Michal Považan

Pred tými 30 rokmi som bol iba chlapec, ale vzrušenie tých dní cítim v spomienkach i dnes. Začínalo sa čosi nové a neznáme. Slováci už mali svoj vlastný národný štát. Do nového štátu vstupovali cirkvi ako rešpektované súčasti spoločnosti. Ako tí, ktorí v skúške komunizmom obstáli. Nie všetci ako jednotlivci, ale ako inštitúcie – spoločenstvá veriacich.

Prestíž viery bola nepopierateľná, hoci sa stále sem-tam objavili pohrobkovia ateizmu a marxizmu, ktorí vyťahovali príbeh zo stredoveku. Vtedy sa zdalo, že demokracia a vzdelávanie postupne urobí týmto sporadickým útokom koniec.

Opak sa stal pravdou. Niekedy sa zdá, že mnohí ľudia opäť čítajú komunistické pamflety a otravujú nimi verejnú debatu. Namiesto toho, čo kto prináša súčasnému svetu, sa vyťahujú často obskúrne historky, ktoré si ešte pamätáme zo stretnutí pionierov. Postavenie náboženstva v slovenskej spoločnosti sa zmenilo. Opäť majú mnohí pocit, že viera patrí iba za dvere chrámov, že nepatrí do verejnej debaty a mnohí veriaci sa už autocenzurujú.

Aj takto upadá naša demokracia. Žiaľ, miesto náboženstva sa vo verejnom priestore zužuje na prenosy omší a hlas veriacich a cirkví mĺkne. 30 rokoch od vzniku štátu je čas hovoriť z pozície viery a presvedčenia hlasnejšie. Náboženstvo rozhodne patrí do verejnej debaty.