Náboženstvo patrí do verejnej debaty

Pred tými 30 rokmi som bol iba chlapec, ale vzrušenie tých dní cítim v spomienkach i dnes. Začínalo sa čosi nové a neznáme. Slováci už mali svoj vlastný národný štát. Do nového štátu vstupovali cirkvi ako rešpektované súčasti spoločnosti. Ako tí, ktorí v skúške komunizmom obstáli. Nie všetci ako jednotlivci, ale ako inštitúcie – spoločenstvá veriacich.

Prestíž viery bola nepopierateľná, hoci sa stále sem-tam objavili pohrobkovia ateizmu a marxizmu, ktorí vyťahovali príbeh zo stredoveku. Vtedy sa zdalo, že demokracia a vzdelávanie postupne urobí týmto sporadickým útokom koniec.

Opak sa stal pravdou. Niekedy sa zdá, že mnohí ľudia opäť čítajú komunistické pamflety a otravujú nimi verejnú debatu. Namiesto toho, čo kto prináša súčasnému svetu, sa vyťahujú často obskúrne historky, ktoré si ešte pamätáme zo stretnutí pionierov. Postavenie náboženstva v slovenskej spoločnosti sa zmenilo. Opäť majú mnohí pocit, že viera patrí iba za dvere chrámov, že nepatrí do verejnej debaty a mnohí veriaci sa už autocenzurujú.

Aj takto upadá naša demokracia. Žiaľ, miesto náboženstva sa vo verejnom priestore zužuje na prenosy omší a hlas veriacich a cirkví mĺkne. 30 rokoch od vzniku štátu je čas hovoriť z pozície viery a presvedčenia hlasnejšie. Náboženstvo rozhodne patrí do verejnej debaty.

Smrť Benedikta XVI.

Benedikt XVI. bol muž, ktorý nemlčal. Desaťročia sa prihováral svetu slovom i písmom. Vždy, keď prehovoril, bola to reč založená na argumentoch. Mnohí ho kritizovali, mnohí s ním nesúhlasili. On sa však nebál. Nebál sa ísť do dialógu ani argumentačného sporu.

Hoci ho nazývali pancierových kardinálom, dogmatickým strážcom viery, málokto bol takým symbolom otvorenosti hľadaniu pravdy ako on. Ak by som použil často opakované slovo dnešných médií, bol to príklad veľkého demokrata v zmysle vyčerpávajúcej diskusie a hľadania.

Bol to tichý muž, ktorý bol na druhej strane rockovou hviezdou teológie a jeho názor a spôsob života priťahovali. Kiežby takých mužov dialógu a hľadania bolo čo najviac.

Zneuctenie betlehema v Tatrách

Našou spoločnosťou sa šíri nízkosť, vulgarnosť, sebastrednosť. Akoby nám nič nebolo sväté. Ani zobrazenie božej rodiny, ani práca iných ľudí, ani ľadová krása diela.

Mnohí myknú plecom. Veď to bol iba ľad, veď to bol iba betlehem a ja nie som veriaci, veď som to nerobil ja. Áno, mykáme plecom, ale to mykanie má dôsledky. Naše hrubnutie, rast nezáujmu, zvyšovanie nenávisti a od nej je iba krok k násiliu. Dnes sa obeťou stala socha z ľadu a zajtra?