7 dní v kocke: Ničenie ukrajinskej energetiky zasiahne aj Slovensko

1. Rusko udrelo na Kyjev aj na Európu

Na ruskej vojne proti Ukrajine bola od začiatku zarážajúca jedna podstatná vec. Rusi masívnejšie nelikvidovali ukrajinskú infraštruktúru: železnice, rafinérie, elektrické rozvody, elektrárne, vodárne (ako to robili bombardéry NATO, keď v roku 1999 udreli na Juhosláviu). Pol roka sme sledovali prevažne delostreleckú vojnu na východe a juhu Ukrajiny. Teda obmedzený a kontrolovaný konflikt.

Od pondelka to už neplatí. Rusko pondniklo masívne útoky ďaleko za frontovou líniou, zamerané hlavne na ukrajinskú energetiku. Netají sa tým, že chce zlomiť ukrajinskú energetickú infraštruktúru. Teda „vypnúť“ Ukrajinu.

Ak v tom budú Rusi dôslední, dosiahnu dve veci. Nalomia Ukrajine chrbtovú kosť. A v Európskej únii akcelerujú energetickú krízu. Pretože Ukrajina už nebude elektrinu vyvážať, naopak, bude odkázaná na pomoc EÚ. To isté by mohlo hroziť – ak sa konflikt ďalej vystupňuje – aj pri plyne.

V istom zmysle sa to deje už dnes. Do pondelka Ukrajina vyvážala elektrinu aj na Slovensko. Po útokoch sa dodávky zastavili. A o pár týždňov to môže byť presne opačne: Ukrajina požiada štáty Únie o solidaritu a núdzové dodávky energií. Pod najväčším tlakom budú susedné štáty. Poľsko, Slovensko, Maďarsko.

V čase energetickej krízy v Európe to bude, samozrejme, problém. Už pred vojnou EÚ narážala na nedostatok elektriny a na obmedzené dodávky plynu (bola za tým prevažne hlúpa energetická politika Nemecka a EÚ). Po februári a začiatku obchodnej vojny EÚ – Rusko sa kríza prehĺbila. V zime a po prípadnom „vypnutí“ Ukrajiny, odkázanej na infúzie z EÚ, zrejme príde niečo horšie ako kríza, na čo ešte v ekonomických lexikónoch chýba adekvátny výraz.

Rusov môžeme upodozrievať, že im nejde len o odvetu za útok na Kerčský most. Ich zámerom je zariadiť jedným úderom dve veci. Chaos na Ukrajine. A drastický nedostatok energií a infláciu v Európe, ktorá Rusku vyhlásila sankčnú (obchodnú) vojnu.

Tieto následky sú dnes, po útokoch na ukrajinskú infraštruktúru, takmer isté. Otázny ostáva len rozsah. Ak sa stupňovanie konfliktu podarí moderovať, rátať by sme mohli aspoň s obmedzenými dodávkami plynu pre Ukrajinu aj Európu. Aby nepadol priemysel.

Ak sa konflikt vystupňuje nadoraz, Ukrajina (alebo Rusko) tranzit ruského plynu pre Európu zastaví. A keďže niekto odpálil Nord Stream, ktorým vedelo Rusko pri dodávkach plynu obísť Ukrajinu, stredná Európa by ostala odrezaná od energií.

Z pohľadu Slovenska a kontinentálnej Európy je riešenie od začiatku až doteraz to isté. Chladiť horúce hlavy, ktoré volajú po stupňovaní zbrojenia a konfliktu.

Problém je celý čas v tom, že dvaja rozhodujúci hráči v politike EÚ – Briti a Američania – to vidia inak. A akékoľvek rokovania o prímerí blokujú.

2. Saudská karta

Ďalším frontom, na ktorom Západ bojuje o energie, je ropný. A blízkovýchodný. Aj tam sa to dramatizuje.

Americký prezident pohrozil Saudskej Arábii, že „ponesie následky“. Vraj za to, že sa rozhodnutím o obmedzení ťažby ropy pridala na stranu Ruska.

Nervozita Spojených štátov je pochopiteľná. Kým plyn a elektrina tlačia hlavne na EÚ, ceny ropy zasahujú aj Američanov. V lete tankovali benzín za dolár päť centov. To je na americké pomery dosť. Výkonnosť americkej ekonomiky (a rovnako aj európskej) je závislá od lacných energetických surovín.

Menej pochopiteľné je tvrdenie Bidena a jeho poradcov, že Saudi sa pridali na stranu Rusov. Je to trochu inak. Saudi nie sú na strane Rusov. Sú skôr neutrálni. Konflikt kdesi na Donbase ich trápi asi tak, ako nás komunálne voľby v Keni. Stalo sa len to, že Saudi sa opovážili myslieť a konať suverénne, teda vo vlastnom záujme.

Keďže obchodná vojna Západ – Rusko tlačí na vysoké ceny energií (a tým aj na vysokú infláciu), Američania usúdili, že arabské krajiny by mohli zvýšiť ťažbu. A znížiť tým ceny ropy na svetových trhoch.

