Podľa Surkova zohral tento vymyslený štát v dejinách významnú úlohu. Keď západní križiaci smerovali na východ, mnohí z nich si boli istí, že tam niekde nájdu silného spojenca. Európskych cestovateľov hriala a neraz aj hnala myšlienka, že tam niekde za horizontom po neľahkej ceste stretnú svojich bratov vo viere. Aby sme to teda zhrnuli, obraz presbytera Jána inšpiroval kresťanské národy na expanziu.
A prečo túto bradatú a polozabudnutú legendu dnes oživuje Surkov? Predpokladám, že dobre pozná preferencie svojho bývalého šéfa Vladimira Putina, ktorý je obdivovateľom diela ruského historika a filozofa Leva Gumiljova (už som o ňom písal tu). Gumiljov v knihe Hľadanie imaginárneho cárstva (Поиски вымышленного царства, 1970) skúmal historické dôkazy, svedectvá a hypotézy o presbyterovi Jánovi a jeho kráľovstve. Surkov tak vytvoril alúziu s materiálom, ktorý je dobre známy jeho hlavnému čitateľovi a vďaka tomu dokáže vyvolať jeho pozornosť.
Cárstvo popa Ivana
Tento materiál však literárne a politicky zdatný Surkov nepoužil nijako banálne, nič prvoplánové. Túto neexistujúcu ríšu zo stredoveku totiž porovnal so – prekvapenie! – súčasnou Ukrajinou. Nielen čitateľa Putina to okamžite muselo zaujať.
Čo v nich vidí Surkov spoločné? Nuž ponajprv, podľa postoja rozšíreného v Rusku oba štáty nie sú pravé, ale fiktívne celky. Surkov sa, samozrejme, neznížil k priamemu zopakovaniu tejto propagandistickej tézy, ale už samo porovnanie jasne naznačuje, že s tým súhlasí. (Sám bol kedysi Putinovým poradcom pre Abcházsko, Južné Osetsko a Ukrajinu.)
Po druhé, Surkov považuje prístup Západu k podpore Ukrajiny za hromadný blud, ktorý je spôsobený ilúziou, podobnou tej o zabudnutom kráľovstve, ktorá kedysi motala hlavy križiakom a ruskí stredovekí autori ju nazývali „cárstvom popa Ivana“. Surkov píše, že v Amerike a západnej Európe si teraz všetci spoločne pomýlili Ukrajinu s týmto mýtickým štátom.
Je v tom kus pravdy. Ukrajina, ktorú západné štáty jednomyseľne bránia a masívne podporujú, samozrejme nie je taká, ako si ju oni sami predstavujú, alebo to predstierajú pred svojimi voličmi. Slovenský pohľad je o poznanie realistickejší, Ukrajina celkom isto nie je vzorom slobody a demokracie, a nie je ani nevinnou obeťou zlých Rusov. Ale hovoriť o tom teraz v Európe a v Amerike nie je akceptovateľné, v niektorých krajinách je to dokonca zakázané, len aby sa zachovala inšpirujúca ilúzia. Rozdiel medzi slovenskou a českou diskusiou zvlášť ostro svieti.
Je tu však aj opačná stránka, legenda predsa oklamala križiakov aj Rusov: skutočná Ukrajina ani nie je ani taká, ako si myslia Rusi. Mysleli si, že idú bojovať proti slabému nepriateľovi, ktorého obyvateľstvo sa snaží zbaviť fašistickej vlády, miluje ruských bratov a privíta ich ako osloboditeľov. Aj to bola halucinácia, na ktorej vytvorení sa – mimochodom, – úspešne podieľal ten istý Surkov! Takže aj Rusi vidia v opare za horizontom svoje vlastné „cárstvo popa Ivana“. Tento zvláštny fenomén naďalej ovplyvňuje spoločnosť, podporuje expanziu a zbiera obete aj v 21. storočí.
Zhrňujúc túto časť svojich úvah, Surkov poznamenáva: „Dôležité je, že v (...) krvavej hre budú dosiahnuté ciele, o ktoré sa dnes nikto nesnaží. A každý dostane niečo, čo nie je presne to, čo hľadá, respektíve vôbec nie je to, čo hľadá“.
Inu, brilantná formulácia, zodpovedajúca realite. Ale z kontextu vyplýva, že to nehovorí len o západných hráčoch, ale platí to rovnako aj pre Rusko. Veď je to Rusko, ktoré už dostalo výsledky napriek svojim pôvodným cieľom: vznikla silná protirusky cielená solidarita západných krajín (v politike, kultúre, aj v športe), posilnené a rozšírené je NATO, proti Moskve sú zavedené drakonické sankcie, nenávisť zo strany Ukrajincov je hlboká a bude trvať minimálne desaťročia a podobne. Keďže autora nepodozrievam z nedostatku inteligencie, nie je možné, že Surkov to nevidí. Možno to znamená, že úmyselne vedie čitateľa k záverom, ktoré sám nechce sformulovať.
Nechcené výsledky
Toto podozrenie sa potvrdzuje v druhej časti článku, ktorá je tónom a obsahom v úplnom v rozpore s jeho začiatkom.
