Napriek tomu sa Šimečkovi progresívci hrajú na majstrov superťažkej váhy. A na vyzývateľa Fica.

Za týmto paradoxom treba hľadať to, čomu sa hovorí doping. V športe je doping chemický. V politike je doping mediálny. Ak sú kampane médií, agentúr a aktivistov dostatočne silné, dokážu prekresľovať realitu. Alebo rovno vytvárať virtuálnu realitu. Takú, kde sú vraj Fico a Šimečka takmer rovnocenní súperi.

Stačí na to sústredene ničiť alternatívy (po Ficovej vláde Matovičovu vládu), vyrábať záchrancov. Ako hrdinov v boji Dobra so Zlom. A ich kritikov démonizovať a odpisovať ako dezolátov. Na časť spoločnosti táto drezúra funguje.

Virtuálna realita totiž dokáže vlastnou gravitáciou spätne formovať aj tú pravú, naturálnu realitu. V tom je čaro mediálnych kampaní. Progresívci už nie sú len favoritmi médií a umelo nafukovanou bublinou. Už majú aj reálnu podporu veľkej časti spoločnosti. A nielen tej progresívnej. Väčšinu voličov PS dnes zrejme tvoria stredoví voliči poháňaní zaklínadlom „lebo Fico“.

Problém je v tom, že táto podpora je – ako pri každom umelo vyrábanom politickom produkte – krehká. Stojí a padá na kampaniach, ktoré robia z progresívcov jediné východisko v boji proti Smeru.

Navyše, táto hra má vždy svoje limity a riziká. Mobilizačná sila médií a ich zverencov je obmedzená len na jeden z táborov v spoločnosti. Videli sme to na voľbách 2020, ktoré dopadli opačne ako mediálne projekcie.

A vidíme to aj dnes.

Smer, ktorý médiá hystericky odsudzujú ako „zlo“, je dominantnou stranu. Progresívci, za ktorými stojí väčšina médií a aktivistov a ktorí sa presadzujú ako „strana s vedúcou úlohou v spoločnosti“, stále zaostávajú. Zrejme stačí malý výpadok dopingu a hrozilo by im, že spadnú za Pellegriniho Hlas. Alebo ešte nižšie. Tam, kam by patrili, ak by nemali nedovolenú podporu.

„Porážka Smeru“ pritom nie je cieľ (volebné víťazstvo PS je veľmi nepravdepodobné). Je to len nástroj na udržanie mobilizácie a podpory pre Progresívne Slovensko. Jadro progresívnych voličov je kdesi na úrovni šiestich percent. Všetko ostatné je iba hra.

Cieľom je získať pre PS aj tých voličov, ktorí nie sú ani omylom progresívni. Je to pokus presadiť Šimečku ako hegemóna protificovského tábora. S neprimeraným volebným ziskom v objeme, povedzme, 18 percent.

Ak sa im to podarí, PS by malo po voľbách v rukách mandáty (hracie žetóny), ktoré k nim nikdy reálne organicky nepatrili. No v kampani ich dokázali strhnúť na seba. Aby potom mohli svojim slabým dokaličeným partnerom, ktorí prežijú voľby, diktovať témy a pravidlá hry.

Práve v tomto spočíva najväčšia deformácia volieb 2023. V podsúvaní legendy, že proti valcu zo Smeru je východiskom iba valec v rukách progresívcov. A nič medzi tým.

Našťastie, ešte stále tu máme pomerný volebný systém a k nemu bohatú ponuku iných strán. Pričom práve tie zo širokého pásma „medzi tým“ rozhodnú o tom, ako to tu bude vyzerať po septembri.

2. Vírus

NAKA sa postarala o ďalší diel svojho volebného špeciálu – akciu Vírus. Aj v tomto prípade išlo viac o predstavenie pre verejnosť. A menej o vyšetrovanie starých zločinov. NAKA v utorok zadržala takmer 20 podozrivých. Medzi nimi aj Gučíka, ktorý má blízke vzťahy s Pellegrinim alebo Žilinkom. A Balciara, ktorého bývalí kolegovia z vojenského spravodajstva kandidujú za Republiku.

Krátko po sérii zadržaní nasledovalo hromadné prepúšťanie obvinených. Ako informovala polícia, po výsluchoch sa „dôvody pre väzobné stíhanie rozplynuli“. Čiže zmenili skupenstvo. Z tekutého na plynné. Vyparili sa.

Ani to však nie je presné tvrdenie. Dôvody väzobného stíhania v tomto konkrétnom prípade nikdy neexistovali. Ide o desať rokov staré kauzy vojenských tajných. Obvinení už nie sú v pôvodných funkciách. Manévre so zadržaním boli zbytočné alebo rovno škodlivé (aspoň z pohľadu trestného práva).

