Mazák: Ak neuspejeme s voľbou predsedu, Najvyšší správny súd ostane iba na papieri

Predseda Súdnej rady SR Ján Mazák nevylučuje, že jeden z hlavných reformných cieľov ministersky spravodlivosti Márie Kolíkovej sa nemusí naplniť. Môže sa stať, že Najvyšší správy súd bude podľa zákona existovať, ale ostane neobsadený. Ďalšiu kľúčovú reformu, novú súdnu mapu, Mazák podporuje, i keď má o nej vlastnú predstavu. Ministerka podľa neho od vlastnej koncepcie neustúpi a tvár nového súdneho systému na Slovensku určí politické rozhodnutie.

Vlani v decembri ste mi do redakcie napísali, že justícia dostala infarkt a teraz čaká na uzdravenie. Ako sme na tom po troch mesiacoch, pohli sme sa?

Zatiaľ je justícia v takom stave, že nemôžem hovoriť o uzdravení, ale skôr o uzdravovaní. Žiaľ, veci, ktoré sa týkajú kriminality sudkýň a sudcov v tomto štáte, nie sú úplne uzavreté. Môžu prísť ďalšie obvinenia a možno aj ďalšie riešenia prehreškov jednotlivých sudcov – nielen voči etike a slušnosti, ale aj voči zákonu.

Očakávate, že stíhanie sudcov bude pokračovať?

Mám veľké obavy, že áno. Ukazuje sa, že k spolupracujúcim osobám, takzvaným kajúcnikom, pribudli veľmi vážne osoby. Jednou z nich je napríklad bývalý sudca Pavol Polka, ktorý túto stredu uzavrel dohodu o vine a treste. Pri jeho kriminálnej kariére, aby dostal podmienečný trest odňatia slobody a peňažný trest 150-tisíc eur, musel a asi aj bude musieť poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní veľmi dôležité informácie, spolu s dôkazmi na ich potvrdenie.

Predpokladáte, že disponuje nejakými informáciami?

Za tých 35 rokov, čo pôsobil v justícii, disponuje informáciami, ktoré podľa mňa môžu niekomu spôsobovať nočnú moru. Som veľmi skeptický a vôbec by som nepovedal, že sme sa uzdravili. Skúšame sa ozdravovať. Do toho vstúpili veľké napätia vo vnútri justície pre súdnu mapu, pre vzťahy medzi ľuďmi. Harabinovi pohrobkovia sú naklonovaní medzi nami, majú silné postavenie, dokonca je ich oveľa viac, ako mal Harabin prívržencov počas svojej najväčšej moci a slávy. [Štefan Harabin bol v rokoch 1998 až 2014 striedavo predsedom Najvyššieho súdu a ministrom spravodlivosti, pozn. red.]

Môžete nejakých pomenovať?

Pomenovať nechcem nikoho, lebo je to zbytočné. Ale stačí sa pozrieť, koľko ľudí podpísalo všelijaké výzvy, ktoré bezbreho útočia nielen proti systému, proti ministerke, proti mne, ale proti všetkému, čo sa deje v justícii. Pritom to je nevyhnutné, aby sme sa vrátili k základným princípom právneho a demokratického štátu.

Bolo to v polovici januára, keď sa 320 sudcov podpísalo pod otvorený list adresovaný ministerke spravodlivosti Márie Kolíkovej, kde nesúhlasí s modelom novej súdnej mapy. Pokladáte ich za Harabinových pohrobkov?

Všetkých by som nepokladal. Sú medzi nimi ľudia, ktorí sú veľmi rozumní, slušní a podpísali ten list. Zjavne po zrelom uvážení, že aj tak sa dá vyjadriť občiansky či sudcovský postoj. Potešilo ma, že tú druhú časť listu namierenú proti mne nepodpísalo viac ako sto signatárov.  

Len pripomeniem, že list mal dve časti, v prvej boli výhrady k súdnej mape, v druhej voči vám.

