Ale Garbuzov sa pri tom nezastavil a pokračoval v analýze. Tvrdí, že v Rusku „dnes na vlne protizápadných nálad v atmosfére pseudovlasteneckého šialenstva (...) vznikajú nové mýty a s nimi sa formuje moderné utopické vedomie ľudí“.
A to je už v súčasnom Rusku poburujúce vyhlásenie, podkopávajúce autoritu existujúceho režimu.
Medzi novými mýtmi autor uvedeného článku menuje „krízu“ globalizácie a celého „anglosaského“ sveta (čo by to znamenalo v 21. storočí? – pýta sa vedec), koniec americkej dominancie, všeobecný úpadok Západu atď. Inými slovami, označil za fikciu celý ideologický arzenál každodennej ruskej propagandy.
Garbuzov argumentuje, že „USA, ktoré produkujú 25 percent svetového priemyselného HDP, sú naďalej ekonomickým gigantom súčasného sveta (...) zabezpečujú svoju globálnu dominanciu, (pričom) americká vojenská prítomnosť je zaznamenaná vo viac ako 80 krajinách“ sveta.
Uvádza, že Amerika vlastní viac ako 70 percent (8150 ton) svetových zásob zlata, a je nesporným lídrom v oblasti zlatých rezerv, čo Washingtonu umožňuje udržať pozíciu amerického dolára ako hlavnej svetovej rezervnej meny.
Mimochodom, asi 60 percent ruských občanov v protiklade s neustálymi kúzlami propagandistov o blízkom krachu dolára jeho slová len potvrdzuje, keďže si držia v tejto mene svoje úspory, ktorých objem dosahuje neuveriteľných 226,6 miliárd.
Všetky tieto údaje nie sú nové ani nie sú žiadnym tajomstvom. Ale dohromady vyzerajú ako otvorená výzva pre oficiálnu ruskú propagandu, ktorej účelom je ukázať slabosť a nevyhnutnú záhubu ich amerického rivala.
Ilúzia majestátnosti
Vedec tvrdí: „Dnes existujú na planéte iba dve neformálne ríše – USA a Čína. Rusko je bývalé impérium, dedič sovietskej superveľmoci, zažívajúci mimoriadne bolestivý syndróm náhle stratenej imperiálnej veľkosti“. Podľa neho je Rusko „rukojemníkom vlastného imperiálneho komplexu“. Práve to podľa neho vysvetľuje súčasné zahraničnopolitické správanie a problémy, ktoré Rusko svetu prináša.
Citát: „Rusko sa zatiaľ neúspešne pokúša o oneskorenú pomstu (...) snaží sa sformovať svoj vlastný globálny geopolitický program. Ale ten je stále príliš vratký, nestabilný a eklektický. Za týmto účelom iniciovalo vytváranie nových integračných združení (ODKB, EAEU, BRICS), čím si vytvára vlastné geopolitické polia a priestory“.
Ďalej Garbuzov píše: „Zatiaľ sa však Rusku nepodarilo konkurovať USA a Číne, a stať sa nezávislou geopolitickou protizápadnou lokomotívou“. A „s pomocou novovytvorenej štátnej mytológie sa to pravdepodobne ani nepodarí. Účel toho všetkého je celkom zrejmý – ponorenie vlastnej spoločnosti do sveta ilúzií a sprevádzané veľmocenskou a vlasteneckou rétorikou, neskrývané a zámerné neobmedzené udržanie moci za každú cenu, zachovanie majetku a politického režimu súčasnou vládnucou elitou a s ňou integrovaným oligarchiátom“.
Tu vidíme ďalší priamy útok na Kremeľ. Navyše je tu spochybnená najsvätejšia vec – suverénna veľkosť Ruska.
Zo slov Garbuzova jasne vyplýva, že Rusko podľa neho nie je schopné byť nielen súperom, ale ani rovnocenným spojencom dvoch existujúcich superveľmocí. Môže si len vybrať, ku ktorému z nich sa pridá ako „junior partner“. Veľkosť Ruska v mocenskom zmysle slova je teda len ilúzia, založená na spomienkach.
