Vnútropoliticky sme tak krehkí. A naše vlády podozrivo často nedokážu dovládnuť.

Heger prišiel nedávno o väčšinu, pred ním opúšťal Úrad vlády Matovič, pred ním sa porúčal Fico, Radičová, Dzurinda, dvakrát Mečiar. Od vzniku samostatného štátu iba trikrát predseda vlády vydržal vo funkcii od volieb do volieb. Tragická bilancia.

Akosi implicitne tušíme, že to nemá dopad na svet okolo, že je to choroba, ktorá zožiera iba nás. A predsa je tá ľahkovážnosť neznesiteľná, následky sú hrozivé. Keby sme boli väčším národom, napríklad takými Francúzmi, jedni by pochybovali o demokracii, alebo aspoň parlamentnej demokracii, druhí snovali plán o novej republike, ale my? Ohrozenie vidia iba tí, čo sa boja, že stratia moc. Demokraciu považujeme za zlý systém, a všetky ostatné režimy za ešte horšie. Len nám k tomu chýba ten churchillovský duch. Akoby sme sa nevedeli nadchnúť a k niečomu odraziť, iba vždy nanovo mýliť.

Po založení štátu bolo jasné, že zakladateľ mu nemôže dať do vienka tradíciu, nemal na to intelekt ani predstavivosť. Bolo jasné, že tá sa zrodí až postupne, že ju budeme budovať. A bola v tom nádej, napokon, štát je organizmus – a keď žije, má to zmysel. Mytológia o tom, ako štáty žijú z ideí, na ktorých boli založené, bola vždy viac pre tých, ktorí majú radšej citáty ako myslenie. Ten fatalistický princíp neplatí nikde, u nás sme ho vyvrátili najskôr v roku 1994 a potom v roku 1998. A odvtedy opakovane. Vládne koalície sa u nás menia, Maďari vládli aj s národniarmi, kresťania s liberálmi, niečo podobné tak ľahko nevidieť.  

A predsa sa k vlastnému štátu správame ľahkovážne.

Malo to rôzne podoby, Mečiarovu privatizáciu a kriminalizáciu verejného života, Dzurindove skupinky a Gorilu, Ficovho Bödöra a od roku 2020 nekončiaci chaos.

Otázka znie: Prečo sa tie naše vlády tak často rozpadajú?

Je to dôkaz zlyhávajúcich politických elít, iste, ale domnievam sa, že to možno sformulovať ešte prísnejšie. Je to priamo obžaloba toho, ako sa správajú tí najmocnejší politici nášho štátu.

Od Mečiara po Matoviča, od Dzurindu po Fica, a od Radičovej po Hegera – kľúč ku kríze držia samotní premiéri.

To oni uplatňujú moc spôsobom, ktorý sa nedá na konci ustáť a skrotiť. Priveľa švindľov, porušených zmlúv, zneužití moci a využití ohromných zdrojov, ktoré sú na dosah. Každý má svoje pokušenie a každý sa pri ňom odvráti od zodpovednosti za štát. Aj Radičová s Hegerom, ktorí si pred problémami tak radi zakrývali oči. Ona sa trápila, on sa usmieval, ale dopadnú rovnako.

Bolo by to však príliš jednoduché, zúžiť všetko na jedného vinníka, hocako prvého v rade.

Matovič predsa nepodpísal koaličnú zmluvu a program vlády sám. Rozdelenie moci bolo od začiatku nerovnovážne. Kollár, Sulík a Kiska nesú zodpovednosť s ním. Za to, že sa mu včas nepostavili, že pripustili, aby mal všetky mocensky rozhodujúce posty v štáte. Čo presne ich opantalo? Ako to mohli dopustiť?

A ako mohol Heger, premiér vymenovaný prvého apríla, vyvolať nádej, že niečo na tom zásadné zmení? A opäť tú falošnú predstavu o ňom živili tí, ktorí mali mať dostatok skúseností, ako napríklad Sulík s Krajniakom. Prečo tak poľahky plebejsky stále veríme, že funkcia môže na človeku niečo zmeniť?

Táto vláda je ako tá naša doba. Nevie, kým je. Manželia, dlhoroční priatelia či bývalí kolegovia slúžili krížom-krážom v rôznych stranách, rôznym ministrom a politikom. Akoby nebolo v záujme každého, že má vedieť, kam patrí. Akoby lojalita nemala byť stabilná, všetkým zrejmá. Akoby dobré zmluvy nerobili dobrých priateľov.

Lenže tak to bolo s touto družinou všade, od polície cez prokuratúru a tajné služby po televíziu a jednotlivé rezorty. Neporiadok vo vzťahoch a účelové dohody museli priniesť následky.  

Matovič najviac poškodil svojim najbližším, napríklad Marekovi Krajčímu, Lipšic zase Pčolinskému, Heger znemožnil kresťanov, Kiska skupinu tých, ktorých nespájalo nič, len dôvera k bývalému prezidentovi.

K tomu tá nekompetentnosť, ktorá vždy nanovo vyrážala dych.

Ale napriek tomu všetkému otázka dnes znie: Padne vláda?

Najtragickejšie na tom hlasovaní je, že je to jedno.

Matovič je šampiónom v tom, že dokáže vyvolať situáciu, kde zostávajú iba zlé riešenia. Tak ako to dnešné hlasovanie.

Táto vláda už nedokáže pomenovať a už vôbec nie riešiť problémy našej krajiny. Posledným príkladom sa stali lekári, ale je jedno, na ktorý rezort sa pozriete, nakazili sa všetci. Zlyhávajú zoči-voči vojne, voči Bruselu, krajina viditeľne stagnuje a oni nevyhnutne prehrajú najbližšie voľby. Ešte aj ten Slovnaft musí chrániť susedný štát.

Ak vláda padne, bude to zaslúžené. Ak nepadne, nebude za tým dôvera či nádej, ale len iný kalkul. A predčasné voľby nás neminú tak či tak a možno v tom istom termíne, ako by sa na nich dohodli teraz. Čaká nás najdôležitejšie hlasovanie sezóny, a predsa je v istom zmysle takmer jedno, ako skončí.

Postupne padli Mečiar, Dzurinda, Radičová, Fico, Matovič a teraz alebo o pol roka padne aj Heger. Čo meno, to zlyhanie.

Netrpia však najmä jednotlivé vlády. Trpí najmä naša štátnosť.