Viacerí, ktorí sa pod list podpísali, sú v skutočnosti nastavení tak, že im je vlastne ľúto za časmi, ktoré tu boli za predsedovania Štefana Harabina. Treba pochopiť, že tento štát nevyhnutne potrebuje prekresliť súdnu mapu. Sme malinký štát, ktorý má obrovské množstvo súdov – 54 okresných, osem krajských, Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd, Najvyšší správny súd, Ústavný súd. To je neúnosné. Máme súdy na okresnej úrovni, kde ledva čakajú, kým prídu nejaké veci, aby mohli rozhodovať. A máme súdy ako Bratislava I, okresný súd Žilina, Košice I, Košice II, kde sudkyne a sudcovia siahajú na dno svojich síl. Toto všetko treba prerozdeliť. Tých 1 400 sudcov by malo začať vyznávať závažný princíp solidarity vo vnútri sudcovského stavu. Keď je na okresnom súde Bratislava I na jedného sudcu viac ako 800 spisov a na okresnom súde, dajme tomu, v Rožňave sú to len desiatky spisov a sudcovia dostávajú rovnaké platy, tak niekde je niečo chybne nastavené.

Rozprával som sa s viacerými signatármi. Oni nie sú proti reforme, nie sú proti tomu, aby sa na Slovensku optimalizovala súdna mapa. Oni protestujú, že nikto s nimi nekomunikoval.

To neobstojí, lebo prekreslenie súdnej mapy a redukcia celej sústavy je na stole dobrých desať rokov. Po roku 2011 to za ministerky Žitňanskej začala Radičovej vláda. Diskutovalo sa o tom. Každý vie, že model, ktorý si zvolil Mečiar, na chvíľu ho pribrzdil Lipšic a potom ho vrátil naspäť Harabin, je nešťastný a zbytočne nákladný. Nerieši prístup k spravodlivosti v moderných podmienkach 21. storočia. Všetci to vedia. Problém je jediný. Viete si predstaviť, že by minister, ministerka hovorili s každým sudcom? Pri takýchto projektoch sa zoberú ľudia, ktorí sú v justícii manažérmi. Hlavne tí sa mali angažovať a komunikovať s jednotlivými kolegyňami a kolegami.

Kto sú tí manažéri?

Pokiaľ viem nejaké mená, tak je to predseda krajského súdu v Trnave, predseda krajského súdu v Nitre, ešte predtým sa zúčastňovali nejakí ďalší predsedovia súdov. Ja som tu rok, žil som za hranicami. Ani som to presne nezisťoval. Ale otázka je na stole skutočne minimálne od roku 2011. Potom prišiel Smer, ktorému vyhovovalo, ako to Mečiar nastavil, však spolu vládli. Im vyhovovalo, že v každom okrese mali súd, ktorý i cez okresné prokuratúry a cez ďalšie mocenské zložky politicky využívali. Už sa musíme konečne oslobodiť a povedať si, že sústava súdov musí reflektovať princípy právneho štátu, a nie politické ambície.

S mnohými sudcami som hovoril, nie sú proti reforme. Spomínaný historický proces poznajú. Vedia o tom, že je to nevyhnutné. Ide o inú vec, o spôsob komunikácie. Ministerka usporiadala so zástupcami súdov jedinú videokonferenciu vlani v novembri. Riadiaci sudcovia tvrdia, že sa k nej nedokážu dostať, nevedia jej predložiť svoje pripomienky.

Všetky pripomienky dostala, je ich plný stôl.

To už išlo o pripomienkové konanie ku konkrétnemu návrhu zákona v paragrafovom znení.

Otočme to. Myslíte si, že takýto projekt, ktorý je absolútne nevyhnutný pre moderný a demokratický štát, by mal padnúť len preto, že tu je formálny nedostatok komunikácie? Takáto komunikácia sa ani nemusela uskutočniť, pretože sudcovia vedia, že súčasná súdna mapa je ťarbavá, atomizovaná, nie je racionálna, funkčná, že sú obrovské rozdiely vo výkonoch. O tri roky, možno zajtra, pôjde ministerka preč, ale sudcovia ostanú. Mali by tlačiť na to, aby sa táto reforma urobila. Ale oni musia prísť s konkrétnym projektom. Nie s tým, že každý okresný súd napíše, že nechce byť zrušený. Ako sa dá takto komunikovať? Je to však v konečnom dôsledku politické rozhodnutie, ktoré určí tvár nového súdneho systému.

