Izraelskí bohovia. Prečo justičná reforma rozdelila židovský štát

V Izraeli od roku 1953 v podstate vládne sudcovská samospráva. Sudcov vymenuje prezident na odporúčanie sudcovskej rady. Tá má deväť členov, tri hlasy má vláda, päť zástupcovia justície a advokácie, posledný opozícia. Kabinet má teda obmedzenú možnosť, ako vymenovanie sudcov ovplyvniť, lebo na schválenie sudcu je potrebných sedem hlasov.

Tento systém fungoval celé desaťročia bez väčších kontroverzií. Sudcovia brali nesmierne vážne svoju apolitickosť a zriedkakedy zasahovali do chodu štátu. To sa začalo meniť v osemdesiatych, hlavne však v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Sudcovia s advokátmi uzavreli dohodu o vzájomnej podpore a vytvorili solídny voličský blok, ktorý rade dominoval. Ustálil sa systém, keď kamaráti vymenovali svojich kamarátov. Súdy sa tiež začali vzďaľovať väčšinovej populácii. V roku 1977 v Izraeli prvýkrát vyhrala pravica. Od roku 2001 všetci premiéri patrili k stredovým či pravicovým stranám. Najvyšší súd sa, naopak, začal posúvať liberálno-ľavicovým smerom. Rovnako sa stával čoraz viac aktivistickým.

Za prelom sa považuje nástup vo vtipe spomínaného Aharona Baraka do Najvyššieho súdu v roku 1978. Medzi rokmi 1995 a 2006 bol jeho predsedom. Barak prišiel s novou právnou teóriou, ktorá značne rozširovala možnosti súdneho preskúmania zákonov. Najvyšší súd Izraela začal masívne zasahovať do chodu štátu a v podstate sa stal druhou komorou Knesetu, izraelského parlamentu. Izrael nemá písanú ústavu, súd teda nie je viazaný žiadny dokumentom, a ako relatívne mladý štát ho ani neobmedzujú stáročia zvyklostí a precedensov ako napríklad v Spojenom kráľovstve.

Vyzbrojené týmto novým chápaním svojich právomocí tak súdy začali zasahovať do politických rozhodnutí lokálneho i štátneho významu. Ako píše magazín Jerusalem Post, „súdy zrušili rozhodnutie týkajúce sa umiestnenia kaviarenských stolíkov na chodníku, dotácie na škôlku pre samostatne zárobkovo činné matky, umiestnenie futbalového štadióna či rozsah poľnohospodárskych dotácií“ na jednej strane a zasahovali do „bezpečnostných oblastí, ako sú otázky vojenskej taktiky, umiestnenie separačnej bariéry v blízkosti zelenej línie [hranice Izraela z roku 1949, pozn. red.] a dohody týkajúce sa prepustenia väzňov“ na strane druhej. Najvyšší súd tiež mohol schvaľovať aj odvolávať ministrov.

Reforma súdnictva mala predovšetkým obmedziť politickú moc tribunálu a vychýliť rovnováhu moci späť smerom k parlamentu, ktorý je koniec koncov priamo volený a zodpovedný ľudu, na rozdiel od Najvyššieho súdu. Kľúčom mala byť zmena zloženia sudcovskej rady tak, aby v nej mala väčšinu vláda. Sudcov by vymenovali politici, ako je to zvykom napríklad v USA.

Ani tak sa Netanjahu do reformy príliš nehrnul. Prvýkrát bol zvolený za premiéra už v roku 1996, mal veľa príležitostí to zmeniť. Napriek svojej povesti buldozéra je v domácej politike skôr opatrný a reforma justície nebola jeho prioritou. Vo voľbách išlo o okrajovú tému.

Prvé mesiace od opätovného nástupu do úradu v decembri 2022 strávil takmer neustálymi zahraničnými cestami. Jeho cieľom je vyrokovať protiiránsku koalíciu a izolovať túto krajinu, ktorú považuje za existenciálne ohrozenie pre Izrael. Vycítil, že teraz má mimoriadnu šancu, pretože Irán v ukrajinskej vojne podporuje Rusko a celý Západ je preto proti nemu.

Reforma súdnictva je predovšetkým projekt ministra spravodlivosti Jariva Levina a Simchu Rothmana, šéfa právneho výboru Knesetu zo strany Tkuma. Rozhodli sa ju pretlačiť čo najskôr, rýchlejšie, než o ňu predseda vlády stratí záujem. To vyvolalo mohutnú a možno aj neočakávanú reakciu.

Čiastková a starostlivo vysvetľovaná reforma by mala dobrú šancu prejsť, koniec koncov, z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že len zhruba 16 percent respondentov je spokojných s existujúcim stavom. To však nebolo možné. Izrael má prvýkrát od roku 2015 stabilnú vládu. Vtedy po voľbách vznikla rozhádaná koalícia s väčšinou jediného hlasu. Vydržala vďaka premiérovmu obratnému manévrovaniu a tiež preto, že sa sústredila na zahraničnú politiku. Medzi rokmi 2019 a 2022 Izrael zažil pätoro volieb, z ktorých štvoro dopadlo nerozhodne. Levin vycítil, že má konečne šancu a stanovil si maximalistické ciele.

