Povinná vojenská služba v Európe nie je riešením, upozorňuje analytik

Vojna na Ukrajine rozprúdila vo veľkej časti Európy napätú diskusiu o opätovnom zavedení povinnej vojenskej služby, ktorú väčšina členských krajín NATO zrušila po skončení studenej vojny. Vojenský analytik Franz-Stefan Gady vysvetľuje, prečo ide o nesprávny krok, a navrhuje prijateľnejšie riešenia.

Základnú vojenskú službu na Slovensku zrušili v decembri 2005 a od 1. januára 2006 nás chránia naše profesionálne ozbrojené sily. Branná povinnosť pre mužov však stále platí a v prípade vypuknutia vojny sa mobilizácia dotkne takmer každého, komu vznikne táto povinnosť.

Z 30 európskych členských štátov NATO v súčasnosti vyžadujú povinnú vojenskú službu len Estónsko, Grécko a Dánsko, ktoré ju navyše plánuje rozšíriť aj na ženy. V januári ju obnovili v Lotyšsku, a to prvýkrát od jej zrušenia v roku 2007.

Nový nemecký minister obrany Boris Pistorius nedávno označil zrušenie povinnej vojenskej služby vo svojej vlasti za „chybu“. Pridali sa k nemu ďalší miestni politici. Holandské ministerstvo obrany už študuje možné zavedenie tejto služby. Témou bola aj počas vlaňajších parlamentných volieb v Taliansku. Poľsko síce diskutovalo, ale nakoniec zamietlo výzvy na opätovné zavedenie služby.

Analytik Franz-Stefan Gady však upozorňuje, že obnovenie povinnej vojenskej služby nemusí byť pre väčšinu štátov NATO tou najlepšou praktickou odpoveďou na zvýšenie svojej „tvrdej sily“.

„Po prvé, bolo by potrebné prekonať zarytý politický odpor vo veľkej časti Európy a bolo by to finančne náročné. Nemecký minister financií Christian Lindner už túto diskusiu nazval ,diskusiou o duchoch‘ a poľský minister obrany Mariusz Blaszczak uviedol, že nevidí potrebu opäť zaviesť odvody,“ píše analytik vo svojom článku v časopis Foreign Policy.

Znovuzavedenie odvodov by si však podľa neho vyžiadalo určitý čas, a to z dôvodu nutnosti rozsiahlej organizačnej reorganizácie súčasnej štruktúry európskych síl na prijímanie brancov. „To zahŕňa kádre nových inštruktorov, výstavbu nových skríningových, spracovateľských a výcvikových zariadení a základné vojenské vybavenie, čo by však zaťažovalo rozpočet na obranu najmenej jedno desaťročie,“ vysvetlil Gady.

A po tretie, prízvukuje, nie je jasné, či by zavedenie odvodov vytvorilo tú silu, ktorú NATO potrebuje z hľadiska vojenskej účinnosti a bojovej sily v Európe. Rozšírenie vojenských kapacít zvýšením veľkosti síl by totiž podľa neho mohlo ponechať malý priestor na rozvoj spôsobilostí, ako sú nové technológie a zbraňové systémy, a mohlo by to podkopať pripravenosť síl.

„Namiesto návratu k plnej brannej povinnosti a plytvania drahocenným časom a zdrojmi pri reštrukturalizácii a reorganizácii európskych síl NATO by sa mali preskúmať iné spôsoby, ako pomôcť zvýšiť schopnosť Európy regenerovať svoju bojovú silu počas konfliktu vysokej intenzity,“ píše analytik.

Záložníci

Za prvý aspekt v tomto smere považuje zálohy európskych síl NATO. Každá európska armáda má totiž zálohy navrhnuté tak, aby ich mohla povolať v prípade núdzových situácií v oblasti národnej bezpečnosti, ale aj v prípade hroziaceho vojenského konfliktu ako doplnenie jednotiek v aktívnej službe.

Podľa Gadyho však systém záloh medzi európskymi členmi NATO potrebuje vážnu reformu. Záložníkov nie je dosť a ani dostatočne často necvičia, pričom výcvik, ktorý absolvujú, nepripraví „záložákov“ na rozsiahlu vojnu vysokej intenzity, aká je teraz na Ukrajine. „Z tohto dôvodu dokonca ani jednotky v aktívnej službe nemajú vo väčšine európskych krajín NATO náležitý výcvik,“ konštatoval. Upozornil však, že záložníci zohrávajú v brannej sile kľúčovú úlohu. Pretože len vtedy, keď sú povolaní záložníci, „jednotky dosiahnu svoju plnú bojovú silu“.