Určite je.

Bodaj by to nebolo politické rozhodnutie. Poviem vám, som človek orientovaný na výsledok. Ak teda viem, že výsledok sa musí dosiahnuť, lebo systém súdnictva je ťarbavý, nespravodlivý, atomizovaný, neracionálny, drahý, tak urobím všetko pre jeho iné nastavenie. Aj za cenu, že sa narobili chyby pri komunikácii a diskusiách.

Ja vám rozumiem, mierite stále k tomu istému. Reformu, pochopiteľne, robí minister, politik. Nejde ani tak o formu, v tomto prípade o pripomienkové konanie ku konkrétnemu zákonu. Ide skôr o implementovanie tohto zákona, s ktorým je nesúhlas. Keď sa proti reforme otvorene postaví štvrtina sudcov a podpíšu verejný list ministerke, keď nesúhlasnú hromadnú pripomienku podá osemsto sudcov a zamestnancov súdov, keď k zákonu príde 452 pripomienok, je to vážny signál. Ak sa aj táto zákonná úprava presadí a prejde vládou a parlamentom, v sudcovskom stave bude veľký vzdor proti jej uplatneniu.

Nuž áno, nejaký vzdor zostane. Ale realizáciu novej mapy to v praxi príliš neovplyvní.   

Presvedčte ma o tom.

Dôkaz nemám, ale nazdávam sa, že vzdor sa oslabí tak, že nie nevýznamná časť týchto pripomienok sa do istej miery zohľadní. Ja sám som v spore s ministerkou spravodlivosti, pretože treba síce zredukovať počty krajských súdov, ale Bratislavu a Košice by som nechal. To považujem za zásadnú otázku a pripomienku.

To je aj stanovisko Súdnej rady, ktoré vyjadrila v pripomienkach k návrhu zákona.

Viem, však som predsedom Súdnej rady. Vychádzam z toho, že redukcia aj krajských súdov je nevyhnutná. Nechať osem krajských súdov na 30 nižších súdov by bola svetová rarita. Do tohto projektu, ktorý je viac-menej technický, sa vnáša veľmi veľa emócií, akejsi hrdosti na to, že máme v okresnom meste súd, veľa snahy nenechať sa vytrhnúť z pohodlného, zabehnutého systému. Keď sa súdna mapa prekreslí a vytvorí sa nanovo, masívne by mala byť orientovaná na princíp solidarity medzi sudkyňami a sudcami. Záťaž na vybavovanie vecí by bola rovnomerne rozložená na celé justičné Slovensko. Aby neboli priepastné rozdiely. Preto treba malé súdy zlúčiť. Na okresnom súde Bratislava I čakáte na pojednávanie desiatky mesiacov, vo Svidníku alebo v Kežmarku dostanete pojednávanie za mesiac. Sudcovia musia vyvinúť maximálnu snahu o solidaritu, o lojálnu spoluprácu v rámci celého justičného prostredia.

Čo si predstavujete pod solidaritou?

Že by sa rovnomerne, v celej krajine, rozložilo vybavovanie, rozhodovanie sporov, iných právnych vecí a ostatnej súdnej agendy.

To znie rozumne, asi aj preto stojíte za tým, aby ostali krajské súdy v Bratislave a Košiciach zachované.

V Bratislave je potrebné zachovať orgánovú pamäť, je tu veľmi, so zreteľom na rozmanitosť agendy, členitá. Tu sú také veci, o ktorých sa nikde inde v našom štáte nerozhoduje. Z hľadiska právnického spektra, zo skutkového hľadiska, európskeho i medzinárodného významu. Podobne Košice.

Ešte späť k vašej predstave o solidarite.