Ak by vyšetrovateľom išlo o vec, teda o spravodlivosť a posun vo vyšetrovaní, a nie o volebné PR aktivity, podozrivých by stíhali väzobne. A ak na to neboli dôvody, tak by ich predvolali a následne by sledovali ich pohyb a komunikáciu…

Algoritmus zadržať-prepustiť mal a má čisto politický motív.

Pokiaľ ide o razie so zaisťovaním hotovosti a majetku, viaceré z nich sa odohrali už začiatkom roka. V čase vlády Obyčajných. Akurát to vtedy nebolo veľmi pôsobivé. Voľby boli ešte ďaleko.

Ak by si niekto lámal hlavu, prečo špeciálna prokuratúra/NAKA prišla so zadržaním podozrivých krátko pred voľbami a aký zmysel má toto predstavenie, odpoveď je prostá. Ide o zotrvačník.

Na kauze sa začalo pracovať za vlády OĽaNO. Aktívni boli ministri Mikulec a Naď. Vyšetrovanie spojené so zadržaním podozrivých chceli stihnúť do volieb. Ako to sľúbili v rámci boja proti korupcii...

Aj to stihli.

No nestihli niečo iné a dôležitejšie – udržať vládu. Prezidentka Hegera s Naďom odstavila. Práve preto, aby vládu a svoju novú stranu nezneužívali vo volebnej kampani. Tým by totiž zužovali priestor progresívcom, ktorí vtedy (v máji) potrebovali rásť a predbehnúť Pellegriniho.

Vláda padla. Vyšetrovatelia NAKA a Lipšicova špeciálna prokuratúra ostali. A ostala aj chuť ukázať do volieb čo najviac výsledkov. Čo by mohlo aspoň nepriamo podporiť bývalé vládne strany – a pritlačiť na opozíciu.

To je všetko.

Vlastne, nie celkom. Výsledky volebných špeciálov NAKA sú silno otázne. Bývalé vládne strany sú už príliš skompromitované na to, aby na fronte boja s korupciou presvedčivo bodovali. Opozičné strany sú zas po pretlaku akcií NAKA odolné. S ich podporou to veľmi netrasie.

Jediným výsledkom akcií ako Rozuzlenie a Vírus je zmena strategického uvažovania v Pellegriniho strane. Inštinktívne sa musí prikláňať viac ku Smeru ako k tým druhým.

3. Nahnevaní Poliaci

V stredu sa Poliaci, lídri vo vyzbrojovaní Ukrajiny, postarali o drsné prekvapenie. Premiér Morawiecki oznámil, že Poľsko zastavilo dodávky zbraní Ukrajine. Dôvod: Ukrajina žaluje cez Svetovú obchodnú organizáciu Poľsko (spolu so Slovenskom a Maďarskom) za to, že chráni svoj národný trh s obilím pred lacným dovozom z Ukrajiny.

Hoci sa neskôr ukázalo, že Morawiecki sa nevyjadril až tak tvrdo a jednoznačne, jeho slová museli zaskočiť aj Ukrajinu, aj jej západných spojencov. Poliaci sú v podpore Ukrajiny ešte aktívnejší ako Británia alebo Spojené štáty. Bola to práve poľská vláda, ktorá pred rokom navrhovala, aby boli na Ukrajine nasadené jednotky NATO. Alebo aspoň medzinárodné sily z „koalície ochotných“. Popritom Poľsko intenzívne vyzbrojovalo Ukrajinu a prijímalo milióny ukrajinských utečencov.

Poliakom zjavne s Ukrajinou dochádza trpezlivosť. Ukrajinci žiadajú čoraz viac. Väčšinou bez výsledkov. A keď sa im neustúpi vo všetkom, neváhajú partnera zažalovať.

Poľská vláda dala jasne najavo, že jej podpora Ukrajine má svoje limity. Tie sa končia tam, kde sa začínajú záujmy Poľska. Kruté, ale logické. Tak to chodí. Podobne uvažujú aj Američania, Briti, Nemci…

Mimochodom, podobný problém s Ukrajinou má aj Slovensko. Aj Slovensko bolo na zozname krajín, ktoré Ukrajina žaluje kvôli obiliu. A aj Slovensko pritom patrí medzi štáty, ktoré Ukrajine dodávajú zbrane a starajú sa o ukrajinských utečencov.

