Čierny mušketier je pre našu dobu očakávaná voľba

Niekto sa diví, niekto krúti hlavou, niekto možno aj zúri: čo by ale nemal. Niekto to, naopak, víta a chváli to ako prejav pokroku a akejsi všeľudskej emancipácie, možno si dokonca aj úprimne myslí, že to tak má byť. Niektorí vychovávatelia s pedagogickými sklonmi potom začnú vysvetľovať, že predsa film je film, teda fiktívny priestor, hrajú v ňom herci, ktorí predsa predstierajú, že sú niekým iným, takže prečo by černoch nemohol predstierať, že sa pozná s kardinálom Richelieuom a tyká si s Porthosom? Je to všetko len fikcia, hra na niečo, asi ako keď Jana Žižku a Jana Husa hral dohromady Zdeněk Štěpánek alebo ako keď Vinnetoua hral Francúz…

Tu sa človek trochu zarazí, lebo si možno spomenie na nedávnu aféru s mayovkami, ktoré boli obvinené z nedostatočného rešpektu k pôvodným obyvateľom onoho kontinentu, na ktorom sa tie vymyslené príbehy odohrávali, alebo to aspoň predstierali. Alebo na prípad z pražského Činoherného štúdia, kde museli stiahnuť z repertoáru hru s pôvodným názvom Behanding in Spokan, pretože autor Martin McDonagh vyložene žiadal, aby černošskú postavu hral černoch, čo pražské divadlo nebolo akosi schopné zaistiť.

Lenže v tejto veci nevládne reciprocita, takže zatiaľ čo historické európske postavy už celkom bežne preberajú herci s africkými koreňmi, v prípade, že by Afričanov (alebo iné rasy) hrali belosi, už je to horšie a pravdepodobne by tvorcovia (zatiaľ skôr len na Západe) dosť riskovali, keby sa na to opovážili.