Bol to vynikajúci nápad.

Vynikajúci pre Spojené štáty. A nie veľmi lákavý pre Arabov. Ich domáca úloha vyzerala takto: mali predávať viac zo svojich zásob (zvýšením ťažby) – a za nižšie ceny. Otázka znela, prečo by mali robiť takú hlúposť.

Saudi už v lete naznačovali, že ťažbu zvýšia len podľa toho, čo im ponúkne americký prezident.

Vyzerá to tak, že starý pán neponúkol nič. Buď preto, že to nepovažoval za potrebné, alebo preto, že zabudol.

Začiatkom októbra združenie OPEC+ rozhodlo o výraznom znížení ťažby ropy. Samozrejme, Rusi takéto rozhodnutie mohli len privítať. No neznamená to, že krajiny OPEC sa riadia záujmami Ruska (až takí silní predsa Rusi nie sú). Riadia sa vlastnými obchodnými záujmami.

Pre Západ to nie je dobrá správa. Stráca páky na dôležitých exportérov ropy. Stráca cenovo dostupné energie. A bude tým riskovať aj veľké ekonomické a finančné straty.

Ďalší problém Západu je geopolický, resp. mocenský. Ukázalo sa, že Spojené štáty už nie sú také silné, aby mohli v čase konfliktov na svoju stranu stiahnuť „medzinárodné spoločenstvo“. Už im to nefunguje tak jednoducho a hladko ako za Busha. Čína im povedala nie, India im povedala nie. Krajiny OPEC im povedali nie.

Pointa: účet za konflikt a obchodné vojny s Ruskom si musí Západ zaplatiť sám.

3. Procesy s oligarchami

Tento týždeň sme mohli sledovať dva dôležité súdne procesy so zločincami, ktorým sme hovorili oligarchovia. Jedným je Jozef Brhel. Druhým je Norbert Bödör, prípadne celá jeho skupina. Oba procesy sú zásadné a významné tým, že sa nimi vytvárajú precedensy. Precedensy o tom, či sa vie spoločnosť vyrovnať s organizovanými skupinami a ich zločinmi v politike.

Brhela a Bödöra spája to, že sa ako sponzori Smeru hrali na vlastníkov štátu. Brhel podľa obžaloby vystupoval ako vlastník Finančnej správy. Bödör ako majiteľ polície a NAKA. Treba však dodať aj to, že sú medzi nimi zásadné rozdiely. Praktiky Brhela boli, slušne povedané, panské a čisto oligarchické. Uplatňoval si vplyv na politiku a následne profit. Praktiky bödörovcov boli podľa obžaloby oveľa nebezpečnejšie – mafiánske (výpalnícke).

Špeciálna prokuratúra má v jednej veci ľahkú úlohu a v druhej mimoriadne komplikovanú. Tou ľahkou je usvedčiť a potrestať tých, ktorí mali verejné funkcie a zneužívali ich v službách oligarchie. Je na to paragraf, volá sa zneužívanie právomoci, a je pravdepodobné, že budú odsúdení. Viacerí s miernym trestom, ak sa priznali a spolupracovali.

Druhou sortou obžalovaných sú tí najdôležitejší – oligarchovia. Vydávali pokyny, hoci na to nemali nijaké oprávnenie. A presne to môže byť pri dokazovaní problém. Trestné právo nepozná termíny ako oligarcha či vplyvný podnikateľ. „Podnikateľ“ podľa logiky advokátov nemohol zneužívať politickú ani úradnú moc, lebo nijakú nemal.

Preto Brhel sebavedomo tvrdí, že je v plnom rozsahu nevinný. A Bödör sa zas tvári, že vôbec nerozumie, z čoho je vlastne obžalovaný – veď stretnutia so šéfmi polície nie sú trestný čin…

Práve toto bolo pritom na oligarchickom režime také obludné. Politická a finančná moc sa natoľko prepojili, že zanikli rozdiely. Úradníci nosili vyzbierané úplatky nadriadeným. „Podnikateľom“. A tí im časť vrátili ako vianočné odmeny. Choré.

Dobrou správou je, že médiá tieto praktiky roky rozkrývali. A úrady začali konať. Brhelova aj Bödörova skupina dnes stoja pred súdom.

A čo je najdôležitejšie: politická moc a beztrestnosť týchto „podnikateľov“ je už minulosťou.

4. Rasista

V stredu sa stal v Bratislave zločin, aký doteraz na Slovensku nemal obdobu. Stredoškolák z gymnázia pre mimoriadne nadané deti zastrelil v gej bare dvoch mladých ľudí. Následne zomrel za neznámych okolností. Motívom útoku bola pravdepodobne nenávisť k menšinám a LGBTI komunite.

Elemenárna slušnosť, ľudskosť a zodpovednosť kážu, aby spoločnosť, bez ohľadu na farbu názoru a presvedčenia, zabíjanie z nenávisti k menšinám odsúdila. A aby vyzvala na tlmenie konfliktov a agresivity.

Čiastočne sa to podarilo. Zločin aj extrémizmus v jeho pozadí odsúdilo celé verejné spektrum.

