Absurdný týždeň Štefana Chrappu: Boj s nafukovačkou, lov neexistujúcej príšery a rusko-nórsky sobí škandál  

Preto by som sa v rámci aktuálnej reflexie chcel radšej vrátiť k jazierkam, bazénom a vodným plochám, kde ľudia v tomto suchom lete trávia čas.  

Objavuje sa tu jeden frekventovaný fenomén, ktorý si, paradoxne, napriek jeho rozšírenosti,  nikto nevšíma.  

Ide o „vyfukovanie“ nafukovačiek. Do „vyfukovacej“ množiny radíme aj plávacie kolesá pre deti či plávacie rukávniky, ale aj menšie nafukovacie člny, všetky tie nafukovacie krokodíly, plameniaky, a gumené nafukovačky rôznych tvarov. Od megaveľkého nafúknutého trojuholníka pizze po dvojmetrový nafukovací nanuk, z ktorého niekto odhryzol.

Problém nie je v nafúknutí týchto vodných a plávacích pomôcok. Problém je ich vyfúknutie. Nafukovací ventil má totiž spätnú klapku, aby pri nafukovaní vzduch hneď nevyfučal von, ako je to napríklad v prípade balónikov. 

Pozor, hovorím výlučne o nafukovaní ústami. Nie o kompresoríkoch či „žabkách“ na ktoré sa stúpa. 

Nafukovací ventil musíte spučiť zubami. Kto má dávivý reflex, napríklad ako ja, má problém. Vždy sa z toho idem povracať. Musím si dať cukrík alebo žuvačku, odviesť pozornosť od toho, že mám v ústach nafukovačkový ventil a dúcham doň vzduch.      

Potom, ak máte nafúknutú nafukovačku kde umiestniť, máte pár dní pokoj. Aj tak však v živote každého majiteľa takejto nafukovacej pomôcky príde čas, keď z nej musí vypustiť vzduch. A tu sme pri tom, čo od začiatku naznačujem. To vyfukovanie je hrôzostrašné. Je to ďalšia z nezmyselných tragických činností človeka.

Päťdesiatročný pivár v zarezaných plavkách, ktorý sa týždeň krčil v malom tieni slnečníka na ležadle nakrivo zaborenom v piesku, sa chystá k činu. Zoberie do rúk dcérkino obrovské ružové plávacie koleso s krkom a hlavou plameniaka  a začne hľadať ventil. 

Keď ho nájde, odštupľuje ho a čaká, že sa plastový plameniak začne zmenšovať, že z neho vzduch zaraz vyletí. Nič také sa však neudeje. Ventil krátko vzdychne a plameniak zostáva nezmenene nafúknutý, ba priam sa zdá akoby sa vztýčil smerom  dohora. 

Pivár dovolenkár začne plameniaka stláčať, mágať, objímať sa s ním, no vzdúšik len tak jemne vychádza z ventilu. Pivár rekreant sa potí, zápas s nafukovacou opachou v tridsaťpäťstupňovej horúčave na rozpálenom piesku si vyberá svoju daň. 

Potom náhle „vyfučiavateľa“ osvieti a spomenie si, že musí sploštiť ventil a tým uvoľniť spätnú klapku. Vzduch konečne vychádza rýchlejšie, pivár sa s plameniakom objíma čoraz tuhšie, až vtákovi odkvacne hlava nabok, postupne spľasne aj celé ružové koleso a vzápätí je s veľkým zadosťučinením vtlačené do nejakej tašky. 

Sám som niekoľko takých ponižujúcich zápasov absolvoval a poviem vám, je to teda pekne nezmyselná činnosť. Raz nám deň pred koncom dovolenky niekto našu nafukovačku z pláže ukradol a ja som sa vôbec nehneval, tešil som sa, že sa s vyfukovaním bude trápiť niekto iný. 

Lov rybojaštera

Pri vode ešte zostaneme. Akoby nebolo na svete dosť blbostí, nadšenci paranormálnych javov a lovci záhad si zmysleli, že budú tento víkend systematicky hľadať lochneskú príšeru. Bádatelia majú so sebou drony a najrôznejšiu modernú techniku. 

