Izraelskí bohovia. Prečo justičná reforma rozdelila židovský štát

Pápež zomrie a ide do neba. Pred nebeskou bránou je dlhý rad, a tak sa ako hlava katolíckej cirkvi snaží predrať dopredu. Svätý Peter ho zarazí: „Tu sú si všetci rovní, žiadny protekčný prístup. Aj pápež si musí vystáť rad do raja.“ Ten pochopí a ide sa disciplinovane postaviť na koniec radu. Vtom okolo ráznym krokom prejde bývalý predseda izraelského Najvyššieho súdu Aharon Barak, rozrazí bránu a vstúpi do neba. Pápež sa začne rozčuľovať: „Ja, námestník Krista na zemi, musím čakať, pokým na mňa príde rad, a nejaký sudca môže všetkých predbehnúť!?“ „Pssst,“ napomenie ho svätý Peter, „to je Boh.“ Tento vtip nedávno na konferencii v pražskom CEVRO Inštitúte rozprával Daniel Schueftan, znalec a insider izraelskej politiky, ako ilustráciu základného problému izraelského súdnictva.Izrael posledných niekoľko týždňov zmietali obrie protesty, aké azda vo svojej histórii ešte nezažil, proti plánovanej reforme justície. V mnohých svetových médiách, a často aj izraelských, sa to podávalo ako autoritársky krok premiéra Benjamina Netanjahua. V židovskom štáte údajne dochádza k úpadku demokracie, vláda sa snaží dostať pod kontrolu justíciu, poslednú poistku liberálneho smerovania Izraela. Netanjahu sa vraj cez nátlak na sudcu snaží zbaviť trestného stíhania v niekoľkých svojich kauzách. Takmer nič z toho nie je pravda.Izraelskú justičnú reformu nemožno pochopiť bez úlohy Najvyššieho súdu v izraelskej politike. Reforma má dve časti. Prvá, týkajúca sa zmeny výberu sudcov, je úplne pochopiteľná a, naopak, zaraďuje Izrael vedľa väčšiny západných štátov. Druhá, ktorá zavádza, že parlament môže prehlasovať rozhodnutie súdu jednoduchou väčšinou, je oveľa problematickejšia, aj keď je otázka, nakoľko sa myslí vážne.Sudcovská samospráva

Benjamin Netanjahu. Foto: TASR/AP

Publikované: 15. apríla 2023 | 6:13

Autor: Ondřej Šmigol,

V Izraeli od roku 1953 v podstate vládne sudcovská samospráva. Sudcov vymenuje prezident na odporúčanie sudcovskej rady. Tá má deväť členov, tri hlasy má vláda, päť zástupcovia justície a advokácie, posledný opozícia. Kabinet má teda obmedzenú možnosť, ako vymenovanie sudcov ovplyvniť, lebo na schválenie sudcu je potrebných sedem hlasov.

Tento systém fungoval celé desaťročia bez väčších kontroverzií. Sudcovia brali nesmierne vážne svoju apolitickosť a zriedkakedy zasahovali do chodu štátu. To sa začalo meniť v osemdesiatych, hlavne však v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Sudcovia s advokátmi uzavreli dohodu o vzájomnej podpore a vytvorili solídny voličský blok, ktorý rade dominoval. Ustálil sa systém, keď kamaráti vymenovali svojich kamarátov. Súdy sa tiež začali vzďaľovať väčšinovej populácii. V roku 1977 v Izraeli prvýkrát vyhrala pravica. Od roku 2001 všetci premiéri patrili k stredovým či pravicovým stranám. Najvyšší súd sa, naopak, začal posúvať liberálno-ľavicovým smerom. Rovnako sa stával čoraz viac aktivistickým.

Za prelom sa považuje nástup vo vtipe spomínaného Aharona Baraka do Najvyššieho súdu v roku 1978. Medzi rokmi 1995 a 2006 bol jeho predsedom. Barak prišiel s novou právnou teóriou, ktorá značne rozširovala možnosti súdneho preskúmania zákonov. Najvyšší súd Izraela začal masívne zasahovať do chodu štátu a v podstate sa stal druhou komorou Knesetu, izraelského parlamentu. Izrael nemá písanú ústavu, súd teda nie je viazaný žiadny dokumentom, a ako relatívne mladý štát ho ani neobmedzujú stáročia zvyklostí a precedensov ako napríklad v Spojenom kráľovstve.

Aharon Barak. Foto: Wikimedia/Jonathan Klinger

Vyzbrojené týmto novým chápaním svojich právomocí tak súdy začali zasahovať do politických rozhodnutí lokálneho i štátneho významu. Ako píše magazín Jerusalem Post, „súdy zrušili rozhodnutie týkajúce sa umiestnenia kaviarenských stolíkov na chodníku, dotácie na škôlku pre samostatne zárobkovo činné matky, umiestnenie futbalového štadióna či rozsah poľnohospodárskych dotácií“ na jednej strane a zasahovali do „bezpečnostných oblastí, ako sú otázky vojenskej taktiky, umiestnenie separačnej bariéry v blízkosti zelenej línie [hranice Izraela z roku 1949, pozn. red.] a dohody týkajúce sa prepustenia väzňov“ na strane druhej. Najvyšší súd tiež mohol schvaľovať aj odvolávať ministrov.

Reforma súdnictva mala predovšetkým obmedziť politickú moc tribunálu a vychýliť rovnováhu moci späť smerom k parlamentu, ktorý je koniec koncov priamo volený a zodpovedný ľudu, na rozdiel od Najvyššieho súdu. Kľúčom mala byť zmena zloženia sudcovskej rady tak, aby v nej mala väčšinu vláda. Sudcov by vymenovali politici, ako je to zvykom napríklad v USA.

Ani tak sa Netanjahu do reformy príliš nehrnul. Prvýkrát bol zvolený za premiéra už v roku 1996, mal veľa príležitostí to zmeniť. Napriek svojej povesti buldozéra je v domácej politike skôr opatrný a reforma justície nebola jeho prioritou. Vo voľbách išlo o okrajovú tému.