Kiežby to u nás vyzeralo ako v Rumunsku

Sedmohradsko je pojem, ktorý mnohým na Slovensku už veľa nehovorí. Možno sa pod vplyvom zahraničnej kinematografie a filmov o Draculovi viac vžilo pomenovanie Transylvánia. Je to príliš vzdialené miesto a príliš málo sa o ňom na Slovensku hovorí. Je nám to cudzie.

Až do chvíle, kým túto tajuplnú krajinu nenavštívime. Po stovkách kilometrov prejdených cez nekonečnú maďarskú pustu sa zrazu ocitneme v kraji, ktorý je nám vizuálne veľmi blízky. V kraji, kde sú rovnaké Karpaty ako na Slovensku, rovnaké dediny, mestečká a mestá ako u nás a rovnaká pestrosť jazykov ako u nás.

Pardon, ako u nás pred sto rokmi. A to je tá pravá hodnota, ktorú v Sedmohradsku môžeme zažiť. Autenticita. V oblastiach, ktoré boli obývané nemeckými Sasmi, majú domy ešte aj dnes historické fasády, historické okná a niečo, čo už na Slovensku takmer úplne vymizlo. Historické strechy. 

Takzvaná „strešná krajina“ je niečo, čo u nás prakticky nie je témou. Strecha pritom tvorí značnú časť domu (niekedy aj najväčšiu) a pohľad na strechy historických domov vytvára celkový dojem, ktorý si z miesta odnesieme. V mnohých krajinách je zachovanie historickej strešnej krytiny bežnou praxou. V Rakúsku je takýmto dobrým príkladom Štajerský Hradec (Graz) a dôležitou témou je strešná krajina aj v Česku.

Prečo sa v Rumunsku zachovali autentické domy

Najjednoduchšie vysvetlenie je „konzervácia chudobou.“ Ak nemáte dostatok prostriedkov, opravujete to, čo máte. Konzervujete historickú podobu domu. Vďaka tomu sa takto môžu zachovať aj celé mestá a dediny v autentickej historickej podobe.

Len porovnajme obce a mestá na Považí s tými na Gemeri. To, čo mnohí na Gemeri obdivujú, je práve tá väčšia autenticita. Tam, kde bola v druhej polovici 20. storočia väčšia industrializácia a modernizácia, tam boli drastickejšie prebudované mestá a dediny. Toto je prípad Púchova, Považskej Bystrice a mnohých iných miest, ktoré boli „obeťou“ prílišnej „vyspelosti“ a túžbe po modernizácii.

Toto sa však nestalo v Sedmohradsku. Niekedy sa hovorí, že niekdajší rumunský komunistický vodca Nicolae Ceausescu tieto oblasti s pestrejšou národnostnou skladbou a menším zastúpením Rumunov úmyselne zanedbával. Preto do regiónov, ktoré boli predtým súčasťou Uhorska, prúdilo menej investícii a mestám sa vyhli drastické prestavby. 

To je však iba časť príbehu. Kto sedmohradské mestá navštívil, všimne si, že ani tieto mestá za čias Ceausescovho socializmu neobišla masívna výstavba bytových domov. Tie však rešpektujú historickú zástavbu a len málokedy intervenujú priamo do historických centier.

Dôvodov môže byť niekoľko. Jedným z nich je kontinuita. Slovo, v našich dejinách častokrát opomínané, v tomto prípade však veľmi dôležité. V Sedmohradsku sa totiž na rozdiel od Slovenska dlho udržala relatívne početná nemecká menšina. Tá mala k domom svojich predkov predsa len iný vzťah, ako to bolo v prípade Slovenska, kde sa často do opustených domov po Nemcoch nasťahovali ľudia z úplne iného regiónu.

V Sedmohradsku sa takýto zásadný zlom neudial. Ceausescu mal dokonca záujem na tom, aby Nemci v Sedmohradsku ostali a aby k nim prúdili finančné injekcie z Nemecka. Nemci začali vo väčšej miere Rumunsko opúšťať najmä po páde Ceausesca, keď už bolo možné vycestovať.

Konzervácia chudobou? Dnes už nie

Tak či onak, sedmohradské mestá a vidiek aj dnes vyzerajú ako tie naše v minulosti. Mnohé z nich majú koherentne zachované historické fasády, brány, okná a strechy. Je to stále „konzervácia chudobou“ a nemajú peniaze na ich rekonštrukciu? Nie. Dnes je to v mnohých prípadoch vedomá ochrana tohto vzácneho dedičstva.

Ako to vieme? V nejednej rumunskej obci sa nachádza tabuľa so správnym a nesprávnym riešením pre historické, ale aj moderné domy. Tabule majú lokálny charakter a ukazujú konkrétne príklady správnych a nesprávnych zásahov do pamiatky. Lokálny znamená, že sú prispôsobené historickej tradícii obce. V mestečku Biertan dokonca pri tabuli nájdeme na fasáde radnice vzorkovník vhodných farieb, ktoré možno na dome použiť. Tabule sú osadené ministerstvom kultúry. Čo keby sme sa inšpirovali.

Pri cestovaní sedmohradskou krajinou sa môžeme rozpomenúť aj na to, ako vyzeral slovenský vidiek kedysi. Úzke pásy polí za domami, vozy ťahané koňmi, nespevnené vozovky vysypané jemným štrkom a krajina posiata stádami oviec a dobytka. Nepôsobí to ako zaostalosť, ľudia sú tu v mnohom sebestační. Infraštruktúru vďaka eurofondom výrazne zlepšili. Cez obce prechádzajú nové asfaltové cesty. Bočné ulice v obciach sú síce často nespevnené a vysypané štrkom, no razom si uvedomíme, že vďaka tomu dedina pôsobí autentickejšie.

Staré pastviny a malé políčka už tak ľahko neobnovíme, náš vidiek a mestá však stále zachrániť môžeme.