Dala som šancu životu v seniorskom veku a oplatilo sa. Čo všetko zmenila pani Zdenka

Počas októbra, ktorý je už tradične mesiacom úcty k starším, organizujú proseniorské organizácie na Slovensku viaceré podujatia pre ľudí v postproduktívnom veku. Bolo by však chybou myslieť si, že pozornosť seniorom venujú iba v tomto čase. Mnohé z nich celoročne pripravujú pravidelné kultúrne, vzdelávacie, športové a zábavné aktivity a podporujú aktívnu seniorskú komunitu. Takou je aj nezisková organizácia Stále dobrí, ktorej podujatia navštevuje pani Zdenka. Keďže jej príbeh môže motivovať a pomôcť iným seniorom aj ich rodinám, rozhodli sme sa urobiť s ňou rozhovor.

Už 25 rokov ste dôchodkyňa, ale vráťme sa na začiatok tejto vašej životnej etapy. Ako sa vám odchádzalo z práce a aktívneho života do dôchodku? 

Mala som to trochu špecifické, lebo sa to zároveň spájalo s mojím odchodom do Ameriky, kde manžel pracoval. Na Slovensku ostali tri dcéry s rodinami a občas dochádzalo k humorným situáciám, o čom sme sa potom cez Skype rozprávali. Keď napríklad niekomu hovorili, že svoje deti (moje vnúčatá) nemôžu dať postrážiť babke, hneď padla otázka, prečo ich nemôže povarovať. A vtedy dcéry s humorom a pritom vážne hovorili, že babka išla do Ameriky za prácou. 

Manžel v USA pracoval, čo ste robili vy? 

Starala som sa o domácnosť a manžela cez týždeň a cez víkend sa staral on o mňa (smiech). Chodievali sme do národných parkov, keďže sme obaja mali radi turistiku a zaujímali sa o všetko pekné, počnúc prírodou a končiac umením, divadlom, galériami. Po roku mi začalo byť otupno tráviť celé dni sama doma, tak som sa na krátku dobu zamestnala ako dobrovoľníčka, chodili sme tiež do cirkvi a tam som pomáhala s rozdávaním jedla bezdomovcom a v detskej besiedke. Ale dosť času som bola sama a začala som mať aj rôzne zdravotné problémy.

Kedy a prečo ste sa vrátili?

To rozhodnutie prichádzalo postupne. Jeden z dôvodov bol, že mi pribúdalo zdravotných ťažkostí a s tým aj stresy a strach o moje zdravie, teda celková nepohoda. Potom som raz telefonovala s mojou o osem rokov mladšou sestrou, ktorá býva v Bratislave, a ona sa ma spýtala: „Nie je ti ľúto, že tu máš malé vnúčatá, ktoré rýchlo vyrastú a ty si ich ani neužiješ, lebo tráviš čas v cudzine a ešte v depresiách?“ Tieto jej slová vo mne čoraz viac rezonovali, až som o tom hovorila s manželom a prišiel deň, keď sme sa rozhodli, že stačilo a ideme nazad. Bolo to v roku 2006.

Ako sa zmenil váš život na Slovensku? Začali ste si užívať vnúčatá?

Do istej miery. Žiaľ, už som bola natoľko ponorená v sebe a zaujatá riešením svojho zdravia, že som veľa času venovala browsovaniu po internete a hľadaním diagnóz, ktoré by zodpovedali mojim symptómom na tele. Nešlo mi len o to, zistiť, čo mi je, ale dúfala som, že nájdem potom aj vhodnú liečbu (najlepšie prírodnú) a verila som, že jej dodržiavaním, úpravou stravy a podobne, sa mi podarí chorobu zdolať a vyliečiť sa. Ale bolo to ako začarovaný kruh. Čím viac som študovala rôzne choroby, tým som sa cítila horšie, tým som bola viac bez nálady a, samozrejme, potom aj to užívanie si s vnúčatami nebolo až také radostné. Vždy ma potešilo, keď som s nimi bola, ale cítila som, že nevládzem, a nebola som v pohode. 

