Traduje sa, že na svätého Martina odovzdávali poddaní zemepánom husi
Väčšia časť slovenského územia leží v takých polohách, kde sa začiatkom novembra (ak nie už skôr) dá čakať prvý sneh. Preto sa o sviatku svätého Martina (11. novembra) u nás hovorí, že tento svätec prichádza na bielom koni.
Ilustračné foto: TASR/Pavol Ďurčo
|
Kôň, či už biely alebo nie, k legende o svätom Martinovi naozaj patrí. Martin žil v 4. storočí, pochádzal z mesta Sabaria v provincii Pannonia (narodil sa teda neďaleko nás, lebo dnes sa na tom mieste rozkladá maďarské mesto Szombathely).
Ako rímsky vojak, zrejme dôstojník, slúžil v rímskej armáde v Galii, dnešnom Francúzsku. Stal sa kresťanom. Legenda hovorí, že raz so svojimi vojakmi prechádzal okolo takmer nahého žobráka, ktorý ho požiadal o almužnu. Martin mu práve nemal čo dať, a preto rozťal mečom svoj plášť a dal úbožiakovi polovicu z neho, aby sa uchránil pred chladom.
Keď sa mu potom vo sne zjavil Ježiš Kristus zaodetý plášťom, čo daroval žobrákovi, Martin sa rozhodol zanechať vojsko a dať sa na duchovnú dráhu. V roku 372 sa stal biskupom v meste Tours. Bol široko-ďaleko známy svojou obetavosťou a kňazskou horlivosťou. Cirkev ho vyhlásila za svätého a zomrel ako prvý svätec, ktorý nebol mučeníkom.
Meno Martin patrilo a patrí medzi veľmi obľúbené, preto mu je zasvätených mnoho kostolov po celej Európe. Jeho meno nesie katedrála v Bratislave (Dóm sv. Martina), ale aj katedrála v Spišskej Kapitule. Scénu s obdarovaním žobráka zachytil barokový sochár Juraj Rafael Donner na majstrovskej jazdeckej soche umiestenej v bratislavskej katedrále.
Baroková socha svätého Martina Juraja Rafaela Donnera v Dóme sv. Martina v Bratislave. Foto: TASR/Dano Veselský .
Svätého Martina pokladajú za svojho patróna vojaci, predovšetkým jazdci, remeselníci, ktorí majú čosi dočinenia s koňmi, súkenníci, ba aj žobráci. Zo stredovekých kroník vieme, že jeho sviatok bol dňom poddanských dávok zemepánovi. Traduje sa, že sa vtedy ako naturálna dávka odovzdávali husi. V kráľovskom meste Bratislava dostával kráľ husi ako daň od miestnych Židov.
Na Martina boli husi už dobre vykŕmené a v obciach západného Slovenska na hody piekli martinské husi. Stehno dostával gazda, alebo vo všeobecnosti ten, koho čakala najťažšia práca, krídlo ten, kto bol najrýchlejší v práci, prsia si rozdelila gazdiná s gazdom a s deťmi. Z prsnej kosti sa predpovedal priebeh zimy – ak bola biela, mala byť tvrdá zima, ak tmavá, mala byť vlhká.
Husi majú vôbec blízko k svätému Martinovi. Keď ho vraj zvolili za biskupa, zo skromnosti nechcel úrad prijať a pred hodnostármi, čo za ním s tým prišli, sa skryl do husieho chlievka, ktorý mal poruke. Lenže husiam sa to nepáčilo a rozgágali sa, takže mu jeho úmysel nevyšiel. Podľa inej legendy ho vraj gáganím vyrušovali pri kázni, a tak na ne zanevrel.
Medzi novšie svätomartinské tradície, rozšírené najmä v mestskom prostredí, patrí pečenie martinských rožkov (makových rožtekov). Hovorilo sa im aj pastierske trúby alebo roháče. Pôvodne to bývala výslužka, ktorú dostávali po skončení pasenia pastieri. Ale aj sluhovia a slúžky, ktorým sa v niektorých regiónoch Slovenska končil rok služby a rozhodovali sa, či ostatnú aj ďalší rok alebo pôjdu slúžiť inde. Napríklad vo Vajnoroch, keď si prišiel obecný pastier po dojednanú odmenu, priniesol do každého domu brezový prút (marcina) a vinšoval, aby sa dobytok do jari dobre držal.
Obecný pastier v Suchej nad Parnou vinšoval takto:
Vinšujem vám toho svatého Marcina,
aby vám Pán Boh požehnal tolko teláték,
kolko je na tej ohanke mládaték,
a mnoho zdravá, ščascá a po smrci království nebeské.
Martinské pranostiky hovoria najmä o nástupe zimy, gazdovia sa preto usilovali dokončiť všetky poľné i záhradné práce, mala byť vykopaná a uskladnená mrkva či petržlen.
Na Martina medveď líha.
PoMartine už zima nežartuje.
Na svätého Martina drž sa, synku, komína!
Ak príde Martin na bielom koni, metelica metelicu honí.
Ak hus o Martine už po ľade chodí, zas okolo Vianoc v kaluži sa brodí.
