Čo je po smrti?
Ešte pred nástupom do redakcie Aktualít sme sa párkrát stretli spolu s Marekom Vagovičom, aby sme si ujasnili témy, na ktorých budeme pracovať. Raz sa k nám pripojil aj šéfredaktor Peter Bárdy a komentátor Dag Daniš.
Bol horúci letný večer, sedeli sme vo vinárni a bavili sa o všetkom možnom. Aj o Bohu a posmrtnom živote. Jano bol vychovávaný ako katolík, takže existenciu Boha bral ako samozrejmosť. V poslednom čase mal však pochybnosti. Kládol si stokrát položenú otázku o Bohu a existencii zla. Ak by Boh existoval, prečo by bolo na svete toľko nespravodlivosti, prečo by to všetko dopustil? To zlo na neho doliehalo. Narúšalo svet, aký mal byť.
Rozprávali sme sa aj o posmrtnom živote. Uchopil to trochu zvláštne. Hovoril, že si želá, aby život pokračoval aj po smrti.
Pevná vôľa
Práci bol oddaný. Každé ráno vstával o piatej a potom dve hodiny cestoval do Bratislavy. Do práce chodil o ôsmej, odchádzal najskôr o šiestej. Články dokončoval aj po príchode domov. Jeden deň v týždni navyše učil na škole, takže väčšinou písal aj cez víkendy.
Mal pevnú vôľu, veci doťahoval do konca. Keď sa rozhodol, bral to vážne, takto prestal z jedného dňa na druhý fajčiť. Bol pritom tuhý fajčiar.
Odhodlanie sa v ňom spájalo s motiváciou. Každé nové zistenie ho hnalo dopredu, keď niečo zistil, rozprával o tom s nadšením. Napĺňalo ho to.
Jeho svet – to boli komplikované finančné schémy, daňové raje a schránkové firmy. V redakcii sme tie infografiky volali „Janov vesmír”.
Bol tiež prajný, nejako to súviselo s jeho zmyslom pre spravodlivosť. Keď bol v apríli 2017 nominovaný spolu s kolegom Rudolfom Sivým na Novinársku cenu za články o Čistom dni a jeho väzbách na ľudí zo strany Smer, povedala som mu, že mu držím palce, aby vyhrali. „Nemyslím, že vyhráme. Oveľa viac si to zaslúžia Zuzana s Xéniou [bývalé novinárky Trendu, ktoré upozornili na kauzu Bašternák, pozn. red.],“ povedal.
Dovolenka v Gruzínsku
Ďalšia vec, ktorú mal prirodzene v sebe, bola to, že plánoval. Bol systematický, vedel ísť podľa plánu.
Raz mal otvorený počítač a podrobne študoval mapu východnej Európy a Gruzínska. Plánoval dovolenku. Mal vtedy čerstvo spravený vodičák a vytyčoval si trasu, ktorou pôjde na aute do Gruzínska. Išli s Martinou a jej rodinou. Keď sa vrátil, pochválil sa, že v Gruzínsku požiadal Martinu o ruku.
Práca na dome
Každý z nás potrebuje nejaký únik, tým jeho bolo kutilstvo. Nevedel si predstaviť bývať v mestskom paneláku. Jeho snom bolo mať dom na vidieku. Kúpili si ho vo Veľkej Mači. „Je to starší dom. Už teraz mam desať nápadov, ako ho zrekonštruujem. Prvý raz si konečne budeme môcť spraviť všetko podľa seba,“ napísal mi tesne predtým, ako išli podpisovať rezervačnú zmluvu.
Bolo to ako s jeho článkami, postupne smeroval k svojmu cieľu. Robil stavbárske práce, Martina vyberala nábytok. Vždy po víkende sa mi pochválil, čo nové sa zase podarilo spraviť. Všetko mal systematicky zdokumentované na fotografiách.
V Pentagone
Na jar 2016 sme pripravovali sériu článkov o zneužívaní sociálne slabých ľudí pre zakladanie schránkových firiem. Za články sme neskôr získali cenu Aliancie Fair Play a Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku.
Jedno jesenné popoludnie sme sa vybrali do bratislavského Pentagonu, kde si uvádzali trvalé bydlisko biele kone.
Bol slnečný, veterný chladný deň. Zhlboka sme sa nadýchli a vošli do budovy neslávne známej vďaka vysokej kriminalite, prostitúcii a drogám.
Ako kráčame po schodoch, prekračujeme ihly, krvavé tampóny, fekálie. Na chodbách je tma a občas zabliká pokazené svetlo. Steny sú postriekané sprejom, zo zeme je povytrhávané linoleum. Väčšina okien na chodbe je porozbíjaná, cez štrbiny kvíli vietor. Obyvateľom nie je do reči. Nepatríme sem.
Pri okne stoja traja muži, jeden z nich má v ruke injekčnú striekačku. Práve si pichol do žily drogu a vydá sa smerom k nám. Keď prechádzame okolo, skoro nás trafí ihlou „Pripomínate mi vyšetrovateľov,“ rozhorčí sa. Cítim to ešte dnes.
Tie biele kone sme samozrejme nenašli. Pri odchode sme stretli ešte jednu hlučnú skupinku. Zjavne narkomani. Žena, ktorá bola s dvomi mužmi, bola pravdepodobne prostitútka. Bolo mi to nepríjemné: ísť za nimi, rozprávať sa s nimi. Jano bol iný. Nepohŕdal nimi, rozprával sa s nimi veľmi ľudsky, rovnocenne. A oni to cítili.
Zabudnutá mikina
Mňa to vyčerpalo. Bola som rada, keď sme sa v poriadku vrátili do redakcie. Sadli sme si k počítačom a spravili si kávu. Jano mi zrazu oznámil, že sa mu podarilo telefonicky spojiť s ďalším bielym koňom – ženou, ktorá bola tiež nevedomky zapletená do tohto biznisu. Vysvitlo, že je ochotná sa s nami stretnúť, ale až o siedmej večer.
Bola som už unavená, Jano ale trval na tom, že musíme stretnutie absolvovať. Ešte v ten deň.
Žena bývala na okraji Bratislavy, pri veľkej skládke odpadu. V jednej ubytovni sa spolu s ročným dieťaťom skrývala pred svojím mužom, ktorý ju do problémov namočil. „Mala som sa robiť hlúpa a zapierať,“ hovorila. Vyzeralo to jednoducho: za jeden podpis mala dostať od 50 do 200 eur. Žiadne peniaze však nevidela.
Ukázala nám aj niekoľko dokumentov, ktoré sa týkali spomínaných firiem. Prichádzalo jej aj veľa pošty – exekúcie, predvolania, žiadosti konkurzných správcov. Väčšinou neodpovedala, pretože nevedela, čo má robiť. Na polícii ju vraj schladili, že prípad nevyšetria. Policajti jej povedali, že nemala nič podpisovať – neznalosť zákona ju neospravedlňuje.
Jana sa to dotklo. Bolo vidieť, že jej osud ho zarmútil. Chcel jej pomôcť a radil jej, ako má postupovať.
Keď som ho viezla na autobusovú zastávku, dohodli sme sa, že niečo vymyslíme, aby sme jej pomohli. Zrazu zistil, že si u nej zabudol mikinu. Nosil ju pomerne často. Navrhla som, že sa otočíme a pôjdeme pre ňu, veď je predsa zima. „Nie, je neskoro. Určite jej už zaspalo dieťa a nechcem ho zobudiť,“ povedal.
