Arménsky premiér sa skrýva pred rozhnevaným davom

Na videosnímke z facebookovského účtu arménsky premiér Nikol Pašinjan počas vyhlásenia k národu 10. novembra 2020 na neznámom mieste v Arménsku. Foto: tasr

Pred dvoma rokmi sa dostal k moci ako vodca masového protestného hnutia, dnes sa musí skrývať pred rozhnevaným davom.

V Jerevane sa dejú búrlivé veci. Predsedu tamojšieho parlamentu Ararata Mirzojana nad ránom zbili a musel byť hospitalizovaný. Premiér Pašinjan sa zase podľa všetkého skrýva na bližšie nešpecifikovanom mieste.

Je to priama reakcia na Pašinjanom podpísané prímerie, fakticky kapituláciu. V utorok v skorých ranných hodinách miestneho času arménsky premiér oznámil, že s Azerbajdžanom podpísal – Ruskom sprostredkovanú – dohodu o ukončení vojny o sporný región Náhorný Karabach.

„Urobil som toto rozhodnutie na základe podrobnej analýzy a na základe hodnotenia ľudí, ktorí situácii rozumejú najlepšie. Verím, že ide o najlepšie možné riešenie v danej situácii,“ vyhlásil premiér.

Protestujúci to považujú za slabosť a kapituláciu, čo vyvolalo nepokoje.

Kapitulácia tvárou v tvár nevyhnutnosti?

Faktická kapitulácia v boji s až mýtizovaným protivníkom vyslala šokovú vlnu naprieč celou arménskou spoločnosťou nie len doma, ale aj v početnej diaspóre. Dokonca aj arménsky prezident Armen Sarkisjan oznámil, že o dohode sa dozvedel až z médií. V krajine následne prepukol chaos, pričom rozhnevaný dav vtrhol v noci do budov parlamentu a úradu vlády. Pašinjan sa dokázal hnevu ľudu vyhnúť, no menej šťastia mal predseda parlamentu Ararat Mirzojan. Toho demonštranti vytiahli z auta a zbili do takej miery, že musel byť hospitalizovaný.

Arménsky premiér Nikol Pašinjan. Foto: TASR/AP

Nepriaznivý vývoj situácie na fronte začal ešte v pondelok otriasať aj najvyššími poschodiami politiky. Pašinjana po páde strategicky dôležitého mesta Šuša k odstúpeniu vyzvalo 27 opozičných strán, vrátane tých, ktoré sa v posledných desaťročiach podieľali na riadení krajiny. Mnoho Arménov, ktorí pod návalom oficiálnej propagandy filtrovali negatívne informácie prichádzajúce z frontu, teraz Pašinjana označujú za zradcu.

Premiér im však pripomenul aj podiel viny, ktorí na porážke v boji proti Azerbajdžanu, podporovanému Tureckom a žoldniermi z krajín Blízkeho východu, majú staré elity. „Musíme sa pripraviť na pomstu. Neporátali sme sa poriadne s oligarchickými lupami, ktorí vykradli túto krajinu a ukradli vojakom ich jedlo aj zbrane,“ povedal premiér, ktorý sa k moci dostal v roku 2018 na vlne protestov proti starým elitám. Demonštrantov nakoniec označil za podporovateľov opozície, ktorí ušli z frontu a mali by byť za to stíhaní.

De facto prezident Náhorného Karabachu (arm. Republika Arcach) Arajik Harutjunjan medzitým opísal neútešnú situáciu, v ktorej sa arménske sily ocitli. Boje sa podľa jeho slov posunuli necelé dva kilometre od de facto hlavného mesta Náhorného Karabachu, Stepanakertu, pričom ak by nedošlo k rýchlemu podpísaniu zmluvy, Arméni „by stratili celý Arcach“. Harutjunjan dodal, že hoci sa arménskym silám darilo jednu dobu brániť sa proti azerbajdžanským dronom, v posledných dňoch im spôsobovali opäť ohromné straty.

Neľahké hľadanie vinníka

Súčasného arménskeho lídra dostalo k moci protestné hnutie proti starým elitám a pravdepodobne úprimná túžba po reformovaní krajiny. Nemal však politický inštinkt potrebný pre politické prežitie v postsovietskom priestore. Akoby nestačilo, že jeho vláda sa v očiach Kremľa zrodila z hriechu zvaného farebná revolúcia, Moskvu napriek formálnej poslušnosti antagonizoval ešte viac uvoľnením mediálnej kritiky voči Rusku a umožnením vyšetrovania veľkých ruských spoločností vrátane Gazpromu. Jeho pokus o opatrné preorientovanie štátu sa v podmienkach dlhodobej neschopnosti Západu efektívne v regióne intervenovať ukázal mať fatálne následky. Nový premiér sa paralelne s tým zároveň postupne odkláňal od ochoty reálne rokovať s Baku a naskakoval na vlnu arménskeho nacionalizmu. Za dva roky Pašinjanovej vlády tak Arménsko dokázalo zároveň antagonizovať Rusko, svojho jediného, hoci panovačného, ochrancu v regióne a definitívne zbaviť Azerbajdžan nádeje na iné než silové riešenie konfliktu.

Bolo by povrchné zamerať sa pri hľadaní koreňov tejto porážky len na Pašinjana. Kopať treba omnoho hlbšie. Pašinjan bol však do veľkej miery dedičom staršej garnitúry, ktorá síce udržiavala priateľské vzťahy s Kremľom, avšak takmer dve dekády sa uspokojovala s jej vyhovujúcim statusom quo, zatiaľ čo ignorovala narastajúcu vojenskú moc a vnútornú konsolidáciu Azerbajdžanu.

Prvý arménsky prezident Levon Ter-Petrosjan v roku 1998 obhajoval svoju ochotu podpísať mier s Azerbajdžanom slovami, že akýkoľvek ďalší návrh bude pre Arménsko už len menej výhodný. Tieto slová ho nakoniec stály funkciu. Neochota Arménov naslúchať mu, ich o 22 rokov neskôr stála omnoho viac. Hoci sa ich postoj môže z bezpečia európskeho bytu zdať iracionálny, formovali ho dávnejšie aj nedávne tragédie, ktorým musel arménsky národ čeliť. Do ich pocitov sa pritom bežný Európan dokáže len ťažko vcítiť.

Ďalšie články od Tomáš Baranec
Ďalšie články
„Veci sa menia a napravujú.“ Pri mobilizácii Rusov nebuďme ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande, varuje analytik

„Veci sa menia a napravujú.“ Pri mobilizácii Rusov nebuďme ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande, varuje analytik

Po tom, čo šéf Kremľa Vladimir Putin spustil čiastočnú mobilizáciu, objavili sa na internete vtipné videá s opitými odvedencami, ale aj správy o nedostatočnom výcviku mužov. Zaznievali slová ako fiasko či fraška. Český bezpečnostný expert Jan Ludvík však varuje, aby sme neboli ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande.