový úder na bojisku by viedol len k ďalším sankciám.

Čomu ale Rusi veria, je vývoj na bojisku a ten je momentálne nepriaznivý. Americké vojenské technológie majú zjavnú prevahu nad tými ruskými.

Mali by sme však dúfať, že súčasná výmena hrozieb prebieha najmä v rámci atómového odstrašovania, teda že potvrdzuje teórie zo studenej vojny. Že jej cieľom nie je rozpútať jadrový konflikt, ale zabrániť mu. Ak je to tak, mala by existovať tretia možnosť riešenia konfliktu, ktorá predpokladá obojstranné ústupky a diplomaciu. Pred 60 rokmi sa dve superveľmoci zastavili pred poslednou čiarou a ku kompromisu napokon dospeli.

Ak by mali pravdu západní autori, ktorí tvrdia, že studená vojna stále neskončila, mali by sme vidieť funkčnosť mechanizmov starých 60 rokov. Problém je, že táto vojna je niečím iným a nezapadá do schémy sveta spred roku 1989. Zmenilo sa Rusko a zmenila sa aj Amerika.

Ostáva to posledné, nádej. Stále je dostatok priestoru, že sa použitiu jadrových zbraní vyhneme aj teraz.      

Vasil Lipitsky je bývalý poslanec ruskej štátnej Dumy, spolupracovník prezidentov Gorbačova a Jeľcina. Dnes je slovenským občanom a dlhodobo žije na Slovensku.