Rusko preniká do Afriky. Vybuduje námornú základňu v Sudáne

Rusko sa postupne presadzuje na čiernom kontinente. Využíva pritom pozíciu nástupcu niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Afričanom dokáže ponúkať hlavne zbrane a vyhľadáva miestne nerastné suroviny. Posledným úspechom je podpísanie dohody o vytvorení vojenskej základne v Sudáne.  

Hoci Rusko v Afrike nedokáže priamo konkurovať ekonomicky silnejším Spojeným štátom a Číne, našlo spôsob, ako ťažiť z relatívne obmedzenej prítomnosti maximum.

Rusi na brehoch Červeného mora

Na základe dohody uzavretej medzi Moskvou a Chartúmom dá Sudán Rusku bezplatne k dispozícii pôdu na vybudovanie základne v meste Port Sudan. Na základni sa budú môcť nachádzať v jednom momente štyri ruské plavidlá vrátane lodí na jadrový pohon. Rusko bude môcť v priestoroch základne umiestniť najviac 300 vojakov.

Dohoda Moskve tiež umožňuje dovážať a vyvážať cez sudánske letiská a prístavy bez preclenia „akékoľvek zbrane, muníciu, alebo výstroj“. Rusko na oplátku vláde v Sudáne v prípade potreby pomôže s pátracími a záchrannými operáciami a poskytne podporu pri protisabotážnych operáciách. Vybudovanie logistickej námornej základne v Sudáne posilní vplyv Ruska na severozápade Afriky a v Červenom mori pri prielive Báb al-Mandab, cez ktorý vedú dôležité námorné obchodné trasy.

Okrem vojensko-strategickej roviny má ruská snaha o preniknutie do Afriky ekonomický rozmer. Kontinent zmietaný nestabilitou a vojnami predstavuje trh, ktorý je mimoriadne hladný po jednom z hlavných ruských exportných artikloch – zbraniach.

Africká príroda dokáže Rusku na oplátku ponúknuť niektoré z nemnohých minerálov, ktoré sa nenachádzajú na území tejto najväčšej krajiny na svete v dostatočnom množstve. Patria medzi ne napríklad mangán, bauxit alebo chróm. Čo sa týka ďalších komodít, Moskva uzavrela dohodu na dolovanie diamantov s Angolou a ťažbu zemného plynu v pobrežných vodách Mozambiku.

Rusko využíva dedičstvo po Sovietskom zväze

Hoci Rusko do Afriky ešte len preniká, prítomnosť jeho predchodcu, Sovietskeho zväzu, bola na tomto kontinente tradične masívna. ZSSR tam dlhé desaťročia podporoval miestne povstalecké hnutia a vystupoval ako garant boja proti európskemu imperializmu.

Paul Stronski z Inštitútu Carnegie zdôrazňuje, že táto skutočnosť Rusku, ako nástupníckemu štátu ZSSR, poskytuje oproti iným mocnostiam reputačnú výhodu. Zhruba od roku 2012 sa Moskva snaží túto skutočnosť využiť a na kontinente spustila diplomatickú ofenzívu. Len v rokoch 2015 až 2018 navštívilo Moskvu dvanásť hláv štátov subsaharskej Afriky. Vyvrcholením týchto snáh sa v roku 2019 stal Summit Rusko-Afrika v ruskom letovisku Soči.

Z hľadiska ekonomiky sa nádejne vyvíjajú aktivity ruskej štátnej korporácie Rosatom, ktorá podpísala memorandá o porozumení s najmenej 14 africkými vládami. Vybudovaním jadrových elektrární by si Rusko s týmito štátmi dokázalo vytvoriť veľmi dlhodobé ekonomické väzby.

Celkovo však v tejto sfére Moskva nedokáže v Afrike konkurovať Spojeným štátom a Číne a je odsúdená na hru v druhej lige. Problémom je aj to, že Rusko produkuje len málo tovarov, ktoré africké obyvateľstvo primárne potrebuje, pričom na svetových trhoch ako vývozca nerastných surovín s africkým krajinami neraz skôr súperí.

Zbrane a know-how sú ruské kľúče od Afriky

Rusko si miestne vlády nedokáže získať rozvojovou pomocou alebo rozsiahlymi infraštruktúrnymi projektmi ako Peking a Washington. Má však k dispozícii niekoľko kľúčov, ktoré mu otvárajú dvere do palácov miestnych vládcov, a naučilo sa ich využívať v maximálnej možnej miere.

Prvým z nich sú ruské zbrane a zbraňové systémy. Tie sú z pohľadu afrických vlád lacnejšie než západné, pričom sú však stále veľmi spoľahlivé.

Od roku 2015 Moskva v regióne podpísala zmluvy o vojenskej spolupráci s viac než 20 štátmi. V rokoch 2017 až 2018 malo Rusko uzatvorené dohody o exporte zbraní vrátane stíhačiek, helikoptér a protitankových striel, okrem iných s Angolou, Nigériou, Sudánom, Mali, Burkinou Faso a Rovníkovou Guineou. Moskva taktiež plánuje vybudovať spoločné modernizačné a opravárenské závody v afrických štátoch, čo by ešte viac zvýšilo ich závislosť na ruských zbraniach a vojenskej technike.

Ďalším lákadlom pre miestnych lídrov je know-how pri potláčaní povstaleckých skupín, ktoré Rusko nadobudlo najmä na severnom Kaukaze. V mnohých afrických krajinách pôsobia ruskí inštruktori a žoldnieri z tzv. Wagnerovej skupiny, ktorá je považovaná za kvázisúkromnú predĺženú ruku ruských ozbrojených síl.

Najviac viditeľná je ich prítomnosť v Stredoafrickej republike. Bývalý americký veliteľ Afrického veliteľstva amerických ozbrojených síl (AFRICOM) Thomas Waldhauser v tejto súvislosti uviedol, že wagnerovci nie sú v Stredoafrickej republike „intenzívne zapojení len do výcviku, ale aj do ovplyvňovania najvyšších poschodí politiky vrátane prezidenta“. Podľa neho si dokonca dokázali zabezpečiť podiel na ťažbe miestnych nerastných surovín.

Nemenej zaujímavé sú pre miestne vlády, spoliehajúce sa neraz na tradičné falšovanie volieb, ruské znalosti ich sofistikovaného ovplyvňovania. V roku 2018 napríklad jedny z najnezávislejších miestnych novín v Konžskej demokratickej republike Le Potentiel uviedli, že Moskva sa pokúsila zasahovať do miestnych volieb, čo však ruské veľvyslanectvo okamžite poprelo.

Prienik Ruska do Afriky netreba preceňovať – ešte stále ide o druholigového hráča. Momentálne je to však veľmi asertívny hráč, ktorý dokáže šikovne využívať obmedzené nástroje, ktoré má k dispozícii, a ťažiť z nich maximum.

Rusko má momentálne základne v jedenástich štátoch sveta vrátane separatistických regiónov Abcházska, Južného Osetska a Podnesterska. Ďalšie základne plánuje v najbližších rokoch okrem Sudánu vybudovať v Stredoafrickej republike, Egypte, Eritrei, Mozambiku, vo Venezuele a na Madagaskare.