Predstava o veľkosti Ruska kedysi vznikla vďaka jeho obrovskému územiu, prírodným bohatstvám a vojenskej sile. Po rozpade Sovietskeho zväzu prvý argument – veľkosť – používa propaganda oveľa menej často. Veď aj nedávne udalosti ukázali, že svet vie prežiť bez ruských prírodných zdrojov. Vojenská sila je spochybňovaná, keďže Rusi nevedia už druhý rok dosiahnuť svoje vojenské ciele na Ukrajine. Zostali, samozrejme, ešte jadrové zbrane, symbol veľmoci, ale aj tie už teraz vlastnia aj iné krajiny, ktoré nemožno považovať za superveľmoci.
Napriek tomu popieranie majestátnosti a veľmocenského postavenia sa v Rusku považuje za urážku, ak nie za zločin. Podobné tvrdenia, skrátka, nemôžu zostať nepotrestané. V moderných podmienkach to zahŕňa nielen vyhodenie autora z práce, ale aj zničenie jeho ľudskej a vedeckej reputácie.
Naozaj na to nečakali dlho.
Propagandistická protiofenzíva
Už o pár dni vedúci ruský televízny propagandista Vladimír Solovjov napadol vedca vo svojom obvyklom štýle: namiesto toho, aby diskutoval o podstate problémov, uvedených v článku, obvinil autora zo všetkých smrteľných hriechov.
Garbuzov je vraj spojený neviditeľnými, ale silnými vláknami s Bielym domom, Kapitolom a ďalšími „washingtonskými šéfmi“, ku ktorým sa pravidelne hlási, tvrdil, že ho zrejme naverbovali Američania a teraz pre nich pracuje. Že ústav, ktorému šéfoval, údajne prechádza finančným auditom, ktorý odhalil spreneveru a po nahromadení neprávom získaných miliónov sa pripravuje na útek na Západ.
Bolo by veľmi zvláštne, keby odborník na históriu USA a riaditeľ inštitútu, ktorý študuje minulosť a súčasnosť tejto krajiny, nekomunikoval s tamojšími kolegami. Navyše, tento inštitút bol už od jeho vzniku neustále považovaný za centrum špionáže v prospech Sovietskeho zväzu a potom Ruska. Niet pochýb, že vedeniu poskytol množstvo materiálov, na základe ktorých sa dlhšie odvíjala politika vo vzťahoch s USA. Obvinenie z podvracania v prospech Spojených štátov preto vyznieva úplne absurdne.
Garbuzova, ktorý to nevydržal a okamžite napísal odpoveď svojim kritikom v tých istých novinách, možno pochopiť. Nie som si však istý, či to bol dobrý nápad. Po prvé preto, že vedecké a logické argumenty adresuje tým, ktorí poznajú len logiku konfrontácii a nenávisti, čo je zjavne zbytočné. A po druhé preto, že jeho odpoveď vyzerá ako výhovorka, akoby priznala slabú pozíciu.
Propagandistická protiofenzíva sa neobmedzila len na útok na autora článku, zamerala sa aj na šéfredaktora Nezávislých novín Konštantína Remčukova, ktorý sa text odvážil uverejniť. Ten sa v duchu vynútenej sebakritiky musel dištancovať od obsahu textu. Ako sa celý tento škandál skončí, zatiaľ nie je jasné.
Remčukov má dobré kontakty a silnú povesť, ale jeho kolegovi, šéfredaktorovi Novej Gazety Dmitrijovi Muratovovi, nepomohli ani konexie, ani titul nositeľa Nobelovej ceny – úrady jeho noviny zakázali a jeho osobne vyhlásili za zahraničného agenta.
