Najskôr testoval, či by mu Smer dokázal prepustiť stoličku premiéra. Neuspel. Fico však musel Pellegrinimu ustúpiť inde. Hlas získa výrazne viac ministrov, ako by bolo primerané podľa výsledkov volieb. K tomu dostane funkciu predsedu parlamentu.
A hlavne: Pellegrini zrejme získa opciu na podporu koalície v prezidentských voľbách. Bolo by to celkom logické. Pellegrinimu sa páči hra na prominenta v tých najvyšších funkciách. A podľa prieskumov má slušnú šancu vyhrať a vystriedať Zuzanu Čaputovú.
Povolebný zápas má dvoch veľkých víťazov. Prvým je Fico, ktorý sa napriek silným geopolitickým (a mediálnym) tlakom vracia do vlády. Druhým je Pellegrini, ktorý vytrieskal pre stranu aj pre seba maximum možného. A zároveň sa vyhol rizikám, ktoré by ho mohli čakať v širokej koalícii s progresívcami, so Sulíkom a kresťanskými demokratmi. Navyše, ak by Pellegrini skúšal vládu so Šimečkom, poslanecký klub Hlasu by sa roztrhol.
Dohoda Smeru, Hlasu a SNS o novej vláde bude mať dva silné dôsledky. Jeden zlý. Druhý dobrý.
Tým zlým bude útlm boja proti oligarchom a politickej korupcii. NAKA a špeciálna prokuratúra to síce s politickým nasadením a väzobným stíhaním preháňali, no základný rámec bol správny. Staré majetkové a finančné zločiny sa mali vyšetriť a potrestať.
Na tomto fronte hrozí nielen ukončenie vyšetrovania veľkých káuz, ale aj obrat, respektíve návrat „našich ľudí“. Do vysokej politiky sa vracia Kaliňák a jeho tím. A vracia sa aj Tibor Gašpar ako zástupca bödörovcov. To sú riziká, ktoré bude treba strážiť. Aby sa nezvrhli do návratu starých drsných praktík.
Na druhej strane, dobrým dôsledkom „koalície suverenistov“ by mohol byť obrat – potrebný obrat – pri vojenskej politike Slovenska. Tá bola za éry Naďa, Korčoka a Káčera extrémne nezodpovedná. Slovensko sa tlačilo do prvej línie vojnových jastrabov. Až tak, že ako jediná krajina NATO prišlo o národnú protivzdušnú obranu. Nemáme ani vlastný protiraketový štít, ani bojové letectvo.
Slovenská vláda vytrvalo opakovala, že konflikt nemá iné ako vojenské riešenie. Preto vraj treba naplno zbrojiť a kŕmiť Ukrajinu muníciou. Realita je pritom opačná. Vojenské riešenia ničia Ukrajinu, oslabujú Európu, vyčerpávajú Západ (vojensky aj finančne). Vyhliadky na vojenskú porážku Ruska neexistujú. Skôr či neskôr bude nutné hovoriť o politickom riešení. A áno, aj o dohodách Ukrajiny a Západu s Ruskom.
Bez toho bude mier v Európe nemožný.
V bezpečnostnej politike Slovenska bude potrebné obnoviť rovnováhu. Rovnováhu medzi požiadavkami západných spojencov – a medzi obmedzenými možnosťami Slovenska a slovenských daňových poplatníkov. Podpora Ukrajiny musí mať svoje limity. A nesmie ohrozovať národné a európske záujmy.
Jednoducho: Slovensko by malo v rámci EÚ a NATO vystupovať suverénnejšie. Aby sa už neopakovali scenáre, keď sme sa poslušne (a potupne) vzdali raketovej obrany, potom leteckej obrany – a nakoniec prosíme spojencov, aby sa starali o našu bezpečnosť. Pričom ich ochota je slabšia, než sme pôvodne očakávali…
Pokiaľ ide o strašenie, že suverénnejšia politika Slovenska by mohla znamenať odklon od EÚ a NATO a príklon k Rusku, sú to nezmysly. Ani Smer, ani Hlas, ani SNS nechcú v diplomacii experimentovať. Ani riskovať. Žiadajú len realistické rozhodnutia, ktoré nepôjdu proti záujmom Slovenska. A to môže byť prospešné. Politika servilného pritakávania, ktorú sme tu mali za Matoviča, Hegera a Ódora, je už vyčerpaná. Ak si má Slovensko udržať zvyšky suverenity, potrebuje zmenu.
Mimochodom, voľby 2023 rozhodli nielen o víťazstve Fica a jeho spojencov. Ukázali aj to, že ponuka submisívnych vojnových jastrabov (áno, aj také existuje) má podporu blízku nule. Heger s Naďom a ich „Demokratmi“ padli na dno. Zaslúžene. Zlyhali.
To bol jeden z hlavných faktorov, ktorý sa postaral o štvrtú šancu pre Fica.
Pokiaľ ide o odkaz volieb 2023 a mandát pre novú vládu, vyzerá to veľmi jednoducho: ukrajinská či dúhová vlajka majú ustúpiť tej slovenskej.
