Zlosť Európy na Ameriku

K rusko-ukrajinskej vojne zaznievajú z Európy doteraz neslýchané tóny, zatiaľ čo samotná vojna sa mení na humanitárnu katastrofu.

Rusi systematicky vyraďujú z prevádzky energetickú infraštruktúru, čo bude znamenať nielen problémy s dopravou pre ukrajinskú armádu, ale pre mnohých civilistov tvrdú zimu: život potme a v mraze, bez vody, s nefunkčnými toaletami a podobne. Európa západne od Ukrajiny bude síce padať z väčšej výšky inak ako Ukrajina, ale pád to bude tiež alebo už aj je. V tomto kontexte čítame článok na webe Politico nazvaný Európa viní Ameriku z toho, ako na vojne profituje.

Aké sú príčiny

Takýto text na webe Politico, pričom nazvať ho proukrajinským je slabý výraz, náhle cituje nemenovaných aj menovaných vysokých politikov a únijných činovníkov, ktorí sa zborovo sťažujú na nezáujem Washingtonu o dôsledky vojny na starý kontinent. Americký skvapalnený plyn sa záujemcom v Európe predáva za štvornásobok domácej ceny. Hoci veľká časť marže ide k predajcom, čo často nie sú americké, ale európske firmy; Politico spomína francúzsky TotalEnergies.

Po druhé, Európu irituje balíček pomoci americkým firmám vo výške 369 miliárd dolárov, ktorý čerstvo avizoval prezident Joe Biden. Je to obdoba pocitov, aké mávame pri pomyslení na 200-miliardový balík pomoci (v eurách), ktorý zase nemeckému priemyslu sľúbil kancelár Olaf Scholz. Politico cituje slová francúzskeho ministra hospodárstva Bruna Le Maira, že ak sa Európa nebude brániť svojím vlastným ekonomickým izolacionizmom, hrozí jej osud posledných Mohykánov.

Tretím dôvodom na napätie sú zárobky amerického zbrojného priemyslu. Nie všetci si tak, ako Jana Černochová [česká ministerka obrany, pozn. red.], myslia, že zbrojné dodávky za horibilné sumy sú azda znakom americkej veľkorysosti. Nemenovaný diplomat EÚ v texte sarkasticky poznamenáva, že „peniaze, ktoré zarábajú na zbraniach“, by Američanom mohli pomôcť k pochopeniu, že zarábať „toľko cashu na plyne je už trochu veľa“.

„Prorok“, ktorému dali dejiny za pravdu

Úplne inak pred niekoľkými dňami reagoval Boris Johnson. Bývalý britský premiér si na CNN zaspomínal, že keď Rusi vpadli na Ukrajinu, Nemecko si prialo, aby sa to skončilo čo najskôr a Ukrajina kapitulovala. Francúzsko zasa až do 24. februára pred ruskou hrozbou zatváralo oči a Taliansko v jednej chvíli interne tvrdilo, že sa nepridá k sankciám.

Johnson vystupuje ako prorok, ktorému na jar dejiny dali za pravdu. Nikdy by sa nemalo prestať pripomínať, že začiatkom apríla to bol on, kto na vlastnú päsť bez toho, aby o tom vôbec upovedomil ukrajinského prezidenta, dorazil do Kyjeva. Tam Volodymyrovi Zelenskému oznámil, že pokiaľ sa Ukrajina dohodne s Ruskom na mieri (vtedy sa zrejme črtala dohoda: neutralita Ukrajiny plus autonómia pre Luhansk a Doneck), Západ ju nebude garantovať, pretože Putin je vojnový zločinec.

Písala o tom provládna Ukrajinska pravda, ktorej Johnsonovo posolstvo nebožiakovi Zelenskému v článku verifikuje jeho poradca. Neskôr sa ešte vyjasnilo, že Západom myslel Johnson hlavne Ameriku a že v Kyjeve hovoril vlastne aj Bidenovým menom. To je zatiaľ posledný známy príspevok anglosaského sveta k tejto otrasnej vojne na východe Európy. Prvým bol americko-britský čiastočne úspešný pokus ponúknuť Ukrajine vstup do NATO na bukureštskom samite v lete 2008. Odvtedy Rusko mnohokrát opakovalo, že takto blízko od Moskvy možnosť rakiet NATO tolerovať nebude, alebo že tento kurz prinesie vojnu.

Ako plynie čas, stavia táto vojna kontinentálnu Európu nutne proti anglosaskému svetu. A je úplne zanedbaný a nevysvetlený bizár, že práve v tom vzácnom momente, keď bola pravda v Bruseli, Berlíne a Paríži a nebola vo Washingtone a Londýne, sme sa v stredovýchodnej Európe rozhodli stať útočiskom anglosaskej politiky. Pomáhame si k tomu hororovou predstavou o plánoch Putina podmaniť si strednú Európu, hoci ju ničím nedokážeme podložiť, ani dôkazmi, ani serióznejšími indíciami.

Ešte jeden detail z článku na webe Politico stojí za zmienku: Keď vraj Európania pred niekoľkými dňami atakovali Bidena pre vysoké ceny amerického plynu na samite G20, zdalo sa im, že si tých cien vôbec nie je vedomý.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.