Za Ivanom Čarnogurským

Smútočná rozlúčka s odchádzajúcim Ivanom Čarnogurským bola predovšetkým vďakyvzdaním za jeho život a prínos pre slovenský národ, pre našu cestu k demokracii a slobode, pre obnovu kultúry a viery, pre postavenie a rozvoj Slovenska v zjednotenej Európe.

Odišla významná osobnosť moderných slovenských dejín z hľadiska politického a národohospodárskeho.

Spomeniem tri skutočnosti, ktoré vyjadrujú výnimočnosť a veľkosť úloh na pleciach Ivana Čarnogurského. Bol jedným z iniciátorov výzvy na zakladanie klubov KDH v novembri 1989 (ďalšími vyzývateľmi boli Ján Čarnogurský, Miroslav Tahy, Ivan Hoffman, Konštantín Viktorín, Hana Ponická, Anton Selecký). Bolo to v čase, keď ústava garantovala vedúcu úlohu jedinej strany – komunistickej. V jeho dome sa konali úvodné prípravné stretnutia. Keďže bol skúseným organizátorom, po založení KDH sa stal jeho prvým výkonným tajomníkom. Po prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 sa stal prvým podpredsedom SNR, ktorá bola spolu s Federálnym zhromaždením ČSFR hlavným legislatívnym priestorom transformácie našej spoločnosti založenej na princípoch slobody, demokracie a právneho štátu. V rámci hľadania nového štátoprávneho usporiadania sa Ivan Čarnogurský stal vedúcim komisie, ktorá mala pripraviť ústavné riešenie rozdelenia Česko-Slovenska na dva štáty. Boli to náročné zadania, historické úlohy.

A obdobne, tri rozmery osobnosti Ivana Čarnogurského by som rád vyzdvihol pri jeho odchode a pripomenul pre inšpiráciu živým.

Ivan bol vlastenec. Tak sa zachoval pri obhajobe svojho otca Pavla, ktorý bol za komunizmu väznený a potom dlhodobo sledovaný a perzekvovaný Štátnou bezpečnosťou. Ivan si zamiloval Malú Frankovú a Zamagurie, kde prežil vojnové roky. Goralskej kultúre a identite zostal verný po celý život. Ako jeho otec, aj on si želal spočinúť v goralskej zemi, v Malej Frankovej. Ako vlastenec pristupoval k túžbe po štátoprávnej emancipácii Slovenska a po európskej hviezdičke a stoličke pre Slovensko. ktorá ako politická vízia zaznela po prvýkrát na ustanovujúcom sneme KDH vo februári 1990.

Ivan bol činorodý človek – tvorivý, pracovitý a vytrvalý. Prešiel v živote rôznymi pozíciami – bol stavebným robotníkom, opravárom strojov, stavebným majstrom, vedúcim strediska, technológom, vedúcim odboru rozvoja podniku až nakoniec generálnym riaditeľom Hydrostavu. Mal výrazný podiel na veľkých energetických a dopravných stavbách – diaľniciach, tranzitnom plynovode, atómovej elektrárni, vodnom diele Gabčíkovo, na letisku a leteckej základni v Iraku. Aj po odvolaní z vedúceho postu v Hydrostave sa naďalej venoval ekonomike, organizoval a reprezentoval Združenie priemyselných zväzov a bol činný v ďalších podnikateľských aktivitách. Bol aktívny aj medzinárodne, zvlášť vo vedení Európskeho hospodárskeho senátu v Mníchove a v Bruseli. Svoje príbehy, poznanie, úspechy i chyby popísal v dvoch obsiahlych knihách – o budovaní socializmu a o jeho búraní.

Ivan bol kresťan. Vedel, že čo je autenticky kresťanské, je hlboko ľudské. Jeho prvá cesta viedla do chrámu vo Vajnoroch vďaka rodičom. Jeho posledná cesta bola do chrámu v Lamači a v Malej Frankovej vďaka jeho verným deťom. A medzitým bol jeho plodný život spätý s chrámom, jeho presvedčenie a svetonázor boli postavené na kresťanských hodnotách. Takáto etika spája rozum a vieru, náboženstvo a vedu ako dve ľudské a civilizačné mohutnosti. Ak sú obidve zamerané na hľadanie pravdy a spoločného dobra, ako dva silné motory hýbu spoločnosť dopredu. Toto bol základ kresťanskodemokratickej politiky pre Slovensko a pre spoločnú Európu, ako ju formoval a presadzoval Ivan Čarnogurský s bratom a s podobne zmýšľajúcimi. Spolupracoval s kresťanským disentom, kde zohrával významnú úlohu jeho brat Ján. Stretával sa tajne s predstaviteľmi Svetového kongresu Slovákov, a podieľal sa na aktivitách proti komunistickému režimu. Jeho politické úsilie sa zakladalo na rešpektovaní dôstojnosti každej osoby s jej ľudskými právami. Ivan presadzoval sociálne trhové hospodárstvo v službe spoločnosti a spolu s mnohými formoval a upevňoval európske postavenie Slovenska.

V týchto dňoch sme spolu s Českou republikou slávili Deň boja za slobodu a ľudské práva. Tento boj Ivan Čarnogurský stelesňoval, reprezentoval osobným nasadením a celoživotným príbehom. Slobodu neprinieslo štrganie kľúčov a apely. Slobodu cez desaťročia zápasu vybojovali nositelia občianskeho vzdoru, kresťanského disentu, rozsiahleho utrpenia a obetí. Bol to zápas statočných a odvážnych ľudí hodnôt voči najprv krvavej, neskôr chladnej normalizačnej totalite. Ivan Čarnogurský bol jedným z nich.

Milý Ivan, tri slová s úctou a za mnohých na záver životnej cesty: Vďaka, zbohom a dovidenia!

Text je upravenou verziou príhovoru na pohrebe Ivana Čarnogurského.