K stavu nášho vysokého školstva: exodus, excitus, exitus?

V týchto dňoch sa na univerzitách a vysokých školách začína nový akademický rok. Je to dôvod zamyslieť sa nad problémami nášho vysokého školstva.

Máme priveľa vysokých škôl veľmi rozdielnej kvality. V dôsledku toho kredit vysokoškolského školstva a vzdelanie devalvuje. O tom sa už všeobecne vie.

Na tieto vysoké školy sa dostávajú študenti, ktorí prichádzajú z nižších stupňov vzdelávania pričasto so žalostnými vedomosťami a biednymi predpokladmi. No vysoké školy ich rady vezmú bez prijímačiek, pretože od počtu sa odvíjajú dotácie. A na tom záleží, lebo naše vysoké školy sú prevažne v zlej ekonomickej kondícii a ani budúcnosť v tomto smere nič dobré nesľubuje.  

Pre proklamovanú kvalitu vysokých škôl a univerzít sú primárne grantové projekty a publikačná činnosť pedagógov. Grantové projekty by mali zabezpečiť, že podstatná časť financií bude rozdeľovaná múdro a transparentne, teda podľa kvality predkladaných projektov posúdenej komisiou odborníkov. Transparentné však nie sú dôvody rozhodnutí týchto komisií. Okrem toho musia tvorcovia projektov, ak majú mať šancu na úspech, svoje koncepcie „navliekať“ na požadované heslá (mobilita, inklúzia a pod.), čo pripomína smernicový systém spred roku 1989. Pedagóg alebo tím pedagógov, ak sa chce venovať kvalitnému výskumu, je zavalený množstvom administratívy, obťažovaný čakaním na rozhodnutia komisií a paralyzovaný neskorým dodaním dotácií. Okrem toho projekty, ak vôbec niečo získajú, je to spravidla len zlomok z požadovanej sumy. Nie každý projekt sa však dá zmenšiť, ako keď vyfúkneš z balóna časť vzduchu.

Vedecká publikačná činnosť univerzitných učiteľov má zabezpečiť ich odbornú kondíciu a napredovanie. Potiaľ by to bolo v poriadku. Nikoho však nezaujíma, ako učíme. Teda či dobre alebo zle. A to je, nazdávam sa, na škole tá podstatná vec.

Vysokoškolský učiteľ venuje neúmernú časť svojho pracovného času úradovaniu, skvelým príkladom čoho je povedzme prebiehajúca akreditácia vysokých škôl, sprevádzaná obrovskými nejasnosťami a zmätkom, množstvom opráv, úprav a prerábania už urobeného.

Finančná kondícia rodín vysokoškolských študentov býva veľmi obmedzená, a preto si študenti musia privyrábať na živobytie ako čašníci, predavači v supermarketoch a podobne. To rozbíja ich koncentráciu na štúdium a oberá ich o čas. „Oxfordský“ ideál koexistencie študentov s pedagógmi v úzkom prepojení počas celého dňa je v nedohľadne.

To isté sa týka aj väčšiny pedagógov. Ani  základný plat profesora nestačí na to, aby normálne uživil rodinu, a to zväčša ani vtedy, ak je v rodine ešte jeden príjem. Pedagógovia lietajú medzi učením a kšeftami, aby to nejako ustáli.     

Celospoločenská atmosféra je nastavená na úspech, odbornosť je až za ním. Absolvent čohokoľvek sa kedykoľvek rád zamestná kdekoľvek, hoci to vôbec nesedí s odbornosťou, ktorú študoval, pokiaľ mu táto konverzia sľubuje úspech a zisk. Aj to je exodus, aj to je únik mozgov, nielen tých do zahraničia.

Celospoločenská atmosféra tlieska relativizácii, každý má právo mať svoju pravdu. Problém je, že ak si toto naozaj myslíme, ako môžeme od študentov (zvlášť v humanitných odboroch) očakávať, že sa budú učiť nejaké fakty, ktorých relevantnosť je tým pádom totálne sporná?

Nie bezvýznamná časť spoločnosti nás presviedča, že kto čo chce, ten to dosiahne, pretože všetko je v hlave; teda že myšlienkami porazím čokoľvek. Aj keby to bola pravda, mlčí sa o tom, že ak myšlienky nemám, nefunguje to. Mantra všetko je v hlave biedne a celkom prvoplánovo končieva v troskách počas skúšok.

V spoločnosti chýba úcta k autoritám, študentských samosprávnych orgánov sa neraz boja aj dekani, takže sa blížime ku stavu, keď sa budeme študentom ospravedlňovať, že od nich vôbec niečo chceme. Študentovo postavenie v škole by prirodzene malo podliehať subordinácii. V realite však študenti, ak sa rozhodnú pedagóga zničiť, pravdepodobne sa im to podarí. V našej spoločnosti totiž ide karta skupinám, ktoré si rozsah a povahu svojich práv diktujú často samy. Študenti si nezriedka školu „privlastňujú“ ako nástroj svojho prospechu. Tolerancia vytrhnutá z rozumného rámca urobila svoje: máme tu kultúru komún.

A naopak: je mnoho pedagógov, ktorí sa k študentom správajú s dešpektom, krivdia a ubližujú im ‒ a neodvádzajú potrebnú prácu na požadovanej úrovni. V takej atmosfére sa žiadna excitácia študentov očakávať nedá. Kríza akademickej etiky.

Známe znechutenie progresivizmu ohľadom všetkých vecí zaváňajúcich minulosťou vytvára dezorientáciu v čase (odkiaľ pochádzam, od čoho sa odvíjam, kam smerujem) a relativizmus zase plodí zmätok v intelektuálnom a postojovom priestore (čo je čo a aký to má k čomu vzťah). Tieto dve nešťastné okolnosti spôsobujú, že študenti (opäť hovorím najmä o humanitných štúdiách) nedokážu veci chápať v kontextoch. A pritom živelne presadzujeme kritické myslenie v duchu „ktokoľvek kriticky o čomkoľvek“. Zabudli sme však, že kritické myslenie sa síce dá učiť už od útleho veku, ale skutočný význam nadobúda len pri dostatočnom penze vedomostí a skúseností, aby bolo o čom kriticky myslieť.

S vysokým školstvom sme na tom veľmi čudne. Možno, že v celospoločenskej patologickej atmosfére by totálny exitus vysokých škôl a univerzít vlastne dobre padol. Pri takzvaných nepotrebných odboroch (všetko okrem prírodných vied a techniky) by sa mnohým uľavilo.

Problémov je toľko a tak rôznorodých, že riešenie sa zdá byť nemožné.

Jedine, že by sme sa namiesto stoviek nezmyselných zmien a nariadení  zodpovedne zamysleli nad poslaním univerzíta vysokých škôl. Že by sme sa vrátili k pôvodnému zmyslu univerzít: skúmať svet ako univerzum, ako obdivuhodný systém materiálneho bytia prepojeného s duchovným. Že by sme nečakali na ďalšieho ministra školstva, že ako deux ex machina príde a urobí zázrak, pretože toto je vec celej akademickej komunity. Dávajme sa dokopy, my, pedagógovia, ktorí veci vidíme podobne, a meňme ich spoločne krok po kroku!  Možno sa to ešte dá. Že by sme už nerobili len servismanov k budúcim kariéram našich študentov, ale opäť, ako to bolo kedysi, formovali intelektuálnu elitu, ktorá to tu raz potiahne jasným smerom.   

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.