Na obranu Svätopluka. Alebo pár slov k jednému z variantov čiernej Svätoplukovskej legendy

Tento text vznikol po prečítaní článku o sviatku „siedmich statočných“, ale netreba ho čítať nevyhnutne iba ako polemickú reakciu.

Otec Rastislav Čížik čitateľom Štandardu v svojom článku sprístupnil naratív o dobrom svätom Metodovi, jeho múdrych žiakoch, vynikajúcom kniežati Rastislavovi, intrigánskom nitrianskom biskupovi Vichingovi, no najmä o temnom Svätoplukovi, ktorý zapredal odkaz svojho strýka, pred žiakmi svätého Metoda uprednostnil latiníkov, a de facto zapríčinil ich vyhnanie z Veľkej Moravy. Ide o rozprávačskú konštrukciu dnes pomerne rozšírenú v slovenskej grécko-katolíckej cirkvi, ale aj u našich pravoslávnych bratov. Radi ju však opakujú aj niektorí vzdelanci z katolíckeho prostredia. Možno sa s ňou však stretnúť aj inde. Naposledy ju na televízne obrazovky priniesol český koprodukčný film Cyril a Metod, apoštoli Slovanov (Česká republika 2013). V tomto filme sa Svätopluk nielen povaľuje s peknými dievčatami, ale aby o jeho morálnom profile nebolo žiadnych pochýb, má aj príčesok Adolfa Hitlera. Na jeho prehrešky potom dohliada jeho osobný goebels Viching, prvý nitriansky biskup.

Historici ako veční komplikátori

Ako je známe historici komplikujú život filozofom, teológom, žurnalistom, a keď už o tom hovorím, áno, aj filmárom, no a celkom pochopiteľne politikom. Teda všetkým tým, ktorí pre svoje závery potrebujú vyššiu mieru abstrakcie a/alebo dôverčivejšie obecenstvo. Historik totiž ako nejaký kúzelník vytiahne z čarovného klobúka nekonečnej databázy ľudskej pamäte nejaký ten historický údaj, spraví z neho argument a všetkým zmieneným prinajmenšom pokazí dobrý dojem z hry. Nie inak je to aj s predkladaným variantom čiernej Svätoplukovskej legendy, ktorý sa dostal do článku otca Rastislava Čížika.

Pokrivenie obrazu Svätopluka

Základy ich podoby čiernej legendy o nemorálnom Svätoplukovi formuloval už Theofyklaktos, autor po grécky napísaného Života svätého Klementa Ochridského. Hoci, ako sa to budem snažiť ukázať, nie až tak radikálne. Theofylaktos tu knieža Svätopluka označil ako „muža neznalého dobra“, ktorý mal byť „otrokom ženských vášní“, „váľajúceho sa v bahne nerestí“, etc.

Skôr než niekto Svätopluka za tieto vlastnosti odsúdi mal by však vedieť, že tento text vznikol až s odstupom viac ako 200 rokov od smrti najvýznamnejšieho vládcu Veľkej Moravy. († 894), teda okolo roku 1100. Druhý, alebo grécky Život svätého Klementa Ochridského bol navyše spísaný v čase po vyhlásení schizmy medzi Východnou a Západnou cirkvou. To nepochybne malo vplyv na jeho dikciu i stvárnenie postavy Svätopluka samotného. Ako predlohu však grécky autor použil starší starosloviensky text Života svätého Klementa Ochridského.