Čo mali spoločné Josif Stalin a Henry Ford
Opozičné médiá pri tejto kauze zdôrazňujú úplnú nemožnosť verejnej a odbornej diskusie o najpálčivejších témach v súčasnom Rusku. Je to naozaj tak, ale – žiaľ – v tom nie je situácia v Rusku ojedinelá. Ani v demokratickej Európe vrátane Slovenska nie je jednoduché otvorene diskutovať v médiách o racionálnosti a odôvodnenosti bezvýhradnej podpory pre Ukrajinu a úplnom prerušení vzťahov s Ruskom. Ktovie čo by čakalo vysoko postaveného akademika v organizáciách, ktoré financuje štát, ak by sa s takouto kritikou ozval. A netýka sa to len vojny. Už predtým úrady a médiá zhadzovali a nálepkovali lekárov či vedcov, ktorí pochybovali o užitočnosti reštriktívnych opatrení a masového očkovania proti čínskemu vírusu.
Zvláštnosťou situácie v Rusku je, že tamojšia moc prichádza do čoraz väčšej konfrontácie s inteligenciou. Štátni propagandisti namierili svoj hnev nielen na Garbuzova osobne, ale aj na celú Akadémiu vied, obviňujú jej členov a zamestnancov z obdivu k Amerike a pripravenosti zradiť svoju vlasť.
Akoby organizovane sa naraz na viacerých miestach a v rôznych médiách objavili takmer identické materiály, ktoré hanobia Akadémiu, čo niektorí experti hodnotia ako prípravu na jej vyčistenie, či dokonca rozpustenie. Nedá sa vylúčiť, že niektorí činitelia chcú Garbuzovov incident využiť ako dôvod na likvidáciu hniezda relatívneho voľnomyšlienkarstva, za ktoré sa ruská Akadémia vied stále považuje.
Ak ide skutočne o účelovú politiku štátnych úradov, ťažko ju možno nazvať prezieravou. Intelektuálny potenciál sa ľahko stráca, ale ťažko obnovuje. Vojny a konfrontácie, chvalabohu, netrvajú večne a vždy treba myslieť na to, čo bude nasledovať.
To isté platí pre rusko-americké vzťahy, o budúcnosť ktorých sa Garbuzov prezieravo obáva. Tie majú za sebou rôzne obdobia, lepšie aj veľmi zlé. Pre tých, ktorí si myslia, že veci už nemôžu byť horšie ako teraz, pripomeňme kubánsku raketovú krízu.
Kto chce byť optimistom, mal by si spomenúť na inú epizódu. Začiatkom 30. rokov 20. storočia nad vchodom do budovy najväčšieho Gorkovského automobilového závodu v Sovietskom zväze vedľa seba viseli portréty komunistického tyrana Josifa Stalina a arcikapitalistu Henryho Forda.
Poviete si, čo vôbec mohli mať spoločné?
Nuž, boli to pokročilí Američania, kto založil v Sovietskom zväze masovú výrobu áut, Američania poskytli technológie, zariadenie a špecialistov, oni postavili továreň a celú robotnícku kolóniu (ktorá, mimochodom, existuje až dodnes), kde žili početní poradcovia a technologickí experti, ktorí prišli z USA, aby učili sovietskych kolegov. A práve tu býval aj slovenský emigrant Štefan Dubček s rodinou vrátane mladíka Alexandra.
Teraz sa to zdá mnohým zvláštne, ale dejiny ukazujú, že je lepšie spolupracovať s vyspelejším partnerom, ako s ním vyhľadávať iba konfrontáciu a vymieňať si vyhrážky, ak nie raketové a vojenské údery. Keď to bolo možné v ére nezmieriteľnej ideologickej konfrontácie, keď aj Stalin chápal výhody takejto spolupráce, prečo by to malo byť nemožné teraz?!
Ak si máme uchovať nádej a trochu optimizmu, je potrebné, aby si štáty zachovali príležitosť a možnosti na dialóg, a najmä ľudí, ktorí sú schopných ho viesť. S istotou vieme, že politickí propagandisti k nim nepatria. Vedci či umelci, naopak, áno. Je úlohou politikov, aby postrážili priestor pre tých druhých a vykolíkovali územie tým prvým. Inak zlyhajú aj oni.