Neskúsili ste zájsť k lekárovi? 

Ale áno, samozrejme. To bola ďalšia vec, ako som trávila čas. Vždy, keď sa mi zjavil na tele nejaký ďalší príznak – bolesť, opuch, vyrážky, vertigo či hrčka – vždy som išla k lekárovi a chodila od jedného odborníka k druhému. Na krátky čas, keď doktor niečo zistil, nasadil mi liečbu, prípadne ma ubezpečil, že to nie je nič vážne, tak sa mi na pár dní uľavilo a vrátil sa do mňa život. Ale akonáhle prišla ďalšia zdravotná komplikácia, bola som v tom znova. 

Došlo to tak ďaleko, že som začala upadať do úzkostných stavov a vtedy som len plakala a plakala. A postupne ma depresia úplne odstavila od normálneho života. Nemala som chuť starať sa o domácnosť, variť, dokonca už mi bolo zaťažko aj len ísť so psom na prechádzku. Bola som ako na hojdačke, jeden deň lepšie, jeden deň horšie, ale celkovo sa mi fyzický aj psychický stav zhoršoval. Moja myseľ sa stále točila okolo mojich pocitov bolesti a chorôb, a moje telo reagovalo zhoršenou kondíciou a nevládnosťou. 

Dnes, keď vás vidím, z toho ako chodíte a rozprávate, mám z vás dojem vyrovnanej radostnej dámy, plnej života, a to budete mať o mesiac 80 rokov. Ako a kedy sa to udialo?

Sú to štyri roky, odkedy som si začala užívať život. Bolo viac momentov, ktoré ma postupne viedli k tomu, kde som dnes. Ešte musím povedať, že po tom, ako moje dcéry videli, čo sa so mnou deje, snažili sa mi nejako pomôcť. Jedna z krásnych, dnes už tradícií, ktorú vymysleli, bolo, že sme začali raz za rok chodiť na „mojkovačky“, predĺžené víkendy. Len my štyri – mama s troma dcérami. Keďže dve z dcér majú po tri deti, ešte školopovinné, častejšie by sa im nedalo, ale je to vzácny čas, na ktorý sa celý rok vždy tešíme a patrične si to užívame. 

Prvá naša mojkovačka bola v roku 2009 v Benátkach, a dodnes spomíname na mnohé zážitky aj z tých ďalších, v Alpách, na Sicílii, v Maďarsku, Česku, v Dudinciach… Postupne je pre nás vzácnejšie byť spolu ako to, kam ideme. Užívame si, že aj po rokoch, keď už má každá svoju rodinu, sa môžeme spolu stretnúť a dobre porozprávať. A tiež sa modliť za naše rodiny a rôzne situácie, ktoré potrebujú pomoc zhora. A vždy prežívame nesmiernu vďačnosť Bohu za to, že sa máme a že nám Boh požehnal mať takéto vzťahy. 

Mojkovačky boli teda prvý moment, aké boli tie ďalšie, ktoré vám pomohli dostať sa z depresií a úzkostných stavov?

Mojkovačky boli (a sú) vždy úžasný čas, ale bolo to raz ročne a v tom čase mojich depresií to nemalo dlhodobý efekt. Raz však prišla jedna z dcér s pozvánkou (pre mňa s manželom) na podujatie Radosť byť seniorom. Malo to byť v Carltone, spoločensko-zábavné popoludnie so zaujímavými hosťami a tak, keďže máme radi kultúru, išli sme tam. 

Moje prvé dojmy po príchode do sály boli, že čo tu ja robím medzi týmito starými ľuďmi. Mala som pocit, že tam nepatrím a bola som presvedčená, že som tu naposledy. Vydržali sme, a po skončení podujatia sme s manželom skonštatovali, že to bol profesionálne pripravený program so známymi osobnosťami a že to bolo zaujímavé a príjemné. 

Prečo ste mali pocit, že tam nepatríte, v podstate medzi rovesníkov?