Otázniky okolo temného obrazu Svätopluka

Otázkou číslo jedna teda je, či aj v pôvodnom staroslovienskom variante Života svätého Klementa Ochridského, bol obraz slávneho vládcu Slovenov už v 9. storočí už takýto? Nápomocné pri hľadaní odpovedí je tu porovnať svätoplukovské imago v Živote svätého Klementa Ochridského s tým, ktoré možno nájsť v iných staroslovienskych literárnych pamiatkach. Ako prvý a najdôležitejší komparatívny materiál sa núka sám Život svätého Metoda. Podľa všeobecnej mienky tento prameň vznikol v období tesne pred alebo bezprostredne po smrti prvého arcibiskupa Slovenov, teda okolo, alebo po 6. apríli 885. Vykreslenie Svätopluka v tejto pamiatke je od gréckeho Života svätého Klementa Ochridského diametrálne odlišné. Okrem iného sa tu možno dočítať aj o tom, že iniciatíva k pozvaniu svätých solúnskych bratov k byzantskému cisárovi mala vyjsť nielen od Rastislava, ale aj od Svätopluka: „Rastislav, knieža slovienske, so Svätoplukom, poslali z Moravy k cisárovi Michalovi…“ Ďalej, že pápežský list, ktorým rímsky pontifex Hadrián II. ustanovil svätého Metoda za Panónskeho arcibiskupa známy ako Gloria in Excelsis Deo mal byť adresovaný: „Rastislavovi i Svätoplukovi i Koceľovi…“ Pozitívny obraz Svätopluka ďalej anonymný autor Život svätého Metoda rozvíja v X hlave (7 – 9) tohto textu:

„Keď ho prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, odovzdal mu všetky-chrámy a duchovných na všetkých hradoch. Od toho dňa veľmi začalo učenie Božie rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a od svojich bludov sa odvracať. Tým viacej aj moravská ríša rozprestierať sa začala na všetky strany a nepriateľov bez váhavosti premáhať, ako aj sami (Moravania) vše hovoria.“

Práve táto štylizácia je podľa môjho názoru pre pochopenie reálneho vzťahu svätý Metod a Svätopluk kľúčová. Autor Života svätého Metoda nám tu chce povedať, Božia milosť prišla k Moravanom vďaka spolupráci a vzájomnej úcte vládcu Svätopluka a arcibiskupa svätého Metoda. Ak by totiž niekto pre tento obraz hľadal inšpiráciu v starozákonnom príbehu o kráľovi Dávidovi a prorokovi Saulovi, nemusel by byť ďaleko od pravdy. Formulovanie optimálneho vzťahu svetskej a duchovnej moci bolo podstatné pre funkčnosť každej ranostredovekej komunity. No a výnimkou v tomto neboli ani Sloveni bývajúci na Dunaji.

Model vzájomne výhodnej spolupráce svetskej a duchovnej moci mal byť navyše garantovaný samotnou mocou nástupcov svätého Petra, rímskych pápežov. Nepriamo je to zdôraznené vo vetách Života svätého Metoda, v ktorých jeho autor rozpráva príbeh o víťazstve Svätopluka nad pohanmi, ktorých meno tu ale nespomína. To sa však nezrodilo iba tak. Ale vďaka svätému Metodovi, ktorý odkázal Svätoplukovi, že ak mu sľúbi, že sviatok svätého Petra oslávi spolu so svojou najbližšou družinou u neho, to jest u svätého Metoda, vymodlí mu víťazstvo. Čo sa aj malo stať.

Anonymný autor Života svätého Metoda teda v polovici 80. rokov 9. storočia modeluje trochu iného Svätopluka, ako Teofylakt v Živote svätého Klementa Ochridského o 200 rokov neskôr. O negatívnom vzťahu svätého Metoda a Svätopluka tu niet žiadnej jasnej zmienky. Mlčí tiež o ňom starší Život svätého Nauma, ďalšieho zo žiakov svätého Metoda. Neskorší Život svätého Klementa Ochridského k tomu ambivalentne poznamenáva:

„Lebo kým bol Metod ešte medzi živými, ani vládca nedal prepuknúť súženiu srdca, lež nosil obludu ukrytú a živenú v hadích vajíčkach…“

Dávať do súvislosti Svätoplukov nemorálny život a vyhnanie Metodových žiakov je teda pochybné. Zdá sa, že si to uvedomil už aj anonymný autor Života svätého Klementa Ochridského. Či už v jeho staršom staroslovienskom alebo novom gréckom variante napísal:

