Má sa zmeniť súčasný človek podľa náuky cirkvi alebo náuka cirkvi podľa dnešného človeka?

Jednou z najčastejších štartovacích otázok pri vzájomných stretnutiach je aj otázka: „Čo máš nové?“ Sme prirodzene zvedaví na novinky. Akoby to niekedy zachádzalo až tak ďaleko, že mať sa dobre znamená mať neustále niečo nové. A na druhej strane nemať novinky, to človek prestáva byť zaujímavý. Takmer každá oblasť na nás chrlí niečo nové: autá, počítače, programy, zákony, vyhlášky, publikácie, recepty… A moderný víťaz je ten, kto stíha držať krok s touto rýchlou dobou. V opačnom prípade sme zaradení k „dinosaurom“ či „jaskynným ľuďom“, alebo sme v lepšom prípade odstrčení len tuto, kamsi na historické smetisko stredoveku…

Na jednej strane vnímame niečo podobné aj v oblasti kresťanstva. Veľa sa dnes aj v cirkevných kruhoch hovorí o novej evanjelizácii. Pápež František nestále vyzýva k potrebnej kreativite, aby sme vymýšľali nové – modernejšie abecedy na odovzdávanie evanjelia súčasnému človeku; aby sme boli in a „držali prst na pulze doby“. Nepochybne je to veľmi dôležité, ale aj tu narážame na isté mantinely. Nedávno som opäť raz vzal do ruky knihu V stopách pápeža Františka. Je to kniha o tzv. teológii nehy. Práve takto niektorí teológovia nazývajú osobitý spôsob myslenia a prístupu súčasného pápeža. A hneď v úvode sa jej autor Alvaro Grammatica snaží ukázať, ako k tejto teológii nehy prišlo a v čom môže byť prínosná.

Snaží sa najprv diagnostikovať dobu z pohľadu kresťanstva a Cirkvi. Hovorí, že nežijeme len v dobe zmien, ale že skôr zažívame zmenu doby. Vo vzťahu k Cirkvi to znamená niečo totálne nové, čo tu doteraz nebolo a čo nesmieme prehliadať: ľudia už nevnímajú Cirkev ako jediné miesto spásy ako kedysi. Súvisí to so zmenou hodnôt: Smiem to, čo sa mi páči, a pravdivé je to, čo tak aj cítim. Pravda sa už nevníma ako idea, ale ako pohyb, neustála zmena; pravda sa upravuje podľa aktuálnych okolností – všetko závisí od kontextu. A z toho vyplýva otázka: Ako na túto zmenu zareagujem ja kresťan? A tu vyvstáva zásadný problém, ktorý potom niektorí vtesnajú do provokatívnej otázky: Má sa zmeniť človek podľa náuky, alebo náuka podľa človeka?

Ak pôjdeme prvou cestou – človek sa má zmeniť podľa náuky –, tak podľa niektorých riskujeme stratu dnešného človeka; hrozí nám, že ho neoslovíme v jeho reálnej situácii. Lenže ak idem druhou cestou a budem meniť náuku podľa človeka, kam sa až dostanem? Neskončím v rovnakom relativizme ako svet okolo mňa? Neskončíme pri kresťanstve, ktoré sľubuje prosperitu a blahobyt, teda raj iba tu na zemi? Je toto ten nový spôsob?

Nemusíme dávať odpoveď hneď, nechajme odpovedať evanjelium. V ňom nájdeme známy príbeh mladého muža, ktorý prichádza za Ježišom s otázkou: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 18,18) A vieme, že Pán Ježiš dáva na tú dobu prelomovú odpoveď: začiatok večného života totiž umiestňuje už na tento svet; vtedajšie odvážne názory datovali začiatok večného života až do okamihu smrti. Ježiš však hovorí, že večný život sa začína už počas pozemského života a odráža sa v našich vzťahoch. A tu naráža na problém mladého muža: Istota, ktorú vložil do svojho majetku. Keď ho Ježiš vyzve, aby sa vzdal tejto svojej istoty a oprel sa iba o Krista, mladý muž končí v smútku.

A čo Pán Ježiš v tej chvíli neurobil? Nerozbehol sa za týmto mladým mužom, nekľakol si pred ním a neprosil ho, aby si to rozmyslel. Kristus toto neurobil, aj keď mu mohol pokojne povedať: „Počúvaj, veď nerob fóry, nejako sa predsa dohodneme. Ja som to až tak nemyslel. Nemusíš predávať všetko. Možno bude stačiť aj polovica. Ja som ťa len skúšal. Poď naspäť.“ Prečo to Ježiš neurobil? Lebo toto by tomu mladému mužovi nepomohlo – toto by mu uškodilo. To by ho možno utvrdilo v jeho sebestačnosti – v domnienke vlastnej dokonalosti. Preto tento človek dostal, čo potreboval: on potreboval odísť od Ježiša smutný; potreboval naraziť. Možno ho práve tento náraz zastavil, možno ho uzdravil, priviedol k novému smerovaniu. Možno mu to nedalo a nakoniec sa predsa len rozhodol pre Krista. Nevieme. Ale v tomto tkvie odpoveď na položenú otázku.

Zmeniť človeka, či zmeniť náuku? Čo je odpoveďou? Ani jedno, ani druhé! Ale v prvom rade: Umožniť stretnutie s reálnym Ježišom Kristom! Keď nás kresťanov Ježiš na jednom mieste prirovnáva k soli, môžeme si domyslieť, že soli v jedle nemusí byť veľa. Ale pred čím varuje doslova? Aby sme nestratili svoju typickú chuť – chuť pravého evanjelia. Lebo stará známa pravda hovorí, že svet nečíta evanjelium, ale číta život kresťana – číta môj život. A čo v ňom prečíta? Povrchnosť, formalizmus, moralizovanie? Toto je chuť dnešného kresťanstva? Preto nám evanjelium neustále vracia tú pravú chuť Ježiša Krista. A on vždy zmiešava minimálne dve prísady: pravdu a lásku.

Evanjelista Marek dopĺňa svojho kolegu Lukáša a uvádza, že pred tým, ako Kristus odhalil mladému mužovi jeho problém, pozrel sa naňho s láskou; a potom mu jeho problém odkryl. Pravda spolu s láskou a láska spolu s pravdou: lebo pravda bez lásky, to je zákonníctvo a odsúdenie; a láska bez pravdy je slepota a naivita. Ale láska s pravdou je živý Ježiš Kristus. Preto mohol pápež Benedikt XVI. svoju encykliku Caritas in veritate (Láska v pravde) uviesť slovami: „V Ježišovi Kristovi sa láska v pravde stáva tvárou jeho osoby a pre nás povolaním milovať našich bratov v pravde Božieho plánu. Veď on sám je pravda (porov. Jn 14, 6).“