Predstavoval by som si to tak, že na súdoch, kde má sudca omnoho menej práce, zdvihne ruku a povie: Viete čo, vážené ministerstvo, vážený Najvyšší súd, vážená Súdna rada, prídem do Bratislavy pomôcť; dajte mi byt, zabezpečte mi pre manželku alebo manžela zamestnanie a školu pre deti. Tak sa to robí všade, aj v Čechách. Sudcovia si vypomáhajú. Problém je v tom, že každý chce ostať tam, kde je.

Vrátim sa k pripomienkovému konaniu. Boli tam vážne pripomienky vládnych rezortov. Napríklad podľa ministerstva vnútra reforma predraží súdne konanie a sťaží dostupnosť a vymožiteľnosť práva pre občanov. Ministerstvu financií chýba dostatok podkladov na to, ako sa bude reforma financovať. To sa dá chápať ako politický postoj rezortov OĽaNO.

Prečo má potom reforma súdnej mapy takú silnú politickú podporu v koaličnom zoskupení?

Otázka je, či ešte má. Pri novelizovaní ústavy, čo bol začiatok súdnej reformy, bola podpora veľmi silná.

Myslel som na to.

Teraz vidíme, podľa pripomienok iných vládnych rezortov, že situácia sa mení. Naráža podľa vás v tejto etape reforma na politické mantinely?

Vždy som sa snažil vyhnúť priamemu vstupu do politických rokovaní. Politické rozhodnutie je, že súdna mapa sa musí prekresliť. To sa odsúhlasilo, je to v programovom vyhlásení vlády. Či tá metóda, ktorá sa zvolila, je správna? Azda aj áno, lebo ako sa zdá, využili sa výsledky príprav z predošlých rokov.

To je asi to kľúčové.

Asi áno. Ministerstvo vnútra povie, že prístup k spravodlivosti sa predraží. To je abstraktné. Povedzme, predraží sa prístup, ale rozsudok dostanete v rozumnom čase, nie za tri roky, ale za tri mesiace. Ide o zdraženie verzus čas. Účastník povie, viac zaplatím, ale mám právnu istotu, že kvalitný rozsudok dostanem v rozumnom čase, keď mi ešte poslúži. To sú zložité veci. Floskuly, ktoré sa nezriedka používajú pri pripomienkach, nemajú racionálne jadro, lebo nevychádzajú z hlbokej znalosti, ako reálne funguje justícia.

Práve preto sa na to pýtam. Ak sú to floskuly, potom je to podložené politicky.

Áno. Ale prečo je zatiaľ v parlamente masívna podpora týchto reforiem?

Uvidíme, čo bude ďalej, pretože ministerstvo spravodlivosti bude musieť s týmito pripomienkami pracovať a v prípade nezhôd bude musieť vyvolať rozporové konanie.

Áno. Hovorím, že to nie je uzavretý proces. Ja osobne by som pristupoval k tomu úplne inak. Urobil by som to salámovou metódou. Jedným zákonom by som najprv vyriešil okresné súdy.

Toto navrhuje aj Právnická fakulta Univerzity Komenského.

Mám byť úprimný? Viacerí túto ideu odo mňa počuli aj verejne. Keď skúmam takýto balík problémov, akým je súdna mapa, najskôr sa snažím vyriešiť tie problémy, ktoré sú najjednoduchšie riešiteľné. Pri okresných súdoch by som ich prešiel všetky a dohodol by som sa na tom, čo je reálne a čo už nie. Ale vychádzal by som z nezmeniteľného stanoviska, že okresné súdy sa musia nevyhnutne redukovať. Počet 54 okresných súdov vyvoláva v zahraničí úsmevy.

Vraciame sa opäť k Mečiarovmu deleniu na okresy, na základe čoho sa tvorili súdy.

To bola mocenská metodika uplatňovania moci spôsobom, ktorý do istej miery upevnil režim.

Hovoríte, že by ste postupovali salámovou metódou. Umožňuje tento spôsob zákon, ktorý predložilo ministerstvo spravodlivosti?

Dá sa to upraviť. Technokrati legislatívy to vedia vysekať, osekať a primerane upraviť.

Cúvne ministerka spravodlivosti?