„O tom však nič nevedel knieža(Svätopluk), otrocky naklonený oným bludárom(latinníkom). Bol totiž práve neprítomný. Keby bol býval prítomný, oni by neboli toto vyznávačom pravdy vykonali, lebo čo aj tisíc ráz nadŕžal Frankom, jednako, hoci bol napoly zviera a ukrutný, bál sa cnosti týchto svätých mužov…“

O mnohoženstve monarchov vôbec

Nikto nepochybuje o tom, že svätý Metod, ako právnik i ako moravsko-panónsky arcibiskup všetkých Slovenov mal na morálny život svojho okolia najprísnejší meter. Nakoniec to dokazujú aj Čížikom citované právno-historické pamiatky pripisované svätému Metodovi. Jedna vec je ale otázka právno-morálnej normy a druhá jej vymožiteľnosť. Metodov názor na posvätný manželský zväzok muža a ženy na Veľkej Morave totiž narážal jednako na staršie zvykové právo, ktoré polygamiu u mužov, ktorí si to mohli dovoliť, pripúšťalo; jednako na skutočnosť, že mnohoženstvo zvyšovalo pravdepodobnosť mužského potomka významného vládcu. Mnohoženstvo navyše fungovalo tiež aj ako určitá zábezpeka pri vysokej detskej úmrtnosti. Vo významných dynastiách bolo teda praktickou nutnosťou.

Mnoho by o tom mohol povedať príklad za všetky, totiž cisársky vzor samotného Karola Veľkého. Ten mal tiež niekoľko manželiek, a k tomu aj konkubín. Na dnešnom Západe sa okrem svojej nepochybnej autority aj napriek tomu teší i dnes najvyššej úcte (v niektorých kruhoch dokonca povesti svätosti). Nie inak je to však aj na Východe. Svätý Vladimír Veľký, vďaka ktorému na kresťanstvo konvertovala svätá Rus, mal tiež niekoľko manželiek (s jednou z nich mal dokonca syna Svätopluka Petra, ale o tom hádam inokedy). Okrem toho však, ako to hrdo hlási autor Povesti dávnych liet, v každom väčšom meste mal tento vládca aj niekoľko stoviek súložníc! Ak k tomu do úvahy zoberieme opäť Starý zákon a kráľovský vzor „kráľov kráľov“, to jest Dávida a Šalamúna, potom tematizácia Svätoplukovho mnohoženstva ako dôvodu, pre ktorý mali byť vyhnaní žiaci svätého Metoda z Veľkej Moravy sa javí skôr ako literárny stereotyp, ktorý využil autor gréckeho Života svätého Klementa Ochridského. Jeho funkcia však spočívala v niečom inom. Povedzme, práve v heroizácii správania sa samotných žiakov svätého Metoda. Predložená myšlienka o príčinno-následnej väzbe medzi nemorálnym životom kniežaťa Svätopluka a vyhnaním žiakov svätého Metoda je teda skôr „krátke spojenie“ jej autorov.

Bola príčinou pre vyhnanie žiakov svätého Metoda používanie starosloviečiny?

Podobne na vratkých nohách stojí aj teória o tom, že dôvodom vyhnania žiakov svätého Metoda bolo používanie starosloviečiny žiakmi svätého Metoda v liturgii. Iste, pápež Štefan V. staroslovienčinu ako jazyk svätej liturgie počas neskorého leta, skorej jesene v roku 885 naozaj zakázal. Nebol to však zákaz úplný. V slávnom liste Quia te zelo fidei „Svätoplukovi, kráľovi Slovenov“ (regi Sclavorum), je to naštylizované takto:

„Avšak, ak sa nájde niekto natoľko vzdelaný v slovienskom jazyku, že po najsvätejšom Evanjeliu a apoštolskom čítaní je schopný podať jeho výklad na poučenie tých, ktorí mu nerozumejú, ak sa to robí, (tak sa to) i schvaľuje, i povoľuje a potvrdzuje.“

Čo teda stálo za vyhnaním žiakov svätého Metoda z Veľkej Moravy?