Na obranu Svätopluka. Alebo pár slov k jednému z variantov čiernej Svätoplukovskej legendy

Základy ich podoby čiernej legendy o nemorálnom Svätoplukovi formuloval už Theofyklaktos, autor po grécky napísaného Života svätého Klementa Ochridského. Hoci, ako sa to budem snažiť ukázať, nie až tak radikálne. Theofylaktos tu knieža Svätopluka označil ako „muža neznalého dobra“, ktorý mal byť „otrokom ženských vášní“, „váľajúceho sa v bahne nerestí“, etc.

Skôr než niekto Svätopluka za tieto vlastnosti odsúdi mal by však vedieť, že tento text vznikol až s odstupom viac ako 200 rokov od smrti najvýznamnejšieho vládcu Veľkej Moravy. († 894), teda okolo roku 1100. Druhý, alebo grécky Život svätého Klementa Ochridského bol navyše spísaný v čase po vyhlásení schizmy medzi Východnou a Západnou cirkvou. To nepochybne malo vplyv na jeho dikciu i stvárnenie postavy Svätopluka samotného. Ako predlohu však grécky autor použil starší starosloviensky text Života svätého Klementa Ochridského.

Otázniky okolo temného obrazu Svätopluka

Otázkou číslo jedna teda je, či aj v pôvodnom staroslovienskom variante Života svätého Klementa Ochridského, bol obraz slávneho vládcu Slovenov už v 9. storočí už takýto? Nápomocné pri hľadaní odpovedí je tu porovnať svätoplukovské imago v Živote svätého Klementa Ochridského s tým, ktoré možno nájsť v iných staroslovienskych literárnych pamiatkach. Ako prvý a najdôležitejší komparatívny materiál sa núka sám Život svätého Metoda. Podľa všeobecnej mienky tento prameň vznikol v období tesne pred alebo bezprostredne po smrti prvého arcibiskupa Slovenov, teda okolo, alebo po 6. apríli 885. Vykreslenie Svätopluka v tejto pamiatke je od gréckeho Života svätého Klementa Ochridského diametrálne odlišné. Okrem iného sa tu možno dočítať aj o tom, že iniciatíva k pozvaniu svätých solúnskych bratov k byzantskému cisárovi mala vyjsť nielen od Rastislava, ale aj od Svätopluka: „Rastislav, knieža slovienske, so Svätoplukom, poslali z Moravy k cisárovi Michalovi...“ Ďalej, že pápežský list, ktorým rímsky pontifex Hadrián II. ustanovil svätého Metoda za Panónskeho arcibiskupa známy ako Gloria in Excelsis Deo mal byť adresovaný: „Rastislavovi i Svätoplukovi i Koceľovi...“ Pozitívny obraz Svätopluka ďalej anonymný autor Život svätého Metoda rozvíja v X hlave (7 – 9) tohto textu:

„Keď ho prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, odovzdal mu všetky-chrámy a duchovných na všetkých hradoch. Od toho dňa veľmi začalo učenie Božie rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a od svojich bludov sa odvracať. Tým viacej aj moravská ríša rozprestierať sa začala na všetky strany a nepriateľov bez váhavosti premáhať, ako aj sami (Moravania) vše hovoria.“

Práve táto štylizácia je podľa môjho názoru pre pochopenie reálneho vzťahu svätý Metod a Svätopluk kľúčová. Autor Života svätého Metoda nám tu chce povedať, Božia milosť prišla k Moravanom vďaka spolupráci a vzájomnej úcte vládcu Svätopluka a arcibiskupa svätého Metoda. Ak by totiž niekto pre tento obraz hľadal inšpiráciu v starozákonnom príbehu o kráľovi Dávidovi a prorokovi Saulovi, nemusel by byť ďaleko od pravdy. Formulovanie optimálneho vzťahu svetskej a duchovnej moci bolo podstatné pre funkčnosť každej ranostredovekej komunity. No a výnimkou v tomto neboli ani Sloveni bývajúci na Dunaji.

