„Vocabor Fanciscus“. Desať rokov teológie nehy a pastorácie blízkosti

Vystihnúť doterajších desať rokov pontifikátu pápeža Františka si vyžaduje viac než niekoľko krátkych riadkov. Pre lepšie pochopenie mnohých jeho príhovorov, publikácií či gest môže pomôcť hermeneutický kľúč.

V prípade pápeža Františka sme v minulosti totiž boli svedkami viacerých nepochopení jeho výrokov, ktoré iniciatívni jedinci, spoločenstvá či médiá horlivo vytrhávali z kontextu ako dôkaz novej náuky „progresívneho pápeža“.

A ak to nakoniec predsa len nevyšlo podľa ich predstáv, s obľubou sa siaha(lo) po osvedčených pokusoch postaviť proti sebe minimálne dva znepriatelené tábory: milosrdného pápeža proti neoblomnému duchovenstvu so zvyškom sfanatizovanej cirkvi. Okrem toho nechýba ani opozícia vo „vlastných“ radoch, ktorá súčasného pápeža obviňuje zo schizmatických či heretických sklonov, ktorými sa vraj nebezpečne odkláňa od tradičnej katolíckej náuky. Pozitívnou stránkou týchto obvinení je, že pozývajú k hlbšej teologickej reflexii a vzájomnému dialógu. A ten je jednou z hlavných domén prístupu súčasného pontifika.

Hriešnik na pápežskom stolci

Viac svetla na osobu súčasného pápeža vrhá prirodzene jeho vlastný autoportrét. Pár mesiacov po svojom zvolení sa ho pápež pokúsil načrtnúť v rozhovore pre časopis La Civiltá Cattolica farbami hlbokej jednoduchosti: „Som hriešnik, na ktorého sa pozrel Pán.“ Táto veta je voľným prekladom jeho hesla, ktoré si vybral ešte ako biskup inšpirovaný kázňami svätého Bédu Ctihodného: „Miserando atque eligendo“ (opisný preklad: vyvolený skrze milosrdenstvo).

Pápež sa vnútorne stotožňuje so scénou evanjeliového povolania mýtnika Matúša, ktorú podľa vlastných slov často kontemploval pri obraze od Caravaggia. Práve táto odpoveď mu prišla na um, keď sa ho 13. marca 2013 po šiestom hlasovaní a piatom skrutíniu v konkláve kardinál dekan spýtal, či prijíma voľbu pápeža. 

Výber mena František spôsobilo objatie         

Prvý jezuita v dejinách na pápežskom stolci si vybral originálne meno, ktoré až do vysvetlenia vyvolalo viacero špekulácií. Niektoré hypotézy si však nevedeli poradiť s otázkou, prečo by si jezuita vyberal meno podľa „konkurenčných“ svätcov Františka Saleského či Xaverského. Tri dni po svojom zvolení pápež odstránil všetky pochybnosti.

Počas voľby pri ňom sedel jeho dobrý priateľ kardinál Claudio Hummes, ktorý ho povzbudzoval, keď sa pri rátaní hlasov čoraz častejšie objavovalo meno kardinála Bergoglia. Keď dosiahol dvojtretinovú väčšinu a ozval sa potlesk pre novozvoleného pápeža, kardinál Hummes ho objal a povedal: „Nezabudni na chudobných.“ Tieto slová a objatie pápeža zasiahli: „V súvislosti s chudobnými som si hneď pomyslel na Františka z Assisi. (…) Tak sa zrodilo v mojom srdci meno František – muž chudoby, pokoja, muž, ktorý miluje a chráni tvorstvo.“ 

Teológia nehy a pastorácia blízkosti

Základné línie tohto prístupu pomenoval pápež v príhovore účastníkom tematického sympózia v septembri 2018. Nehu vníma pápež František ako náklonnosť Boha k človeku, pričom vstupuje do sféry cítenia. Neha podľa tohto konceptu otvára širší záber ako slovo láska, keďže tá nutne emocionálnu stránku obsahovať nemusí. 

Skĺbenie teológie s nehou otvára nové možnosti stretnutia Boha a človeka. Toto stretnutie sprostredkováva vnímateľná láska, ktorú človek vníma a ktorá ho dojíma. Pápež tak prichádza s teológiou, ktorá vedie k skúsenosti Boha a súčasne nevyvoláva strach. Metóda tohto teologického smeru uznáva prioritu cítenia, ktorá nemá nahradiť, ale obohatiť náš intelekt a prax.

Táto metóda zohľadňuje situáciu dnešného sveta, ktorý citovú stránku zvykne preceňovať. Teológia nehy chce tak cíteniu udeliť „právo na pobyt“ v živote Cirkvi. Dôležité je, aby sme pravdu nechali zaskvieť sa v celej kráse. Neha totiž umožňuje človeku zakúšať milosrdenstvo Boha, ktorý je človeku nablízku svojou nehou. Táto teológia chce vziať človeka za ruku a priviesť ho k stretnutiu s nežným Bohom. Pápež jedným dychom dodáva, že to neznamená zmenu cirkevnej náuky, ako skôr hľadanie nových spôsobov „vtelenia Slova, ktoré zostáva vždy to isté“.   

Marxista, pauperista, liberál alebo „len“ pápež milosrdenstva?

Pre nepochopenie svojej prvej apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium si pápež František vyslúžil obvinenia z rôznych -izmov. Vyhlásením mimoriadneho Roka milosrdenstva v decembri 2015 i apoštolským listom Misericordia et misera v jeho závere však jasne ukázal, o čo mu ide. Pápež túži po Cirkvi, ktorá odráža tvár milosrdného Boha. Aj preto často hovorí o Cirkvi ako o „poľnej nemocnici“, ktorá v prvom kroku lieči ťažké zranenia človeka. Ten, kto stratil zmysel života, potrebuje stretnúť milosrdnú tvár Boha v Cirkvi a nie zoznam predpisov a zákazov.

„Najprv liečiť rany, potom hovoriť o ostatnom,“ pripomína pápež. Preto od samého začiatku svojho pontifikátu vykresľuje obraz Ježiša Krista, ktorý klope na dvere. Lenže neklope preto, aby vošiel dnu. Naopak. Podľa pápežových slov Kristus klope, lebo sa chce dostať von. Chce prelomiť bezpečné a pohodlné štruktúry, do ktorých sme sa uzavreli a chce ísť na periférie k tým, ktorí to najviac potrebujú.  

„Františkov efekt“

Sociológ Massimo Introvigne sa podujal na sociologický prieskum o takzvanom Františkovom efekte, čím označil fenomén návratu ľudí k Cirkvi a sviatostnému životu následkom pápežových slov o milosrdnom a nežnom Bohu. Napriek nemožnosti štatistických údajov zachytiť vnútorný svet viery považuje Introvigne výsledky výskumu za veľavravné: „Ak by sme sa pokúsili údaje vyjadriť číselne a na úrovni celej krajiny, museli by sme hovoriť o státisícoch ľudí, ktorí prijali pozvanie pápeža Františka a zmierili sa s cirkvou.“

Prioritnou však zostáva otázka kvality, preto pápež varuje: „Stratili sme dve veci: schopnosť žasnúť nad Pánovým slovom, lebo sme bombardovaní správami, ktoré dobrú zvesť odsúvajú na druhé miesto, a stratili sme nežnosť. Ježiš sa skláňal k ľudským ranám a liečil ich. Tieto dve charakteristiky musíme obnoviť.“