Pavol Smolík

Máme priveľa vysokých škôl veľmi rozdielnej kvality. V dôsledku toho kredit vysokoškolského školstva a vzdelanie devalvuje. O tom sa už všeobecne vie.

Na tieto vysoké školy sa dostávajú študenti, ktorí prichádzajú z nižších stupňov vzdelávania pričasto so žalostnými vedomosťami a biednymi predpokladmi. No vysoké školy ich rady vezmú bez prijímačiek, pretože od počtu sa odvíjajú dotácie. A na tom záleží, lebo naše vysoké školy sú prevažne v zlej ekonomickej kondícii a ani budúcnosť v tomto smere nič dobré nesľubuje.  

Pre proklamovanú kvalitu vysokých škôl a univerzít sú primárne grantové projekty a publikačná činnosť pedagógov. Grantové projekty by mali zabezpečiť, že podstatná časť financií bude rozdeľovaná múdro a transparentne, teda podľa kvality predkladaných projektov posúdenej komisiou odborníkov. Transparentné však nie sú dôvody rozhodnutí týchto komisií. Okrem toho musia tvorcovia projektov, ak majú mať šancu na úspech, svoje koncepcie „navliekať“ na požadované heslá (mobilita, inklúzia a pod.), čo pripomína smernicový systém spred roku 1989. Pedagóg alebo tím pedagógov, ak sa chce venovať kvalitnému výskumu, je zavalený množstvom administratívy, obťažovaný čakaním na rozhodnutia komisií a paralyzovaný neskorým dodaním dotácií. Okrem toho projekty, ak vôbec niečo získajú, je to spravidla len zlomok z požadovanej sumy. Nie každý projekt sa však dá zmenšiť, ako keď vyfúkneš z balóna časť vzduchu.

Vedecká publikačná činnosť univerzitných učiteľov má zabezpečiť ich odbornú kondíciu a napredovanie. Potiaľ by to bolo v poriadku. Nikoho však nezaujíma, ako učíme. Teda či dobre alebo zle. A to je, nazdávam sa, na škole tá podstatná vec.