Model vzájomne výhodnej spolupráce svetskej a duchovnej moci mal byť navyše garantovaný samotnou mocou nástupcov svätého Petra, rímskych pápežov. Nepriamo je to zdôraznené vo vetách Života svätého Metoda, v ktorých jeho autor rozpráva príbeh o víťazstve Svätopluka nad pohanmi, ktorých meno tu ale nespomína. To sa však nezrodilo iba tak. Ale vďaka svätému Metodovi, ktorý odkázal Svätoplukovi, že ak mu sľúbi, že sviatok svätého Petra oslávi spolu so svojou najbližšou družinou u neho, to jest u svätého Metoda, vymodlí mu víťazstvo. Čo sa aj malo stať.

Anonymný autor Života svätého Metoda teda v polovici 80. rokov 9. storočia modeluje trochu iného Svätopluka, ako Teofylakt v Živote svätého Klementa Ochridského o 200 rokov neskôr. O negatívnom vzťahu svätého Metoda a Svätopluka tu niet žiadnej jasnej zmienky. Mlčí tiež o ňom starší Život svätého Nauma, ďalšieho zo žiakov svätého Metoda. Neskorší Život svätého Klementa Ochridského k tomu ambivalentne poznamenáva:

„Lebo kým bol Metod ešte medzi živými, ani vládca nedal prepuknúť súženiu srdca, lež nosil obludu ukrytú a živenú v hadích vajíčkach...“

Dávať do súvislosti Svätoplukov nemorálny život a vyhnanie Metodových žiakov je teda pochybné. Zdá sa, že si to uvedomil už aj anonymný autor Života svätého Klementa Ochridského. Či už v jeho staršom staroslovienskom alebo novom gréckom variante napísal:

„O tom však nič nevedel knieža(Svätopluk), otrocky naklonený oným bludárom(latinníkom). Bol totiž práve neprítomný. Keby bol býval prítomný, oni by neboli toto vyznávačom pravdy vykonali, lebo čo aj tisíc ráz nadŕžal Frankom, jednako, hoci bol napoly zviera a ukrutný, bál sa cnosti týchto svätých mužov...“

O mnohoženstve monarchov vôbec

Nikto nepochybuje o tom, že svätý Metod, ako právnik i ako moravsko-panónsky arcibiskup všetkých Slovenov mal na morálny život svojho okolia najprísnejší meter. Nakoniec to dokazujú aj Čížikom citované právno-historické pamiatky pripisované svätému Metodovi. Jedna vec je ale otázka právno-morálnej normy a druhá jej vymožiteľnosť. Metodov názor na posvätný manželský zväzok muža a ženy na Veľkej Morave totiž narážal jednako na staršie zvykové právo, ktoré polygamiu u mužov, ktorí si to mohli dovoliť, pripúšťalo; jednako na skutočnosť, že mnohoženstvo zvyšovalo pravdepodobnosť mužského potomka významného vládcu. Mnohoženstvo navyše fungovalo tiež aj ako určitá zábezpeka pri vysokej detskej úmrtnosti. Vo významných dynastiách bolo teda praktickou nutnosťou.

Mnoho by o tom mohol povedať príklad za všetky, totiž cisársky vzor samotného Karola Veľkého. Ten mal tiež niekoľko manželiek, a k tomu aj konkubín. Na dnešnom Západe sa okrem svojej nepochybnej autority aj napriek tomu teší i dnes najvyššej úcte (v niektorých kruhoch dokonca povesti svätosti). Nie inak je to však aj na Východe. Svätý Vladimír Veľký, vďaka ktorému na kresťanstvo konvertovala svätá Rus, mal tiež niekoľko manželiek (s jednou z nich mal dokonca syna Svätopluka Petra, ale o tom hádam inokedy). Okrem toho však, ako to hrdo hlási autor Povesti dávnych liet, v každom väčšom meste mal tento vládca aj niekoľko stoviek súložníc! Ak k tomu do úvahy zoberieme opäť Starý zákon a kráľovský vzor „kráľov kráľov“, to jest Dávida a Šalamúna, potom tematizácia Svätoplukovho mnohoženstva ako dôvodu, pre ktorý mali byť vyhnaní žiaci svätého Metoda z Veľkej Moravy sa javí skôr ako literárny stereotyp, ktorý využil autor gréckeho Života svätého Klementa Ochridského. Jeho funkcia však spočívala v niečom inom. Povedzme, práve v heroizácii správania sa samotných žiakov svätého Metoda. Predložená myšlienka o príčinno-následnej väzbe medzi nemorálnym životom kniežaťa Svätopluka a vyhnaním žiakov svätého Metoda je teda skôr „krátke spojenie“ jej autorov.

