Traduje sa, že na svätého Martina odovzdávali poddaní zemepánom husi

Kôň, či už biely alebo nie, k legende o svätom Martinovi naozaj patrí. Martin žil v 4. storočí, pochádzal z mesta Sabaria v provincii Pannonia (narodil sa teda neďaleko nás, lebo dnes sa na tom mieste rozkladá maďarské mesto Szombathely).

Ako rímsky vojak, zrejme dôstojník, slúžil v rímskej armáde v Galii, dnešnom Francúzsku. Stal sa kresťanom. Legenda hovorí, že raz so svojimi vojakmi prechádzal okolo takmer nahého žobráka, ktorý ho požiadal o almužnu. Martin mu práve nemal čo dať, a preto rozťal mečom svoj plášť a dal úbožiakovi polovicu z neho, aby sa uchránil pred chladom.

Keď sa mu potom vo sne zjavil Ježiš Kristus zaodetý plášťom, čo daroval žobrákovi, Martin sa rozhodol zanechať vojsko a dať sa na duchovnú dráhu. V roku 372 sa stal biskupom v meste Tours. Bol široko-ďaleko známy svojou obetavosťou a kňazskou horlivosťou. Cirkev ho vyhlásila za svätého a zomrel ako prvý svätec, ktorý nebol mučeníkom.

Meno Martin patrilo a patrí medzi veľmi obľúbené, preto mu je zasvätených mnoho kostolov po celej Európe. Jeho meno nesie katedrála v Bratislave (Dóm sv. Martina), ale aj katedrála v Spišskej Kapitule. Scénu s obdarovaním žobráka zachytil barokový sochár Juraj Rafael Donner na majstrovskej jazdeckej soche umiestenej v bratislavskej katedrále.

Svätého Martina pokladajú za svojho patróna vojaci, predovšetkým jazdci, remeselníci, ktorí majú čosi dočinenia s koňmi, súkenníci, ba aj žobráci. Zo stredovekých kroník vieme, že jeho sviatok bol dňom poddanských dávok zemepánovi. Traduje sa, že sa vtedy ako naturálna dávka odovzdávali husi. V kráľovskom meste Bratislava dostával kráľ husi ako daň od miestnych Židov.

Na Martina boli husi už dobre vykŕmené a  v obciach západného Slovenska na hody piekli martinské husi. Stehno dostával gazda, alebo vo všeobecnosti ten, koho čakala najťažšia práca, krídlo ten, kto bol najrýchlejší v práci, prsia si rozdelila gazdiná s gazdom a s deťmi. Z prsnej kosti sa predpovedal priebeh zimy – ak bola biela, mala byť tvrdá zima, ak tmavá, mala byť vlhká.

Husi majú vôbec blízko k svätému Martinovi. Keď ho vraj zvolili za biskupa, zo skromnosti nechcel úrad prijať a pred hodnostármi, čo za ním s tým prišli, sa skryl do husieho chlievka, ktorý mal poruke. Lenže husiam sa to nepáčilo a rozgágali sa, takže mu jeho úmysel nevyšiel. Podľa inej legendy ho vraj gáganím vyrušovali pri kázni, a tak na ne zanevrel.

Medzi novšie svätomartinské tradície, rozšírené najmä v mestskom prostredí, patrí pečenie martinských rožkov (makových rožtekov). Hovorilo sa im aj pastierske trúby alebo roháče. Pôvodne to bývala výslužka, ktorú dostávali po skončení pasenia pastieri. Ale aj sluhovia a slúžky, ktorým sa v niektorých regiónoch Slovenska končil rok služby a rozhodovali sa, či ostatnú aj ďalší rok alebo pôjdu slúžiť inde. Napríklad vo Vajnoroch, keď si prišiel obecný pastier po dojednanú odmenu, priniesol do každého domu brezový prút (marcina) a vinšoval, aby sa dobytok do jari dobre držal.

Obecný pastier v Suchej nad Parnou vinšoval takto:

Vinšujem vám toho svatého Marcina,

aby vám Pán Boh požehnal tolko teláték,

kolko je na tej ohanke mládaték,

a mnoho zdravá, ščascá a po smrci království nebeské.

Martinské pranostiky hovoria najmä o nástupe zimy, gazdovia sa preto usilovali dokončiť všetky poľné i záhradné práce, mala byť vykopaná a uskladnená mrkva či petržlen.

Na Martina medveď líha.

Po Martine už zima nežartuje.

Na svätého Martina drž sa, synku, komína!

Ak príde Martin na bielom koni, metelica metelicu honí.

Ak hus o Martine už po ľade chodí, zas okolo Vianoc v kaluži sa brodí.

Autorka je historička a etnologička.