Napríklad fínska armáda je založená na povinnej vojenskej službe. V aktívnej službe je 19 250 ľudí, z ktorých len malé jadro tvoria profesionálni vojaci. Dvakrát do roka sa uskutoční odvod približne 9 000 regrútov, ktorí udržiavajú túto mobilizačnú silu pre prípad vojny. Fínsko má však ešte 238 000 ľudí v zálohe.

Výhodou štruktúry síl postavenej na brancoch, píše analytik, je, že umožňuje stabilný tok náhrad. Umožňuje postaviť pomerne veľkú silu na obranu územia. Nevýhodou je, že bojová pripravenosť takejto sily sa dá udržať len dôsledným výcvikom a rozsiahlymi cvičeniami.

Profesionáli

Gady uvádza, že počas posledných dvoch desaťročí sa vojenskí plánovači v Európe zamerali na expedičnú, protipovstaleckú vojnu, akou boli konflikty v Afganistane alebo Iraku, a nie na vojnu veľkého rozsahu medzi štátmi. Preto nepovažovali za potrebné udržiavať veľké zálohy.

„Nebolo ani finančne uskutočniteľné udržiavať veľkú štruktúru záložníkov. Úplné dobrovoľnícke zálohy stoja podstatne viac ako jednotky založené na brancoch, pretože musia byť finančne motivované, aby slúžili. V dôsledku civilných pracovných príležitostí a relatívne nízkej prestíži vojaka v porovnaní so Spojenými štátmi zažívali európske armády ťažké časy, keď chceli prilákať dostatok dobrovoľníkov,“ napísal.

Výsledok je podľa neho ten, že európske armády NATO nemôžu čerpať z dostatočne veľkej rezervy záložníkov, aby si udržali bojovú účinnosť veľmi dlho a v akomkoľvek scenári rozsiahlej vojny s vysokou intenzitou.

Gady ako príklad uvádza údaje Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie, z ktorých vyplýva, že Francúzsko má v aktívnej službe 200 000 vojakov a v zálohe 41 000. Nemecko 183 000 aktívnych vojakov, v zálohe 30 000, Taliansko 161 000 aktívnych vojakov, v zálohe 17 900, Poľsko 114 000 vojakov a v zálohe 36 000.

Spomedzi väčších európskych vojenských veľmocí má len Spojené kráľovstvo veľkú časť záloh v porovnaní so svojimi aktívnymi silami – približne 153 000 profesionálov a 75 000 záložníkov.

Je tu problém

Za hlavný problém považuje Gady skutočnosť, že zálohy v mnohých krajinách už nie sú štrukturálne vložené do aktívnych síl. Aktívne jednotky zas neobsahujú celé záložné formácie pravidelne povolávané na výcvik, čo vytvorilo priepasť medzi týmito dvoma zložkami a viedlo k nedostatku odbornosti v oblasti integrácie a efektívneho využívania záloh. Neexistuje ani jednotný prístup k využívaniu záložníkov – niektorí sú v jednotkách územnej obrany, iní dopĺňajú existujúce útvary v aktívnej službe a ďalší len dočasne zapĺňajú diery v aktívnych jednotkách.

Okrem malej veľkosti záloh je podľa Gadyho veľký problém aj výcvik. Žiadna veľká európska krajina, možno okrem Spojeného kráľovstva a Poľska, nemá taký systém ako Spojené štáty so svojou veľkou Národnou gardou a záložnými silami, ktoré cvičia často a pravidelne, zvyčajne aspoň raz za mesiac – a raz za rok celé dva týždne.

Za ďalší problém – okrem obmedzeného času na výcvik – považuje Gady obmedzenú veľkosť a rozsah manévrov na národnej úrovni aj na úrovni NATO, najmä v prípade európskych pozemných síl. Cvičenia v plnej veľkosti brigády zahŕňajúce záložné jednotky sú podľa neho skôr výnimkou, nie pravidlom, „aj keď sa to postupne mení“. Ale väčšie cvičenia na úrovni divízie alebo zboru prakticky neexistujú s výnimkou cvičení na veliteľských stanovištiach, kde štábni dôstojníci simulujú rozsiahle operácie „na mapách a počítačoch“, ale bez skutočných vojakov v teréne.

Záložníci, s výnimkou tých z hostiteľskej krajiny, v ktorej sa koná cvičenie, vo všeobecnosti tiež nie sú vo veľkom počte zahrnutí do cvičení NATO, pokračuje analytik. Absenciu rozsiahlych výcvikových manévrov pre boj s vysokou intenzitou tak vníma ako hlavný problém všetkých európskych armád NATO.  