Keď si to tak spätne hodnotím, možno som nebola vnútorne zmierená so starnutím. Nechcela som sa ešte identifikovať ako seniorka a začleniť sa medzi nich pre mňa znamenalo prijať to, s čím som mala problém. A preto mi možno aj prekážal ten názov podujatia – Radosť byť seniorom. Veď aká to radosť? Chodenie po lekároch, bolesti, depresie… Aký život je predo mnou? Tak som to nejako v sebe znegovala ešte skôr, ako sa program podujatia začal. 

No napriek tomu mi táto skúsenosť pomohla. Videla som a zažila, že na podujatí boli normálni, inteligentní ľudia, že nerozprávajú len o chorobách (paradoxne, sama som bola témou chorôb pohltená), že majú svoje záľuby a je príjemné ich počúvať. 

Keď ma potom asi o mesiac jedna známa pozvala na kurz Nordic walkingu pre seniorov, môj postoj už nebol odmietavý. A pretože som v minulosti chodila rada na turistiku, išla som. A to bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré zmenilo môj kurz a v podstate aj život. 

Čo sa zmenilo? Ako žijete dnes?

Zmenilo sa veľmi veľa. Z toho, ako som sedávala doma a študovala na internete choroby, už nič nie je pravdou. Chodievam dvakrát týždenne s Ankou Saskovou, našou „trénerkou“, na nordic walking a brázdime s paličkami celý Bratislavský lesopark aj časť Malých Karpát. Postupne sa z malej skupinky nadšených žien, neviem, prečo muži nechodia, stala veľká partia, ktorá spolu počas turistiky aj oslavuje narodeniny, napríklad v altánkoch s koláčikmi. Aj si zaspievame a dokonca sa niektoré stretneme na prechádzkach aj častejšie, ako sú naše pravidelné „wolkovačky“.

Občas posielam dcéram fotografie aj s trasou, kadiaľ sme išli a koľko som prešla kilometrov a máme z toho radosť všetky. Ja, lebo sa mi veľmi zlepšila fyzická kondička a, samozrejme, aj psychicky sa mi darí dobre a dcéry sa tešia so mnou. Fandia mi a lajkujú každú fotku. (úsmev)

Postupne som začala sledovať a využívať aj ďalšie programy, ktoré sú v ponuke pre seniorov a napríklad som dcéram vyrobila náušnice na kreatívnom workshope. A moju o osem rokov mladšiu sestru som zavolala, aby sme išli vyskúšať tanečný Flamenco workshop, no to sme po dvoch návštevách pre kolená radšej zanechali. S manželom chodievame na komentované prehliadky výstav a do galérií a mám pomerne plné dni. 

Teraz od októbra som začala chodiť aj na Univerzitu tretieho veku, kde som sa prihlásila na dva študijné odbory na Univerzite Komenského – Prírodné krásy Slovenska a Kultúrne dedičstvo Slovenska, a na dva odbory na Ekonomickej univerzite – Jogging pamäti a Univerzita správneho dýchania. Pozitívne je, že sme sa veľmi zblížili aj so sestrou, lebo na nordic walking aj na jogging pamäti chodíme spoločne, a tak čas, ktorý sme spolu nemali za mladi, keď sa každá z nás venovala rodine, si vynahrádzame teraz.  

A čo vaše choroby? 

No, nejaké mám, ale dcéra lekárka mi hovorí, že na môj vek môžem byť Bohu vďačná, že mám iba toto. A som pod lekárskym dohľadom, takže žiadne samoštúdium medicíny už neriešim. (smiech) Dokonca počas covidu som jediná z rodiny vírus nedostala. 

Som vďačná za život, ktorý žijem, a aj vám za príležitosť podeliť sa s mojím príbehom, lebo som si istá, že je veľa seniorov, ktorí uvažujú podobne, ako som kedysi uvažovala ja. Sú možno introvertnejší a nikdy by sa sami nerozhodli prísť a zapojiť do aktivít proseniorských organizácií, ale určite tomu treba dať šancu a neotáľať tak dlho, ako som to robila ja.