A čiastočne sa to nepodarilo, či dokonca zvrhlo. Časť ľudí neodolala pokušeniu a vyrába si z tohto zločinu a verejných emócií vlnu, na ktorej propaguje svoju progresívnu agendu – a na ktorej s hnevom útočí proti svojim konzervatívnym odporcom.

Je to hanebné. Je to nevkusné. Je to nemorálne. Zneužívať vraždu dvoch gejov na bodovanie v citlivých verejných konfliktoch je zvrátené. A napokon je to presne to, čo by sa malo odsudzovať: je to hecovanie vášní, agresivity a nenávisti jednej časti spoločnosti proti druhej.

Ak by progresívni kazatelia sústredili svoj hnev na odsúdenie extrémistickej scény, bolo by to prirodzené a správne. Ľudia ako Hvorecký – a mnohí ďalší – však paušálne ukazujú prstom na „konzervatívne médiá“, na „konzervatívne samity“, na „cirkvi“. Štefan Hríb napomína „konzervatívcov“, aby neuhýbali pred zodpovednosťou. Ďalší volajú po tvrdšom sledovaní a regulovaní konzervatívneho obsahu na sociálnych sieťach, ktorý je vraj nebezpečný. A ktorý vraj stvoril útočníkov ako Juraj K.

Tieto obvinenia – tak ako všetky paušálne obvinenia na princípe kolektívnej viny – sú pritom krivé a absurdné. A v zjavnom rozpore s dostupnými faktami.

Po prvé: Juraj K. sa hlásil k rasizmu, antisemitizmu a k nenávisti proti menšinám vrátane sexuálnych menšín. Teda k extrémistickým hnutiam. Áno, tie treba odsudzovať. A extrémistické nenávistné prejavy treba blokovať v médiách aj na sociálnych sieťach (sú na to zákony). Nie je však známe, že by sa Juraj K. akokoľvek hlásil ku konzervatívcom alebo ku kresťanskému náboženstvu. Dokonca sa nehlásil ani k domácemu prostrediu, ktoré ignoroval. Intenzívne (možno až fanaticky) sledoval zahraničnú anglo-americkú scénu. Prevažne extrémistickú, nie konzervatívnu.

Povedzme si to tak, ako to je: vzory a hnutia, z ktorých čerpal a ku ktorým sa hlásil Juraj K., sú masívne rozvinuté v Spojených štátoch a ďalších západných krajinách, no na Slovensku majú zanedbateľný rozmer. Za hrdinov považoval Tarranta a Earnesta. Tieto mená sú pre Slovákov neznáme. A buďme radi…

A ak už chce niekto hľadať súvislosť medzi extrémistickou a konzervatívnou rétorikou, ani v tomto prípade asi ďaleko nezájde. Ktorí zahraniční konzervatívci by sa to teda mali podľa nich hanbiť a zmeniť? Angela Merkelová? Liz Trussová? Americkí republikáni? Alebo ktorí domáci? Mikuláš Dzurinda? Róbert Bezák?

Konzervatívny priestor je široký a prevažne slušný a kultivovaný.

Po druhé: ak poniektorých intelektuálov poburuje, že „konzervatívne prostredie“ kritizuje rodovú a LGBTI ideológiu (nie komunitu, ideológiu), sme o niečo bližšie k podstate problému. Lenže z opačného konca. Nie, nebol to ani konzervatívny, ani kresťanský tábor, ktorý by sa pokúšal z rodovej a LGBTI ideológie vyrábať ústrednú verejnú tému. A arénu sporov.

Ak niekto zaťahuje sexuálne menšiny do politického či rovno geopolitického zápasu, neboli to slovenskí konzervatívci. Boli to západné progresivistické hnutia (a ich domáci učni). Tému, ktorá sa týka veľmi úzkej skupiny ľudí a ich súkromia, tlačia do centra verejnej pozornosti. Intenzívnym, kampaňovým spôsobom… A z médií ju postupne zaťahujú aj na štátne inštitúcie, do škôl, do kostolov, do športu, do vedy.

V americkej a britskej „diskusii“ sa to zvrhlo až tak, že progresívne úderky hodili do kliatby aj liberálne ikony ako J. K. Rowlingovú. Za údajne nekorektné vyjadrenia o transgenderových osobách. A vedci, ktorí hlásajú, že pohlavia sú len dve, prichádzajú o prácu. Áno, opäť žijeme v ére, keď sa bigotní ideológovia snažia manipulovať ešte aj prírodné vedy.

A áno, konzervatívci, rovnako ako väčšina spoločnosti, na to reagujú kriticky.

Jedným z následkov LGBTI fanatizmu je silná polarizácia a radikalizácia spoločnosti na oboch koncoch, progresívnom aj konzervatívnom – a to bez ohľadov na skutočné potreby a pocity homosexuálov.

Sexuálne menšiny sú v tejto fáze už len rukojemníkmi bojov a bojových dúhových vlajok, ktoré s plameňom v očiach – a s ambíciou otravovať a prevychovať väčšinu – držia nad hlavami iní.