V istom zmysle dokonca Slovensko pomáhalo Ukrajine ešte obetavejšie ako Poľsko. Nie, Poliaci nedali Ukrajincom všetky systémy a všetky rakety národnej protivzdušnej obrany. Mysleli aj na svoje bezpečnostné záujmy. Takisto Poliaci nedali Ukrajine všetky svoje bojové lietadlá. Lebo nepadli na hlavu.

Ukrajine dodávali len primeranú časť svojho bojového arzenálu. Ako každá suverénna a zodpovedná krajina.

Pre slovenskú vládu to neplatilo. Odovzdala systémy S-300, hoci nezabezpečila vlastnú náhradu protivzdušnej obrany. Odovzdala funkčné bojové lietadlá. A dnes prosí spojencov, aby boli takí láskaví a aby mysleli na bezpečnosť Slovenska.

A keď Ukrajina Slovensko žaluje, vláda je – na rozdiel od Poliakov – ticho.

Asi to bude tým, že poľskú vládu zastupujú štátnici Kaczynského formátu. Úspešne. Ukrajina tvrdí, že žaloby proti spojencom stiahne. Poľská vláda zas oznámila, že pokračuje v podpore Ukrajiny podľa záväzkov. A varovanie premiéra sa vraj týkalo len nových nákupov zbraní, ktoré budú prioritne určené na posilnenie poľskej armády.

Na druhej strane, slovenskú vládu zastupovali prostoduché figuríny ako Matovič či Heger. A po nich poslušný úradník Ódor.

4. Keď propaganda narazí na pravdu

Pri Ukrajine ostaneme aj v poslednom bode prehľadu. Ukrajinci tento týždeň nenarazili len na dvihnutý prst poľskej vlády, ale aj na dvihnutý prst amerických médií.

Možno si spomínate na začiatok septembra a na správy o „jednom z najväčších raketových útokov na civilistov“. Raketa dopadla na trhovisko v ukrajinskej Kosťantynivke. Zabila 17 ľudí vrátane malého dieťaťa. Ukrajinský prezident okamžite obvinil z barbarského útoku na civilistov Rusko. Rusko to poprelo a obvinilo zo zodpovednosti ukrajinské sily.

V čase tragédie bol na návšteve Kyjeva americký minister zahraničných vecí Blinken. Správy o masakre ho šokovali.

To, čo nasledovalo, je poučné. Viacerí ruskí blogeri zistili, že raketa bola podľa dostupných informácií vypálená z ukrajinského územia. Ich tvrdenia prebrali aj niektoré alternatívne médiá v Európe. Okamžite boli odsúdené ako konšpiračné. Alebo ako ruskí agenti a zradcovia.

K záverom o zodpovednosti Ukrajiny dospel aj novinár nemeckého denníka Bild Julian Röpcke. Fakty a ich analýza podľa neho spochybňujú ukrajinskú verziu o ruskom útoku. Lenže aj jeho okamžite označili za „ruského propagandistu“. Taká je doba. A taká je žurnalistika hlavného prúdu. Primitívna, povrchná. A ovládaná protiruskými kampaňami.

V pondelok však na scénu vstúpil ďalší a mimoriadne vplyvný hráč. New York Times zverejnil dáta a obrazové záznamy, ktoré dokazujú, že raketa bola vypálená z územia kontrolovaného ukrajinskou armádou. Analýza New York Times bola napokon k Ukrajine zhovievavá. Za najpravdepodobnejšie považuje to, že išlo o omyl. Nie o spravodajskú operáciu, ktorá mohla súvisieť s návštevou Blinkena v Kyjeve…

Zistenia New York Times ukončili polemiky. Obviniť tento prestížny americký denník z konšpirácií a ruskej propagandy si už nedovolí nikto. Ani také kalibre ako Polícia SR alebo Jaro Naď.

Práce analytikov Bildu a New York Times sú dobrým signálom. Ukazujú, že západné médiá a západní lídri už prestávajú nekriticky preberať a konzumovať ukrajinskú propagandu (ako to bolo počas prvého roka vojny). A vyhradzujú si právo na vlastné závery.

Zrejme to súvisí so snahou Západu regulovať konflikt od hlúpeho aktivizmu, ktorý nikam neviedol, k realistickej politike. A k utlmeniu intenzity bojov.

Cesta k mieru bude zrejme dlhá a pre zúčastnené strany konfliktu ťažko schodná. Zašlo to priďaleko. Na začiatok je však dobrou správou, že vojnovej kampani dochádza dych. A o slovo sa čoraz viac hlási kritické myslenie.

Hovorí sa, že pravda je prvou obeťou vojny.

Možno to platí aj opačne. A jednou z obetí pravdy – ak sa presadí – bude vojnová propaganda. Chrbtová kosť každej, aj hybridnej vojny.