Na štedrovečernom stole bývalo na Slovensku až deväť chodov

Štedrý deň 24. decembra, zavŕšený Štedrým večerom, má na Slovensku niekoľko mien – nazýva sa napríklad aj Kračúň, Vilija či Dohviezdny večer. Bol vždy plný obyčají a obradov, ktoré mali rodine zabezpečiť zdravie, prosperitu a šťastie do budúceho roka. Platila tu mágia začiatku: ako sa čo urobilo na Štedrý deň, tak bolo počas celého roka. Ženy nemali chodiť po susedoch, ani z domu nikomu nič nepožičiavať. Gazdinky vstávali hneď po polnoci a začali piecť chlieb, aby bol do rána hotový.

Ráno kúskami cesta oblepili ovocné stromy, aby bola v nasledujúcom roku dobrá úroda. Zavčas rána gazdovia nanosili vody na celé sviatky. Do studne dali štipku soli, aby v nej bola po celý rok zdravá voda. Vydajachtivé dievky mali zatriasť plot – odkiaľ zabrechal pes, z tej strany mal prísť ženích.

Už v advente sa v katolíckych oblastiach Slovenska zachovával takzvaný malý pôst, keď sa jedlo viac strukovín, kašovitých jedál a menej mäsa, a na Štedrý deň tento pôst vyvrcholil. Mäso sa zväčša jedávalo až na prvý vianočný sviatok (v zásade platilo, že na Štedrý deň sa môže jesť mäso beznohých zvierat – rýb, na prvý vianočný sviatok dvojnohých – hydiny, a na Štefana štvornohých – divina, bravčovina).

V evanjelických rodinách sa však pôst nedržal, preto sa pred Vianocami robila zabíjačka a na štedrovečernom stole boli zabíjačkové špeciality – klobásky, pečené mäso, huspenina – a kapustnica sa pripravovala s mäsom (zvyčajne s klobáskou).

Archaické zvyky

Medzi archaické zvyky na Štedrý večer, rozšírené na celom území Slovenska, patrili aj ďalšie úkony: keď zvonili na večer, gazda zašiel s deťmi do záhrady potriasť stromy, aby mali veľa ovocia. Veľké stromy, ktoré nemohli potriasť, oväzovali povrieslom. Gazda zobral pred večerou do izby psa, ktorý dostal strúčik cesnaku zabalený v slaninke. Keď to zhltol, gazda ho vyhodil von oknom. Ak pes pritom zabrechal, značilo to, že bude z neho dobrý strážca. Cesnak sa dával psovi vraj preto, aby bol zúrivý.

V mnohých obciach obecný pastier pred večerou chodil z domu do domu vinšovať, aby gazda v budúcom roku mal mnoho sena a dobrú úrodu na poliach. Jeho pomocník, ktorý s nim pásaval kravy, držal zväzok prútov a gazdiná si zásterou z neho vytiahla dva až štyri prúty, ktorými vyšibala svoje deti aj pastiera, aby boli deti cez rok šikovné a aby pastier pri pasení nezaspal. Pastierovi za vinšovanie patril koláč a kalíšok pálenky. Pastierov pomocník niesol košík na koláče a fľašu, do ktorej zlieval pálenku. Prúty gazdiná schovala v izbe pod hradu, aby boli poruke na neposlušné deti. Na jar, keď prvýkrát vyhnali dobytok na pašu, zapichli tieto prúty do hnoja, aby sa dobytok držal pokope.

Ako pripravovala gazdiná štedrovečerný stôl

Pred večerou sa porobili posledné úpravy – gazda doniesol do izby snopček slamy ako spomienku na narodenie Božieho syna, ktorý sa narodil na slame, na stôl sa prestrel nový doma tkaný obrus pretkávaný červenými nitkami (červená farba nitiek mala ochranný význam).

Pod obrus sa dávalo obilie, strukoviny, drobné mince, do ošatky na stôl pečivo v podobe zvierat – toľko kusov, koľko mali v hospodárstve kravičiek. To všetko preto, aby v novom roku bolo všetkého hojnosť, aby sa vydarila úroda, aby dobytok nepostihli choroby a aby sa v domácnosti držali aj korunky….

Nohy stola sa zopli reťazou, ktorá symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Všetci si na ňu položili nohy. Pod stôl sa položil rýľ, sekera, lemeš alebo čerieslo – všetko železné predmety symbolizujúce pevné zdravie. Na prestretom stole boli jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oplátky a chlieb, sviečka, biblia, hriatô a fľaša pálenky (hriatô, v niektorých oblastiach známe pod iným menom, sa najčastejšie pripravovalo tak, že do liehu – špiritusu alebo kvitu – sa pridala voda a husacia masť, potom nápoj dal ohriať a pil sa vždy teplý). K stolu si všetci zasadli v čo najnovších šatách.

Štedrá večera sa začínala modlitbou a čítaním z evanjelia o narodení Božieho Syna. Potom urobil otec deťom medom krížiky na čelo, aby boli celý rok milé a dobré, dospelí si pripili a všetci zjedli oplátku s medom a cesnakom. Cesnak sa pokladal za magickú rastlinu, preto sa konzumoval aj pri štedrej večeri.

Platilo, že od štedrovečerného stola vstával nanajvýš jeden človek – zvyčajne gazdiná, ktorá obsluhovala všetkých členov rodiny. Často sa to odôvodňovalo tak, že sa potom o rok opäť všetci živí a zdraví budú môcť zísť pri štedrovečernom stole. V niektorých oblastiach bolo všetko rozložené na stole a od večere nevstával naozaj nik. Kto predsa len vstal, mal rátať s tým, že do roka umrie. Tanier sa pripravil aj pre mŕtvych predkov.