Gady vo svojom texte cituje nemenovaného analytika, ktorý raz povedal: „Bez toho, aby sme si fyzicky precvičili koordináciu potrebnú pre rozsiahle manévre a zažili vojnové napätie, naše chápanie vedenia vojny je čoraz teoretickejšie a bez praktického základu potrebného na testovanie našej doktríny.“

Gady k tomu doplnil, že obnovenie odvodov by síce mohlo pomôcť zvýšiť počet záložníkov, ale nevyriešilo by to tieto výcvikové deficity.

Čo je potrebné urobiť?

Gady navrhuje viacero možností, ako súčasný trend zvrátiť: „Po prvé, veľkosť záložných síl v rámci európskych armád NATO bude musieť prejsť štrukturálnou reorganizáciou, aby sa mohla zväčšiť. Zálohy by sa už nemali primárne využívať po kúskoch na upchávanie medzier a vyplnenie nedostatku jednotiek v aktívnej službe, ale mali by byť aktívnejšie integrované a jednotnejšie vycvičené na podporu bojových operácií s vysokou intenzitou. Toto je základným predpokladom, aby boli zálohy v tom najhoršom prípade schopné nahradiť aktívny personál vyradený z činnosti. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, by bolo vytvorenie viacerých hybridných jednotiek pozostávajúcich z aktívnych a záložných vojakov, ale aj z čisto záložných jednotiek.“

Pokiaľ ide o otázku ľudských zdrojov, jedným zo spôsobov, ako ju vyriešiť, je podľa Gadyho požiadavka, aby všetci vojaci v aktívnej službe po vypršaní svojich zmlúv slúžili ešte niekoľko rokov v zálohe.

„Po druhé,“ pokračoval, „škála, rozsah, frekvencia a dĺžka vojenských cvičení sa budú musieť zvýšiť. Európske armády NATO budú musieť zaviesť prísnejšie plány výcviku podľa vzoru amerického záložného systému a Národnej gardy… Zároveň je potrebné, aby sa cvičenia zväčšili a boli komplexnejšie. Vojna na Ukrajine ukázala, že rozsiahle konvenčné vojenské operácie je ťažké vykonať a sú tak náchylné na nezhody, že sa nedajú primerane simulovať v syntetickom výcvikovom prostredí alebo na cvičení na stole“.

Gady ale vyzdvihol, že Francúzsko bude jednou z prvých európskych krajín, ktoré uskutoční rozsiahle vojenské cvičenie na úrovni divízií. Cvičenie Orion, na ktorom sa zúčastní približne 10 000 vojakov, je naplánované na jar a bude zahŕňať aj záložníkov. Poľsko zas plánuje povolať 200 000 neaktívnych záložníkov na rôzne cvičenia.

„Ostatné krajiny musia nasledovať tento príklad,“ zdôraznil.

„A napokon,“ dopĺňa, „na uľahčenie rýchleho generovania síl pre vojnu vysokej intenzity v Európe sa technológia stane v nadchádzajúcich rokoch a desaťročiach čoraz dôležitejšou súčasťou riešenia. Najmä rozširovanie a integrácia pozemných a vzdušných systémov s posádkou a bez posádky, ako sa predpokladá napríklad v nemecko-francúzsko-talianskom hlavnom pozemnom bojovom systéme alebo v nemecko-francúzsko-španielskom budúcom bojovom vzdušnom systéme, by mohli pomôcť nahradiť vojakom bezposádkové systémy, fungovať ako multiplikátory sily a prevziať nebezpečnejšie misie v konflikte vysokej intenzity. To pomôže znížiť počet obetí. Technológia však nebude všeliekom. Bude potrebné uskutočniť aj organizačné, štrukturálne a doktrinálne reformy.“

Riešenie?

Avšak povinnú vojenskú službu nepovažuje Gady za riešenie, ktoré by pomohlo hlavným európskym ozbrojeným silám obnoviť svoju bojovú silu v budúcej vojne medzi štátmi. Nielenže by to bolo podľa neho finančne vyčerpávajúce, ale vyžadovalo by si to aj veľkú reštrukturalizáciu, ktorá by tieto sily ponechala niekoľko rokov v stave zraniteľnosti.

„Skôr reforma a rozšírenie systému záloh by mohli byť finančne menej zaťažujúce, politicky ľahšie realizovateľné a vojensky efektívnejšie. Reforma záloh by pomohla zvýšiť zotrvajúcu moc európskych členov NATO v akejkoľvek budúcej vojne vysokej intenzity proti inej veľkej vojenskej veľmoci. A podľa logiky odstrašovania by to v prvom rade pomohlo znížiť šance na vojenský konflikt,“ dodal Gady.