Michal Rohrböck: Beh je moja závislosť, ale aj meditácia

Michal sa narodil v Liptovskom Mikuláši, no od roku 1999 je Prešovčan. Rád však spomína na svoje detstvo na Liptove. Vyrastal na novom sídlisku, kam sa v rovnakom čase nasťahovali rodiny vojakov.

V každom bloku sa tak našlo 9 – 10 chlapcov v približne rovnakom veku, ktorí spoločne športovali. „Pravidelne som bol aj v nejakom školskom výbere, či už v atletike, volejbale, basketbale. Keď nad tým teraz rozmýšľam, športovanie na ulici bol náš Facebook. Buď tam človek bol, alebo neexistoval,“ doplnil. 

V kondícii sa udržiaval až do príchodu na vysokú školu v Prešove. Postupne sa prestal aktívne venovať športu. Zmena prišla po tridsiatke. „Jedného dňa som sa ráno zobudil a zistil som, že vážim 92 kg, čo mi prišlo trochu veľa. Nevládal som vyjsť po schodoch. Povedal som si, že treba so sebou niečo spraviť,“ vysvetlil Mišo. 

Pôvodne sa začal bicyklovať, ale zistil, že sa pri tom nedokáže fyzicky „zničiť“. Rozhodol sa skúsiť beh. „Moje behanie sa začalo pomaly a nebadane, ako každá závislosť,” dodal.

Cielene sa začal behu venovať od roku 2013. Dnes by to už vraj behom nenazval. Boli to asi 3 roky záchvatových aktivít. Týždeň beh, tri týždne pauza. Aj keď posun vo svojom výkone nepociťoval, dokázal v tomto období zabehnúť svoj prvý polmaratón a maratón. „Asi som mal viac šťastia ako rozumu, keďže som si neprivodil žiadne zranenie, čo dnes považujem takmer za zázrak,“ vysvetlil. 

Krízou prechádzal prvé tri roky po každom behu. Problém spätne vidí v tom, že nemal cieľ a tréningom chýbala rôznorodosť. Tvrdí, že robil nespočetné množstvo chýb a hlúpostí. „Tenisky som si kúpil o pol čísla menšie, ako by som potreboval. Keď som ich zodral na asfalte, tak som zistil, že to boli tenisky na trail,” smeje sa.

Behať pôvodne začal na asfalte okolo Torysy, čo trvalo približne tri roky. Zlom nastal, keď si kúpil psa a začal behať v lesoch. Postupne prešiel z krátkych behov po rovine na dlhšie v kopcoch. „Objavil som možno menej známe odvetvie behu – skyrunning. V skratke sa to dá vysvetliť asi tak, že beháte po horách, kde okrem kilometrov hrajú dôležitú rolu aj nastúpané metre,” doplnil Michal Rohrböck. 

Podľa jeho slov týmto spôsobom dokáže človek absolvovať trasy, ktoré si ľudia plánujú ako celodenný výlet, za dve až tri hodiny. „Už sa mi stalo, že som absolvoval takúto ‚túru‘ a o deviatej ráno som sedel v hotelovej reštaurácii osprchovaný na raňajkách s rodinou.”

Michal mal najdlhšiu pauzu od behu 9 mesiacov, kvôli operácii roztrhnutého krížneho väzu v kolene. K úrazu prišiel pri lyžovaní. „Veľa ľudí mi vtedy vravelo, že som dobehal a podobne. Možno práve to ma naštartovalo ešte viac a mal som neuveriteľne silnú motiváciu sa vrátiť lepší a silnejší,“ dodal. Podarilo sa.

Prvá stovka

Svoju prvú stovku Mišo odbehol v auguste minulého roku. Vraví, že sú za tým štyri roky tvrdej práce. Podarilo sa mu to vraj aj preto, že v daný deň všetko klaplo. Umiestnil sa na 17. mieste s časom o 4 hodiny lepším, ako predpokladal. „Asi to bude znieť zvláštne, ale pocitovo bolo odbehnúť 107 km s prevýšením 5 300 m vlastne ľahké,” dodal.

Za úspech považuje už to, že sa pri ultrabehoch a horských behoch naučil vyrovnávať sa s rôznymi podmienkami a vecami, na ktoré sa nedá pripraviť.  Beh v týchto podmienkach nie je len o výkone. Účastník často musí improvizovať, zvládnuť zmeny počasia.

„Na mojej prvej stovke mi v noci asi desať kilometrov pred cieľom zhasla čelovka. Ocitol som sa sám bez svetla uprostred neznámeho lesa. Na takéto niečo človek inak reaguje, keď je čerstvý, a inak po 18 hodinách behu,“ vysvetlil. Nakoniec sa Mišovi podarilo nájsť cestu do cieľa, aj keď s niekoľkými kilometrami navyše. Napriek tomu si to užil, čo o maratónoch, ktoré odbehol, povedať nemôže. 

Behom sa dá aj pomáhať

Mišo sa už dvakrát zúčastnil 24-hodinového charitatívneho behu, ktorý sa organizuje pre OZ Plamienok. Myslí si, že je to dokonca oveľa efektívnejšie, ako poslať peniaze na zbierku. Hlavnou myšlienkou tohto podujatia je zapojiť aj svoje okolie, ktoré nebehá.

„Ľudia, ktorí nie sú bežci, si môžu prenajať moje nohy a na základe môjho výkonu tiež prispieť,” vysvetlil. Ide o beh, kde primárne nejde o výkon, no napriek tomu každý, kto sa ho zúčastňuje, ide za hranice svojich možností. Bežci vedia, že každé kolo absolvované navyše je znásobené príspevkami od kamarátov. Tento rok sa vyzbieralo zatiaľ niečo vyše 23 000 eur od 500 darcov.

Za ďalšie benefity behu považuje aj to, že je pre svoje okolie a rodinu inšpiráciou, aby sa hýbali a išli si za svojimi snami.  V súčasnosti trénuje pod taktovkou trénera zo Španielska, s ktorým spolupracuje posledné tri roky. Dostal sa k nemu náhodou, vďaka covidu a obmedzeniam, ktoré priniesol.

Všetky preteky sa presunuli do virtuálnej roviny a Mišo, ako sám vraví, zvláštnou zhodou okolností jedny takéto vyhral. Hlavnou cenou bolo 12 mesiacov tréningov zadarmo. Zo spolupráce vyplynulo pokračovanie, ktoré trvá dodnes. S nástupom trénera sa jeho tréning zmenil od základov. Zredukoval mu behanie na polovicu, pribudlo veľa silových tréningov, strečingov a mobilizačných cvičení. „No a teraz si po štyridsiatke dokážem robiť osobáky,” vysvetlil.

Minulý rok ukončil ešte 2 behmi, Beh hrebeňom Čergova a Horský beh Smolník. Oba majú cca 30 km s prevýšením okolo 1 300 metrov. Miša si momentálne nekladie žiadne konkrétne ciele. „Idem si proste len užiť čas strávený v prírode,“ dodal. Okrem toho má rozbehnutý svoj súkromný projekt – obehnúť legálne turisticky dostupné miesta Slovenska s výškou nad 2 000 m n. m.

„Je ich na Slovensku vyše 60, ak počítame pomenované vrcholy, plesá a chaty ležiace na turistických chodníkoch,” vysvetlil. Zatiaľ ich má absolvovaných 12. Projekt vymyslel už dávnejšie, no keď začal s jeho realizáciou, zistil, že na to ešte nemá natrénované. Momentálne nemá jasnú odpoveď, čo chce ešte v budúcnosti dosiahnuť. Jedno však vie určite: S behom neprestane.