Toľko kritizované ustanovenie, že Kneset môže zrušiť súdne rozhodnutie jednoduchou väčšinou, sa možno do návrhu zaradilo s úmyslom ho neskôr zrušiť v rámci rokovaní s opozíciou. Lenže to by Netanjahu nesmel sedieť v koalícii s tým, s kým sedí.

Víťazstvo vo voľbách 2022 nebolo veľké. Netanjahuova koalícia má 64 kresiel v 120-člennom Knesete. Problém je, že Netanjahu počas rokov na vrchole izraelskej politiky bodol do chrbta a podrazil, koho mohol. Opozičné lavice sú plné ľudí jemu teoreticky ideologicky blízkych, ktorí ho ale z celého srdca úplne neznášajú.

„Bibi“ musel poskladať vládu s dvoma nevábnymi a pravicovo radikálnymi stranami Tkuma a Ocma jehudit. Opozícia vyhlásila, že nebude vyjednávať s vládou, v ktorej sedia extrémisti. Vláda zasa napriek vyhláseniu, že nejde o konečnú podobu reformy, tlačila novelu závratnou rýchlosťou parlamentom. Opozícia tvrdila, že slová o kompromise sú len reči. Vláda chce balíček pretlačiť, aby mala voľné ruky na radikálnu prestavbu spoločnosti. A naozaj niektoré zákony predložené radikálmi sú dosť šialené, napríklad šesť mesiacov väzenia pre ženy nevhodne oblečené pri Múre nárekov alebo povolenie domových prehliadok v niektorých prípadoch bez súdneho príkazu.

Státisíce v uliciach

Obe strany sa navzájom radikalizovali a komunikácia medzi nimi zlyhala. Do ulíc vyšli státisíce ľudí. Na protesty sa začali nabaľovať ďalšie sťažnosti, obavy zo silnejúcej náboženskej pravice či rozhorčenie nad mnohými škandálmi Benjamina Netanjahua. Bol vyhlásený generálny štrajk. Prezident Jicchak Herzog varoval pred občianskou vojnou.

Pat zlomila jedna veľmi znepokojujúca udalosť, totiž vyhlásenie asi 200 leteckých záložníkov, že nenastúpia k výcviku, pokiaľ vláda neupustí od svojej reformy. Izraelská politika bola vždy veľmi búrlivá, platila však nepísaná dohoda, že vnútorné spory nesmú ohroziť bezpečnosť krajiny.

Fascinujúcim príkladom je jomkipurská vojna. Keď v roku 1973 arabské štáty neočakávane napadli Izrael, uskutočňovala sa práve volebná kampaň. Väčšina vysoko postavených politikov patrila do armádnych záloh. Títo muži, ktorí ešte nedávno proti sebe viedli nenávistnú kampaň, boli zrazu nútení si navzájom veliť a spolupracovať. Pravicovému budúcemu premiérovi Arielovi Šaronovi, ktorý viedol protiútok na Sinaji, priamo velil Chajim Bar-Lev z ľavicovej Strany práce a pred vojnou minister dopravy.

Sila izraelskej armády spočíva v schopnosti rýchlo povolať do služby veľký počet dobre vycvičených záloh. Letci spomedzi nich tvoria elitu. Špičkové letectvo pomáha Izraelu získať prevahu na bojisku. Aby si piloti v zálohe udržali formu, musia ísť raz týždenne na výcvik, pokiaľ ich niekoľko za sebou vynechajú, končia.

Presné počty izraelských letcov sú tajné, ale na proteste sa zrejme zúčastnila nemalá časť leteckých záloh. Minister obrany Jo’av Galant varoval, že akcia ohrozuje izraelskú národnú bezpečnosť, a vyzval na ukončenie reforiem. Netanjahu ho vzápätí vyhodil, ale predsa len sa čosi zmenilo. (Galant zatiaľ nedostal písomné vyrozumenie o svojom prepustení. Formálne zostáva v úrade.)

Protest pilotov podľa všetkého vydesil aj šéfov najväčších opozičných strán Ja’ira Lapida a Bennyho Gantza. Ide o armádny zásah do politiky, hoci Izrael je militarizovaný štát, zatiaľ sa vždy prísne dodržiavala nadradenosť civilnej vlády. Ak celá kríza priniesla nejaký nebezpečný precedens, je to práve tento. Spoločne s mohutnými protestmi a štrajkmi, ktoré ešte po Galantovom prepustení zosilneli, a s faktom, že reformu ako príliš radikálnu začala kritizovať aj pravica, to nakoniec dotlačilo Netanjahua k odloženiu reformy. Opozícia na oplátku oznámila, že bude spolupracovať na kompromisnom návrhu.

Celá kauza má ešte jednu nepríjemnú dohru. Americký prezident Joe Biden oznámil, že Netanjahu nemôže očakávať skoré pozvanie do Bieleho domu, kým zotrváva v pláne presadiť reformu. Je to nevídaný vstup USA do vnútornej politiky ich najbližšieho spojenca na Blízkom východe. Okamžite to vyvolalo ostrú diplomatickú roztržku. Itamar Ben Gvir, minister pre národnú bezpečnosť a šéf Ocma jehudit, vyhlásil, že Izrael „nie je ďalšou hviezdou na americkej vlajke“.

Nakoniec odkazom celej krízy nebude údajné zlikvidovanie nezávislosti izraelskej justície, ale politizácia armády a pošramotené vzťahy s Washingtonom.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.