Z čoho pozostávala večera

V minulosti sa jedlo z jednej misy drevenými lyžicami. Na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Nemala sa používať ani vidlička. Štedrá večera pozostávala z viacerých chodov. Magické účinky sa pripisovali nielen jednotlivým jedlám, ale aj počtu chodov – spravidla sa ich podávalo sedem až deväť. Niekde sa patrilo zjesť z každého jedla len tri-štyri hlty.

V štedrovečernom stolovaní bol teda okrem prvku hojnosti prítomný aj prvok pôstu. Medzi pradávne štedrovečerné jedlá patrili opekance, lámance, lokše s makom, hrachová kaša, šošovica, hríbová polievka, kapustnica, ovocie, orechy a koláče. Omrvinky zo štedrej večere sa starostlivo pozbierali, pridávali sa do osiva a  používali sa na okiadzanie chorých.

Prvý chod boli teda oplátky s medom a cesnakom. Druhým chodom bolo hriatô a tretím chodom vianočná polievka. Takmer na celom Slovensku sa podávala vianočná polievka z kyslej kapusty s hrachom, šošovicou a fazuľou. V katolíckych rodinách bola bezmäsitá, ochutená sušenými hríbami a sušeným ovocím. Na východnom Slovensku sa podávala kyslá obilninová polievka – kiseľ. Na Záhorí sa namiesto kapustnice podávala kyslá šošovicová polievka, na Spiši zase kyslá hubová polievka, na hornej Nitre mali radšej mrvancovú polievku, jedla sa však aj koločanka – do uvarenej fazule sa vmiešali (rozkolotili) varené zemiaky. Obľúbená bola aj šusterica, fazuľa s kyslou kapustou (napríklad v Cerovej). V okolí Medzeva sa jedla riča. Bola to uvarená fazuľa, zelenina, cesnak, krúpy a zemiaky. V južných oblastiach sa zase varila rybacia polievka.

Štvrtým chodom boli kaše, napríklad cícerová, kukuričná (kukuričanka, tengeričanka), krupicová (grísová; hovorilo sa jej aj Ježiškova kaša) a prosná, fazuľová fučka a šošovicový prívarok.

Piatym chodom bývali múčne jedlá – rezance s makom alebo orechami, opekance s makom – na strednom Slovensku sa im hovorilo pupáky, na východnom Slovensku zase bobaľki, ďalej šúľance s makom či tvarohom, na Hornej Nitre a na Kysuciach poznali zase opečené melence, ktoré sa pripravovali zo zemiakového cesta.

Šiestym chodom boli zemiakové pirohy, pirohy s kapustou alebo pirohy s makom, prípadne tatárčené (pohánkové). Siedmym chodom bola ryba (ryba je dávny kresťanský symbol, prenasledovaní prví kresťania používali kresbu ryby ako tajné poznávacie znamenie). Na Štedrý večer sa jedli zvyčajne varené a pečené zubáče, pstruhy a iné druhy sladkovodných rýb, prípadne slané haringy (obligátny vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom je oveľa mladšia súčasť štedrovečernej večere, presadil sa u nás vlastne až v druhej polovici 50. rokov 20. storočia). K rybe sa podávali zemiaky nakyslo alebo zemiakový šalát bez majonézy.

Ako ôsmy chod sa servírovali koláče. Piekli sa najmä z kysnutého cesta. Jeden z najstarších koláčov sa volal kračun. Bolo to obradové pečivo a cez sviatky bol stále na stole, aby sa rodine celý rok darilo. Ešte v 18. – 19. storočí to bola vlastne akási nekysnutá placka, od začiatku 20. storočia sa jeho chuť zlepšovala a zjemňovala, keďže sa začal piecť z bielej, jemnejšej múky. Do stredu sa vyhĺbila dierka na med a do medu sa pridávalo zrno, strukoviny, semienka – skrátka to, čo sa malo na jar siať – a ešte strúčik cesnaku a kúsok petržlenovej vňate. Takáto placka sa piekla aj pre dobytok. Gazda ju rozdelil a každému kusu dobytka ju dal zjesť, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce. Niekde sa aj z každého jedla sa odnieslo do stajne zvieratám.

Na Spiši a v Šariši sa piekol kuch, kucheň, na západnom Slovensku calty, na strednom Slovensku nesmel chýbať štedrák, baba, mrváň. Obľúbene boli (a dodnes sú) záviny – orechovník, makovník, syrovník, tvarohovník, ale aj rožteky s makom, tvarohom, orechmi. Pieklo sa aj zoomorfné pečivo (v tvare zvierat). V Zemplíne týmto koláčom hovorili roháče. Aj tie sa nechávali celé sviatky na stole a po sviatkoch sa dali v ošatke do komory, aby sa dobytku dobre darilo.

Deviatym, záverečným chodom bývali sušené slivky, jablká, hrušky, ale aj čerstvé jabĺčka a orechy. Skôr než rodina privítala prvých koledníkov, zakončila večeru modlitbou. Len potom sa mohlo vstať od stola.

Ako vidieť, naši predkovia aj na veľké sviatky jedávali zvyčajne len to, čo sa doma urodilo. Jedlá to boli jednoduché, skromné, a predsa sa Vianoce pokladali za najkrajšie sviatky. Aj vďaka tomu, že v rodinách sa preciťovala hlboká duchovná hodnota Vianoc ako sviatkov narodenia Vykupiteľa. Navyše tú radosť, ktorá na Vianoce zavládla, prežívala rodina spolu.