Zatiaľ neprejavuje žiadnu ochotu cúvnuť.

Myslím tým ochotu cúvnuť pri vašich návrhoch. Jej predstava je konať s veľkým reformným zásahom a čím skôr dosiahnuť výsledky.

Keď vydrží, tak reformu presadí. Keď ju presadí, tak sa bude implementovať. Nebude inej cesty. Viete, koľko ľudí bolo proti tomu, s čím prišiel Mečiar v roku 1997? Možnože viac ako teraz proti tomuto. Vtedy sa zdesili. Vzniklo osem krajských súdov. Množstvo minisúdov. Veľa ľudí v justícii bolo proti, ale od 1. januára 1997 všetci nastúpili do práce, ako keby sa nič podstatné neudialo.

Ale nie sme v časoch Mečiara.

Justícia je veľmi konzervatívna. Ona sa správa skoro vždy rovnako. To nesúvisí s Mečiarom, Dzurindom, Radičovou alebo s Matovičom.

Sudcovia sami o sebe hovoria, že sú tí najkonzervatívnejší.

Je to veľmi veľmi delikátna situácia. Ja by som s nimi skutočne viac komunikoval, ešte aj dnes, pretože si viem jasne predstaviť, čo prežívajú. Ale nielen oni, aj celý administratívny aparát. Ale celý projekt nemôže byť hodený do koša len pre chybný postup v komunikácii.

Keď opustím Mečiara s jeho príkazovým systémom a vrátim sa do súčasnosti, stále ide o politické rozhodnutia. Súdna mapa sa môže dostať do politických rokovaní a napokon to môže vyzerať úplne inak, ako si to predstavovala ministerka Kolíková.

Predstavte si, že budúci pondelok sa oznámi, že ideme v starých koľajách. Žiadna nová súdna mapa. Čo sa stane? Nič dramatické. Iba budeme trpieť to, čo táto stará, ťarbavá štruktúra v súdnictve spôsobuje. Nerovnomernosť zaťaženia súdov, zdĺhavosť konaní, nekvalitné rozhodnutia, narastajúci nedostatok ľudí na vyššie pozície. S týmito problémami budeme žiť ďalej. Zase budeme čakať na ministra, ktorý bude odvážny, statočne sa postaví čelom k problému, otvorí ho, získa si politickú podporu. A zmení veci k lepšiemu.

Hovoríte, že ministerka sa postavila tvárou k problému, ale nepostavila sa tvárou k sudcom.

Nie tak celkom. Ale sudcom a celému justičnému aparátu by som asi prejavil viac empatie. Toto pokladám za dôležité.

A práve v tomto bode zohráva komunikácia takú dôležitú úlohu, že môže nastať situácia, o ktorej hovoríte.

Môže iba spôsob komunikácie jednej ministerky zabiť projekt, ktorý nevyhnutne potrebujeme? To je pre mňa nepredstaviteľné. Sám som kritizoval jej spôsob komunikácie. Keď sme mali sedenie k súdnej mape, prijali sme uznesenie, podľa ktorého Súdna rada podporuje novú súdnu mapu. Novú, nie návrh ministerky spravodlivosti. Treba mať zmysel pre detail. Ja by som sa rozprával s každým z okresných a krajských súdov a z Najvyššieho súdu. Zvolil by som trochu iný spôsob komunikácie. Podstata by spočívala v tom, že by som azda oveľa viac počúval, než rozprával. Asi by mali rovnaké pripomienky, ale nemohli by povedať, že sme sa tomu nevenovali. Zmysel pre detail v tomto prípade znamená aj zmysel pre detailnú komunikáciu, v ktorej by dominovali sudcovia a sudcovský aparát. Minister nie je povinný zohľadniť všetky pripomienky, ale je povinný minimálne vyhodnotiť nepodstatné, podstatné, riešiteľné, neriešiteľné a poctivo informovať, že sa politicky rozhodol tak alebo onak. Ale od sudcov by som sa snažil získať prienik, na ktorom by sme mohli stavať zmeny. Ani dnes nie je neskoro na hľadanie tých prienikov. Iste, ak sa najprv zhodneme, že potrebujeme novú súdnu mapu.

