Naši predkovia ho považovali za spravodlivého kráľa. Zrejme hovoril aj po slovensky. Pred 580 rokmi sa narodil Matej Korvín
Matej Korvín sa u nás do kolektívnej pamäti a ľudovej slovesnosti zapísal ako dobrý spravodlivý kráľ. V maďarskej pamäti sa s ním spája najmä to, že bol posledným kráľom z domácej uhorskej šľachty. Tento panovník sa narodil pred 580 rokmi v meste Kluž, ktoré dnes leží na území Rumunska.
Matej Korvín. Foto: wikimedia
|
Za jeho vlády bolo Uhorsko stredoeurópskou veľmocou. Jeho moc siahala až do lužického Budyšína, kde na hrade Ortenburg dodnes stojí neskorogotický monument, postavený na jeho počesť (jeho replika je v centre Budína). Obsadil aj Viedeň, ktorá sa stala jeho sídelným mestom.
Korvín však vynikal aj v niečom inom. Taliansky humanista Galeotto Marzio, ktorý viackrát navštívil kráľa Mateja, o tom píše vo svojom diele De egregie, sapienter et iocose dictis ac factis Mathiae serenissimae Ungariae Regis, v preklade Znamenité, múdre i žartovné výroky a činy najjasnejšieho uhorského kráľa Mateja.
Marzio opisuje Mateja, ako kráľa, ktorý ovládal mnohé jazyky a medzi nimi pravdepodobne aj slovenčinu. Vďaka znalosti jazyka, označeného ako sclavina, sa dohovorí s Čechmi, Poliakmi, Ruténmi, Dalmatíncami, Bulharmi, Kuretmi (pravdepodobne Chorváti), Srbmi, Brenkami, Roxolanmi a premnohými ďalšími národmi bez tlmočníka.
Tento jazyk označuje Marzio za matku všetkých týchto jazykov. Možno tu uvažovať, že autor hovorí o akejsi ideálnej „slovančine“, ktorá by mohla byť spoločným jazykom všetkých Slovanov. Autor však tento jazyk spomína aj v kontexte, kde je jazyk sclavina ťažko interpretovať inak ako slovenčinu.
Replika neskorogotického pamätníka Mateja Korvína na stene dominikánskeho kláštora v Budíne. Originál sa nachádza na hrade Ortenburg v Budyšíne (Nemecko). Foto: Michal Augustovič
Galeotto Marzio opisuje, ako vyslanci poľského kráľa navštívili kráľa Mateja v jeho výstavnom paláci na brehu Dunaja vo Vyšehrade. Je to palác, ktorý bol objavený až v 30. rokoch 20. storočia pod zosunutým svahom. Mnohí dokonca pochybovali, či táto renesančným umením nabitá stavba vôbec niekedy existovala. Poľskí vyslanci nechceli, aby posolstvu ich kráľa rozumeli všetci zhromaždení dvorania.
Pri svojej dlhej reči preto pred latinčinou uprednostnili použitie poľštiny. Matej podľa Marzia tejto reči dobre rozumel, pretože ako jediný zo zhromaždených ovládal jazyk sclavina. Autor tiež upresňuje, že jazyk "sclavina sa v podstate málo odlišuje od poľského, je však značne odlišný vo výslovnosti". Ako by tu bolo možné lingua sclavina interpretovať ako všeobecný slovanský jazyk, keď ho Marzia jasne porovnáva s poľštinou?
Ide teda o dva rovnocenné jazyky. Pravdepodobne je reč naozaj o slovenčine. Tá sa totiž pri vymenovaní jednotlivých slovanských jazykov pod žiadnym iným názvom neskrýva. A že by popri týchto známych a neznámych slovanských jazykoch slovenčina zostala nepovšimnutá, je nepravdepodobné. Veď nakoniec aj kancelária uhorského kráľa si dobre uvedomovala prítomnosť slovenského elementu v Uhorsku, o čom svedčia aj oficiálne listy vyhotovené kráľovskou kanceláriou v češtine (s viacerými slovakizmami) posielané na územie Slovenska.
Titulná strana diela Galeotta Marzia, ktoré skrátene možno preložiť ako Znamenité, múdre i žartovné výroky a činy kráľa Mateja. Foto: googlebooks
Problémom slovenčiny v historických prameňoch býva otázka interpretácie. Kedy označuje lingua sclavina (príp. lingua slavica) všeobecný slovanský jazyk a kedy slovenčinu? Vždy to bude otázka interpretácie. Určite však dejiny slovenčiny nezačínajú Bernolákom.
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
