Útok na španielske kostoly a čo mu predchádzalo

Koncom januára otriasol Španielskom bezprecedentný útok. Tridsaťročný muž s mačetou vtrhol do dvoch kostolov v meste Algeciras. Výsledkom je jeden mŕtvy kostolník a štyria zranení. Mnohí sme si začali klásť otázku, čo sa to deje v Španielsku, známom ako krajina najkatolíckejších veličenstiev. Ako to, že tu došlo k takejto obludnej udalosti. To, že sa to deje v susednom Francúzsku, akoby už bolo normálne, ale prečo Španielsko?

Súčasná politická situácia v Španielsku je plodom sociálnych a politických zmien, ktoré vyvrcholili ukončením Francovej diktatúry a vyhlásením ústavy z roku 1978. Tieto zmeny sa ešte zrýchlili po teroristickom útoku na Atochu v roku 2004. Dôsledkom tohto bombového útoku na metro v Madride bolo ukončenie vlády konzervatívcov a nástup premiéra Zapatera. Nová socialistická vláda naštartovala presadzovanie radikálne ľavicovo-progresívnej agendy prijatím rozsiahlych právnych predpisov v oblastiach, ktoré sú z hľadiska kresťanskej morálky a etiky kontroverzné.

S týmto procesom koreloval rast náboženskej neznášanlivosti v Španielsku v rokoch 2004 až 2011. Náboženská neznášanlivosť nie je v Španielsku novým fenoménom. Poznamenala veľkú časť 20. storočia a je hlboko zakorenená v politickej ideológii krajiny. Francov režim vládol viac ako štyri desaťročia a uprednostňoval katolíkov a potláčal disidentské hlasy. Španielsky sekularizmus je reakčnou ideológiou na túto skutočnosť. Krajina napriek tomu zostáva prevažne katolíckou, hoci žiadne náboženské vyznanie nemá štátom privilegované postavenie. Napriek tomu podľa španielskeho Observatória pre náboženskú slobodu a svedomie sa laicistické a sekularistické skupiny v Španielsku stále viac radikalizujú a útoky zamerané proti kresťanom narastajú.

Protikresťanské a protináboženské prejavy španielskeho sekularizmu nadobúdajú rôzne formy. Častým je porušovanie slobody prejavu, keď mnohé kresťanské pozície sú označované vo verejnom diškurze za extrémistické, dokonca za nenávistné prejavy alebo sú ich nositelia vystavovaní rôznym očierňovacím kampaniam. Žiaľ, niekedy to prerastá až do nezmyselných prípadov, ako keď bolo v Katalánsku odmietnuté evanjelikálnemu policajnému dôstojníkovi Salvadorovi Martímu prednášať o bezpečnosti na cestách a o zneužívaní detí v školách po tom, ako kritizoval obsah zákonov o LGBTI.

Osobitná je situácia v masmédiách, ktoré často urážali, zosmiešňovali, vyhrážali sa alebo neprimerane kritizovali kresťanov a cirkev. Napríklad v jedných z najväčších novín El Pais bol pred Vianocami uverejnený článok, ktorý sa snažil vyvrátiť niektoré kresťanské pravdy viery a spochybňoval sviatky Vianoc. Takéto situácie sú úplne bežné, ako to zdôrazňuje aj správa medzinárodnej ľudskoprávnej organizácie so zameraním na náboženskú slobodu ACN.

Pozoruhodné na tomto je, že niečo podobné je zdokumentované v Španielsku vo vzťahu k islamu alebo judaizmu len v minimálnej miere. To poukazuje na zaujatý postoj médií hlavne proti kresťanstvu. Napríklad počas pandémie boli evanjelikálne skupiny zo strany médií rámcované ako zdroj nákazy COVID-19, hoci na to neexistovali vedecké dôkazy. Ďalším príkladom je ignorovanie výziev k násiliu, ako bol hashtag „Burn the Clergy“ „upáľte klérus“ zo strany regulátorov sociálnych sietí. Tento hashtag bol zablokovaný spoločnosťou Twitter až po mohutnom tlaku.

V opisoch takýchto príkladoch by sa dalo pokračovať. Slúžia na demonštráciu atmosféry v krajine, kde sa stupňujú protikresťanské a hlavne protikatolícke nálady a vytvára sa živná pôda pre útoky, ako sme videli v januári, keď muž s mačetou napadol dva chrámy.

Pokiaľ sa sekulárne vlády v Európe budú iba prizerať rastu protináboženskej nenávisti, situácia sa bude zhoršovať a počet smrtiacich útokov na bohoslužobné miesta či na ľudí jasne identifikovaných ako veriaci môže narastať.

Keď pozorujeme náboženské nepokoje v rôznych kútoch sveta, má nám to byť varovaním, aby sme nedopustili vytvorenie podobnej situácie aj u nás doma.