To je práve tá komunikácia, o ktorej hovorím od začiatku. Je kľúčová.

Ak má byť kľúčová, potom ju zbytočne nadraďujeme nad to materiálne – mať novú súdu mapu. To by nemalo byť. Každého politika som však upozorňoval, dávajte si pozor, ak hovoríte so sudcami, tak komunikujete s 1 400 ústavnými činiteľmi. Ani minister nemôže povedať hocičo alebo nariadiť, i keď len sudcovi okresného súdu. Preto sa problém komunikáciou so sudcami tak komplikuje. Komunikácia s ústavnými činiteľmi musí byť totiž postavená na vzájomnej úcte, rešpekte, lojálnej spolupráci. Ak vám vytváram novú štruktúru, systém, nové životné a pracovné prostredie, povedzte mi, v čom sa mýlim, v čom sú nedostatky, a ak si to vyjasníme, môžeme pokračovať v debatách a v projekte.

Tesne po skončení pripomienkového konania sa šéfovia Najvyššieho súdu, Ústavného súdu, prokuratúry, združenia advokátov zhodli, že dobrá súdna mapa si vyžaduje diskusiu. Ako sa to podľa vás bude vyvíjať ďalej?

Pozvali ma, ale asi si nevšimli, že mám zasadnutie Súdnej rady. Nedosiahli žiadny výsledok, len deklarovali, aby sa otvorila diskusia. V tom som s nimi zajedno, len by som upresnil. Nie otvorenie diskusie, ale jej plodné pokračovanie.

Ale je to signál, že sa niečo bude diať.

Odkiaľ to mám vedieť? Jediné, čo predpokladám s istotou, je to, že proces pôjde ďalej. Neviem predvídať, ako sa to skončí. Vnímam prístup ministerky, aj keď ho hodnotím kriticky, dostať celé toto do zrozumiteľnej podoby, v ktorej to predloží koaličnej rade, vláde a, samozrejme, aj parlamentu. Netrúfnem si však povedať, ako sa to skončí.

Druhá téma. Minulý týždeň sa skončilo predkladanie žiadostí do výberového konania na pozície sudcov do Najvyššieho správneho súdu (NSS), ktorý existuje od 1. januára tohto roka, ale je neobsadený. Na 29 postov sa prihlásilo 36 uchádzačov, z toho len štyria sudcovia zo správneho kolégia Najvyššieho súdu.

Medzi 32 uchádzačmi sú žiadatelia najmä z advokácie, je tam aj notár, prihlásili sa aj úradníci zo štátnej administratívy, zamestnanci z okresných súdov.

Podľa ministerky spravodlivosti má byť NSS výkladnou skriňou súdnictva na Slovensku, ale záujem obsadiť ho je chabý. Čím si to vysvetľujete?

Je to nová inštitúcia a vysvetlenie je iba jedno. Ministerka odmietla to, čo som presadzoval aj ja, aby správne kolégium Najvyššieho súdu prešlo s jeho súhlasom priamo na NSS. Chýbajúce miesta, bolo by ich sedem, osem, možno desať, by sa obsadili výberovým konaním. Mohli by sa tam dostať sudcovia, ľudia z advokácie a tak ďalej. To sa nerealizovalo. Ministerka trvala na výberovom konaní pre všetkých uchádzačov na NSS. Výsledkom je, čo ste povedali. A, bohužiaľ, dôsledkom toho je, že jediný kandidát na prvého predsedu NSS, Jaroslav Macek, vzal súhlas späť. Povedal, že implementácia projektu je vylúčená, ak podstatnú časť NSS nebude tvoriť správne kolégium Najvyššieho súdu, lebo tu ide o potrebu prenosu orgánovej pamäte. Takže zatiaľ je to tak. Vyhlásil som nové voľby, výberové konania budú vykonané. Žiadna dráma to zatiaľ nie. Ak neuspejeme, tak budeme mať NSS na papieri, ale nie v praxi.