Jazero Loch Ness  je legendárne, v roku 1933 tu vraj videli vodného tvora, ktorý vyzeral ako rybojašter a robil neplechu na hladine i pod ňou. Odvtedy lovci senzácií vyrážajú k tomuto jazeru, čučia pri brehu a zízajú na hladinu, či tam náhodou nezbadajú onú príšeru. 

Inak prečo jej hovoríme príšera, keď sme ju vlastne nevideli? Čo keď nemá ani poriadne zuby a je mierumilovná ako kapor? Čo keď je to prerastený bylinožravý mlok? Fotka, ktorá koluje po svete, nič nedokazuje. 

Ale aby som nebol príliš kritický, ľudia, ktorí lochneskú príšeru majú radi, ju familiárne volajú Nessie. 

Pred rokmi sa na brehu jazera dokonca objavili veľké stopy, ktoré mali byť dôkazom o existencii lochneského tvora, no ukázalo sa, že išlo o podvrh, stopy vytvoril človek stojanom na dáždniky, ktorý stál na hrošej nohe. 

Pátranie po príšerke však má svoj zmysel. Miestne hotely, ktoré utrpeli koronou a ich hostí odlákal aj brexit, si pochvaľujú. Tento víkend sú opäť naplno obsadené. 

Ak nejaký bájny tvor v jazere Loch Ness žije, pevne verím, že ho nikto nenájde, nechytí a neutrápi na smrť kdesi v klietke laboratória. 

Ak tam žiadna „príšera“ nežije, dúfam, že fanúšikovia tejto abstrakcie sa lepšie spoznajú a azda tam vzniknú nové priateľstvá či lásky. Jedine tak môžu dať celému „výskumu“ zmysel. 

Keď je tráva u suseda zelenšia

A posledná absurdita poukazuje na krehkú rovnováhu medzinárodných vzťahov. Tentoraz ide o nórsko-ruské vzťahy, ktoré komplikujú nie osoby, ale drzé soby. 

Nórske soby nepoznajú hranice, a tak si pochutnávajú bez problémov aj na ruských pastvinách. To sa však susedným ruským oblastiam nepáči, tak si pýtajú odškodné. A nie malé. 

Za jedného losa, ktorý sa vypásal na ruskom území, si ruská strana nárokuje   50-tisíc nórskych korún, čo je zhruba 4-tisíc eur. Nóri by teda za drzých žrútov mali Rusku zaplatiť odškodné za spasenú trávičku takmer štyri milióny eur. 

V agentúrnej správe sa neuvádza, či Nóri niečo zaplatili, isté však je, že na rusko-nórskej hranici začali opravovať sobí plot, aby nórske soby neprebiehali žrať šťavnatú mládzu do Ruska. Pôvodný plot postavili v roku 1954 a má 150 kilometrov. 

Opravovať sa bude kritický sedemkilometrový úsek, kadiaľ soby chodia chosnovať cudziu trávu. 

Oprava však nebude jednoduchá, lebo opravári plota musia zostať výlučne na nórskej strane. Ak by náhodou niektorý z nich vstúpil na ruské územie, bolo by to považované za nelegálne vniknutie na územie susedného štátu. O to nikto nestojí. 

Podľa dostupných informácií tento rok prešlo z Nórska do Ruska 42 sobov. Štyridsať z nich už je „šťastne“ doma na nórskej strane, dvaja sobíci čakajú na návrat. 

Aká je pointa tohto príbehu? Že tých sobov, čo boli v Rusku na pastvinách, po ich návrate do Nórska utratili z obavy, aby sa cez hranicu opäť nevypravili. Podobný osud postihne aj tých zostávajúcich dvoch sobov, keď sa vrátia domov.

Čo vám poviem. Všelijakí sme. A najdesivejšie je to, aká krutá daň sa platí za to, keď do praxe uvedieme ľudovú múdrosť, že tráva na susedovom dvore je zelenšia…