Bola príčinou pre vyhnanie žiakov svätého Metoda používanie starosloviečiny?

Podobne na vratkých nohách stojí aj teória o tom, že dôvodom vyhnania žiakov svätého Metoda bolo používanie starosloviečiny žiakmi svätého Metoda v liturgii. Iste, pápež Štefan V. staroslovienčinu ako jazyk svätej liturgie počas neskorého leta, skorej jesene v roku 885 naozaj zakázal. Nebol to však zákaz úplný. V slávnom liste Quia te zelo fidei „Svätoplukovi, kráľovi Slovenov“ (regi Sclavorum), je to naštylizované takto:

„Avšak, ak sa nájde niekto natoľko vzdelaný v slovienskom jazyku, že po najsvätejšom Evanjeliu a apoštolskom čítaní je schopný podať jeho výklad na poučenie tých, ktorí mu nerozumejú, ak sa to robí, (tak sa to) i schvaľuje, i povoľuje a potvrdzuje.“

Čo teda stálo za vyhnaním žiakov svätého Metoda z Veľkej Moravy?

Na vypudenie žiakov svätých Konštantína-Cyrila a Metoda preto musela byť použitá iná zámienka. Nitriansky biskup a Rímom poverený správca Svätej Moravskej cirkvi Viching pri ňom využil nejednotnosť Moravsko-panónskej cirkvi vo veci vieroučnej otázky okolo symbolu (vyznanie viery – credo), známu aj ako spor o Filioque, teda spor o tom či Duch Svätý pochádza z výlučne z Otca, alebo aj zo Syna. Bez toho aby som teraz vstupoval hlbšie do vysvetľovania podstaty tejto teologickej kontroverzie, poviem len toľko, že žiaci svätého Metoda i Metod sám stáli na strane tradičného, to jest nicejsko-carihradského chápania „vyznania viery“. V ňom sa jasne konštatovalo, že Duch Svätý vychádza výhradne z Otca. Ľudia okolo prvého nitrianskeho biskupa Vichinga oproti tomu hájili stanovisko, že Duch Svätý pochádza rovnako z Otca i Syna. Tento spor pritom v Cirkvi nebol nový a prinajmenšom v kontexte svätých Konštantína-Filozofa, jeho brata svätého Metoda a ich žiakov siahal až do druhej polovice 60. rokov 9. storočia. Vierohodný Život svätého Metoda ju v súvislosti so spormi svätého Metoda a Vichinga okolo roku 880 ho popisuje takto:

„Keď toto všetko nemohol zniesť starý nepriateľ, závistník ľudského rodu, pobúril niektorých proti nemu (svätému Metodovi) ako Dathana i Abirona proti Mojžišovi, jedných otvorene, iných tajne, ktorí chorejú na hyjopaterskú herézu (spor o Filioque) a slabších odvracajú z pravej cesty k sebe, ktorí hovorili: ,Nám dal pápež, moc, tohto však i učenie jeho káže vyhnaťʽ.“

Hyjopaterskú herézu, teda z pohľadu východného kléru nesprávny názor, že Svätý Duch pochádza z Otca i Syna, odsúdil svätý Metod aj v Ríme. Ako dosvedčujú ďalšie riadky životopisca svätého Metoda, moravsko-panónsky arcibiskup si svoju pravovernosť pred Rímom obhájil počas celého obdobia spravovania tejto cirkvi. Stalo sa tak aj vďaka tomu, že práve v otázke „symbolu“ u dobových pápežov až do Štefana V. nepanoval ten istý jednoznačný názor, ktorý vyznávali franskí teológovia. Akokoľvek bol vzťah medzi slovansko-byzantskou a latinskou časťou veľkomoravského kléru komplikovaný, ich vzájomná symbióza bola garantovaná dovtedajšou formálnou jednotou všeobecnej Cirkvi. Myšlienka tejto jednoty bola zhmotnená v autorite svätého arcibiskupa Metoda, ktorý hoci bol sám Grékom a bohoslužby vysluhoval najmä v staroslovienčine, svoje arcibiskupské svätenia dosiahol v Ríme. Situácia sa však radikálne zmenila po smrti svätého Metoda. V tomto čase Svätopluk musel čeliť problému potenciálneho rozkolu vo vnútri veľkomoravskej cirkvi. Podľa Života svätého Klementa Ochridského bo to on, kto hľadal medzi oboma frakciami zmier:

„K akémuže to rozkolu dochádza medzi vami a každodenne sa medzi sebou nepriateľsky škriepite ? Či nie ste všetci bratia? Nepatríte medzi kresťanov? Prečo sa teda nesporadujete medzi sebou nepousilujete o jednotu?“

Svedectvá latinských prameňov

Situácia sa však podľa všetkého i naďalej vyhrocovala. Preto nezostala bez reflexie pri apoštolských prahoch v Ríme. Svätá stolica vstúpila do sporu okolo výkladu podstaty Svätej Trojice. Novozvolený pápež Štefan V. sa k tejto téme vyjadril najmä vo svojich dvoch listoch Svätoplukovi I. Quia te zelo fidei (Pretože si sa v horlení za vieru)a Cum Deo propitio (Keď s Božou milosťou). Na základe uvedených prameňov je jasné, že sa postavil na stranu západu: „Otec totiž nepochádza od nikoho, Syn od Otca, Duch svätý od obidvoch; je jednej a tej istej podstaty ako Otec a Syn“.

Svedectvo IX. kapitoly Skutkov kráľov Slovanov

Svätopluk vo veci výkladu vieroučnej otázky chápania pôvodu Ducha Svätého v súlade s požiadavkami pápežstva následne zvolal miestnu cirkevnú synodu. Okrem Života svätého Klementa Ochridského práve takýto scenár o priebehu udalostí po smrti svätého Metoda potvrdzuje aj obsah IX. kapitoly iného prameňa, ktorý dnešná historiografia pozná pod menom Gesta regum Sclavorum, teda Skutky kráľov Slovanov. Samotný text je súčasťou iného, väčšieho celku, ktorý je známy skôr, ako Kronika popa Dukljanina. Historickej kritike tohto prameňa som sa venoval na inom mieste. Teraz iba toľko, že práve IX. kapitolu Gesta regum Sclavorum pokladám za text, ktorý vznikol v druhej polovici roku 885 a je stručným výťahom inej právnej príručky, ktorá sa mala volať Methodius. Prečo však o tomto texte vôbec hovorím. Lebo práve on uvádza, že pred vlastným pomazaním Svätopluka „podľa vzoru rímskych kráľov“ a jeho následnou korunováciou pápežským legátom Honóriom v Bazilike zasvätenej Panne Márii, osem dní trvajúca cirkevná synoda zvolaná na jeho popud riešila práve aj otázku výkladu Najsvätejšej Trojice. V latinsky písanej IX. kapitole Gesta regum Sclavorum, ktorá mohla mať aj starosloviensku obdobu, nie je žiadna zmienka o vyhnaní žiakov svätého Metoda. Hovorí sa tu všeobecne o prijatí súboru cirkevných zákonov a o vyriešení problematiky budúcej cirkevnej štruktúry Svätoplukovho Kráľovstva Slovenov. Kráľa Slovenov Svätopluka však v kontraste k podaniu Života svätého Klementa Ochridského anonymný autor označuje ako „najkresťanskejšieho“ (christianissimus), „najláskavejšieho“ (benegnissimus) a, a to predovšetkým – „najsvätejšieho“ (sanctissimus).

Svätopluk vo svojom majestáte v purpurovom odeve, na tróne, s mečom a žezlom a kráľovskou mitrou prijíma posolstvo vojvodu Arpáda (Uhorská obrázková kronika, polovica 14. storočia).

Namiesto záveru

Súc si vedomý mnohých problematických miest vzniku historických prameňov, a ich tendenčných výkladov, som vzdialený tomu aby som svojmu čitateľovi nanucoval práve takýto obraz Svätopluka I. Postačí mi, keď som ukázal, že stereotyp Svätopluka, ako ho podal vo svojom texte Rastislav Čížik, nemusí byť jediný, ktorým sa dnes na kráľa Slovenov Svätopluka I. môžeme pozerať.

Poznámka po uverejnení textu.

V texte zostali drobné chyby, na ktoré upozornil autor aj čitatelia, dodatočne sme ich upravili. Čitateľom sa ospravedlňujeme.