Čierny mušketier je pre našu dobu očakávaná voľba

Niekto sa diví, niekto krúti hlavou, niekto možno aj zúri: čo by ale nemal. Niekto to, naopak, víta a chváli to ako prejav pokroku a akejsi všeľudskej emancipácie, možno si dokonca aj úprimne myslí, že to tak má byť. Niektorí vychovávatelia s pedagogickými sklonmi potom začnú vysvetľovať, že predsa film je film, teda fiktívny priestor, hrajú v ňom herci, ktorí predsa predstierajú, že sú niekým iným, takže prečo by černoch nemohol predstierať, že sa pozná s kardinálom Richelieuom a tyká si s Porthosom? Je to všetko len fikcia, hra na niečo, asi ako keď Jana Žižku a Jana Husa hral dohromady Zdeněk Štěpánek alebo ako keď Vinnetoua hral Francúz…

Tu sa človek trochu zarazí, lebo si možno spomenie na nedávnu aféru s mayovkami, ktoré boli obvinené z nedostatočného rešpektu k pôvodným obyvateľom onoho kontinentu, na ktorom sa tie vymyslené príbehy odohrávali, alebo to aspoň predstierali. Alebo na prípad z pražského Činoherného štúdia, kde museli stiahnuť z repertoáru hru s pôvodným názvom Behanding in Spokan, pretože autor Martin McDonagh vyložene žiadal, aby černošskú postavu hral černoch, čo pražské divadlo nebolo akosi schopné zaistiť.

Lenže v tejto veci nevládne reciprocita, takže zatiaľ čo historické európske postavy už celkom bežne preberajú herci s africkými koreňmi, v prípade, že by Afričanov (alebo iné rasy) hrali belosi, už je to horšie a pravdepodobne by tvorcovia (zatiaľ skôr len na Západe) dosť riskovali, keby sa na to opovážili.

Je pravdou, že predtým to bežné bolo, pretože nikomu nenapadlo, že by v tom mohol byť nejaký problém, čo sa dá teraz interpretovať ako dôkaz zaostalosti vtedajších časov. Väčšinou to však bolo dané akosi z praktických dôvodov, pretože nie vždy sa dal ľahko obstarať multirasový kasting... Notoricky známym príkladom je Othello, s ktorým už je dnes tiež problém. Teraz sa na Západe za problematické považuje aj to, keď sa na maškarný ples prestrojíte za murína či čierneho Petra, pričom to myslíte len a len dobre. Dobré úmysly vás v tomto vôbec nezachránia, skôr naopak.

Každá doba si svojich archetypálnych hrdinov modeluje a vytvára podľa svojho. A ak je základnou ideológiou dnešného Západu multikulturalizmus sprevádzaný kultúrnym masochizmom, potom je celkom logické, že sa to musí prejaviť aj vo filmovej podobe historických postáv.

Európska história a kultúra je z progresivistického pohľadu hanebne monochromatická, čo je správne zmeniť, nielen akosi v prítomnosti a budúcnosti (to sa deje migráciou), ale aj v minulosti. V knihách to veľmi nejde, aj keď pokusy tu sú, film je na to, naopak, ideálne médium. Africký D’Artagnan je preto očakávaná voľba. Skoro by sa dalo povedať, že nikto iný ako černoch ho hrať už ani nemôže. Možno predpokladať, že sa to nezastaví u nejakých mušketierov. Ale veď ide iba o film, ako nám niekto vysvetlí.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.