To je smutné konštatovanie.

Vedel by som vystúpiť oveľa razantnejšie, keby som mal v rukách politickú moc. Keďže ju nemám, riešim len to, na čo mám kompetencie. Samozrejme s tým, že ministerka vie, že nesúhlasím s jej prístupom k správnemu kolégiu Najvyššieho súdu. Ja som jej to povedal hneď a viem, o čom hovorím, ale rozhoduje ona, rozhoduje vláda, parlament. A výsledok je taký, aký je. Ale myslím si, že ani ona nie je potešená týmto výsledkom. Ja som ho veľmi opatrne, ale jasne formuloval vopred. Došlo presne na moje slová.

Vy ste jej avizovali, že to dopadne takto?

Áno. Takže ani nie som príliš prekvapený.

Situácia je taká, že nový zákon zriadil od začiatku roka NSS bez personálneho obsadenia, zároveň však zrušil správne kolégium na Najvyššom súde, čím vzniklo vákuum.

Už je znovu založené. Hoci sa otvára otázka, či sa to dalo urobiť vnútroorganizačným opatrením, bez zmeny zákona.

O akej kvalite zákonov potom hovoríme?

V legislatívnom chvate sa robia chyby. Chyby, ktoré boli ľahko identifikovateľné aj pred prijatím zákona. No sem-tam sa omyly dostanú aj do prijatých zákonov. Aj keď nemajú nejaké podstatné znaky, kazia celý obraz a devalvujú celý projekt. Taký, po ktorom prahli aj všetci zo správneho kolégia. Ja za to nemôžem. So správnym kolégiom som sedel asi dvakrát. Snažil som sa ich presvedčiť, aby prehltli horkú tabletku výberového konania a prihlásili sa. Sám som prišiel štyrikrát pred Súdnu radu, dostavil sa na výberové konanie, hoci výsledkom bolo ozaj nespravodlivé rozhodnutie a ešte aj za dosť ponižujúcich podmienok. Prekonal som to. Až štyrikrát.

Takže vy by ste na ich mieste išli na výberové konanie?

Určite by som išiel. Keď milujem svoju prácu, svoju profesiu a chcem byť užitočný, prehryznem to. Povedal som im – prídete a uvidíte, nebude sa diať žiadne divadlo. Súdna rada vie zaručiť dôstojnosť a férovosť výberového konania.

Pri obsadzovaní NSS sa prejavil ten istý problém ako pri súdnej mape – zlá komunikácia ministerky, tentoraz so sudcami správneho kolégia Najvyššieho súdu.

Nebola zlá. Skôr by som ju hodnotil ako dobrú, častú, ale vyústila do záveru, že ministerka neustúpila. Komunikácie bolo dosť, aj individuálnej, ale správne kolégium trvalo na veciach, kde vedeli, že neustúpi. Najmä od výberového konania.

Ako sa to bude vyvíjať ďalej? Karty v rukách má Súdna rada.

Do konca júla, potom už nie.

Čo sa bude diať do konca júla 2021?

Vyhlásil som nové voľby na prvého predsedu NSS. V apríli bude výberové konanie. Bude prvé a posledné, pretože ďalší termín už nestihneme. Potom už musí výberové konanie na voľné miesta organizovať a riadiť predseda NSS, ktorého zatiaľ nemáme. Dostaneme sa tak do takej známej šachovej situácie, ktorej sa hovorí pat.

V apríli budete na posty sudcov vyberať z tých 36 uchádzačov?

Áno, tí sa prihlásili do 26. februára, a ja musím najprv vykonať toto výberové konanie. Počkajte, vy ste ma na konci rozhovoru priviedli na jednu burcujúcu myšlienku.

Povedzte.

Čo keby sme vyhlásili ešte jedno výberové konanie?

Ako by ste však presvedčili sudcov správneho kolégia Najvyššieho súdu, aby sa uchádzali o druhé výberové konanie, keď v drvivej väčšine prípadov odmietli prvé?

Azda iba čarom osobnosti. Za momentálnej situácie mi iný argument nepripadá dosť úderný.