„Čo môžeme rozoznať dopredu, ak sa pokúsime pozrieť ďalej...?“ – pýta sa Surkov. A odpovedá: „Vznikne Veľký Sever – Rusko, USA a Európa, ktorý bude tvoriť spoločný sociokultúrny priestor. Trojjediné severné geopolitické zoskupenie“.
Ako sa môže stať, že niečo, čo dnes nikto nehľadá, no podľa bývalého Putinovho ideológa práve to vznikne, ako môže vzniknúť spojenie dnešných nezmieriteľných nepriateľov do jedného celku? Ako sa môže stať takáto fantazmagória skutočnosťou? Surkov: „Teraz je ťažké uveriť, že protichodné systémy nakoniec dosiahnu vysokú úroveň konvergencie. Ale rovnako ťažké bolo uveriť v zjednotenú Európu v časoch Albrechta z Valdštejna. Alebo v úniu štátov Ameriky – na začiatku vojny medzi Yankees a Konfederáciou,“ zhruba takto Surkov odpovedá na pochybnosti čitateľov.
Toto vysvetlenie ťažko možno nazvať presvedčivým. Je tu však ešte niečo.
V dnešnom Rusku je takýto nápad na pokraji vlastizrady. Aj domnienka, že by sa Rusi niekedy mohli spojiť s dnes nenávidenými Anglosasmi, Germánmi, Galmi a inými Keltami, znamená pošliapanie nielen oficiálnej propagandy, ale aj štátnej politiky. Surkov to veľmi dobre vie, preto len akoby náhodou pripomenie, že to Putin ako prvý krátko po roku 2000, na začiatku milénia, navrhol Američanom, aby uvažovali o vstupe Ruska do NATO, a že on sám len rozvíja myšlienku svojho prezidenta.
Teraz sa v Rusku snažia nespomínať na epizódu s pokusom vstúpiť do NATO. Napokon, nepasuje to do boja proti rozširovaniu tejto organizácie, prinajmenšom to nevyzerá veľmi logicky. Samozrejme, quod licet Iovi non licet bovi – to, čo si môže dovoliť Surkov, nemusí byť prípustné pre kohokoľvek. A práve tu je – domnievam sa – ukrytá hlavná intriga článku: je mu to naozaj dovolené? To sa postupne dozvedáme (a dozvieme) z reakcií na zverejnenú úvahu.
Surkov je však naozaj bystrý chlapík, svoje stávky si zručne poistil. Do textu vložil dve slovíčka, ktoré si každý čitateľ možno hneď nevšimne, ale sú tam: autor spomenie „naše víťazstvo“. Očividne má na mysli výhru nad Ukrajinou. Úradom teda šepká: Druzja, nestrieľajte, som jedným z vás..!
Aktualizácia Severu
Zoberme látku vážne a pridajme pár poznámok k téme. Aký by mohol byť tento Veľký Sever, ktorý Surkov vníma ako našu budúcnosť? Autor pripomenul koncept, ktorý pochádza zo 60. rokov minulého storočia, keď sa po rozpade koloniálneho systému prejavili rozdiely medzi prevažne poľnohospodárskym, chudobným a zaostalým Juhom a priemyselným, vyspelým, a teda bohatým Severom. Je príznačné, že Sovietsky zväz a ostatné komunistické štáty sa nepovažovali za súčasť žiadnej z týchto geoekonomických zón, preto bol v tom čase Sever, nech to znie akokoľvek paradoxne, synonymom Západu.
Neskôr rýchly ekonomický rast „ázijských tigrov“, krajín Perzského zálivu a následne Číny, spôsobil, že protiklad medzi Severom a Juhom stratil aktuálnosť. Surkov si ho však zapamätal, oživil ho a navrhuje znovu zaradiť ho do slovníka geopolitiky.
„Pred našimi očami je búrlivá reakcia syntézy civilizácií. Jeho výsledkom bude rozpustenie Západu aj Východu vo Veľkom Severe,“ tak vidí nadaný literát a politický stratég Surkov budúcnosť. Pravda, nie je to príliš konkrétne. Akoby o to ani nešlo.. A prepáčte, čo sa stane s Juhom, ktorý by mal byť časťou tej dichotómie? Bude partnerom Severu? Alebo jeho rivalom a zdrojom nových konfrontácií? Alebo ho Sever utlačí a podrobí? Odpoveď v článku nenájdeme.
Pribudnú len ďalšie obrazy: „Veľký Sever nie je ani utópia, ani dystopia, nebude to ani idyla, ani ponuré miesto,“ tvrdí Surkov. Podľa mňa sa tým pohráva s obrazom Severu z Hry o tróny, ktorý je tam dosť pochmúrne miesto a trvalé ohrozenie pre Juh.
Nie je tiež jasné, prečo a na akom základe sa Rusko stane súčasťou takého globálneho triumvirátu. Veď už predsa nie je rovnocenným hospodárskym partnerom pre USA a vlastne ani EÚ. Rusko, to je hlavne veľké územie, ktorého hodnota však dnes nemusí byť taká zrejmá. Rusko sa uchádza o rolu lídra tzv. novej svetovej väčšiny, no neúspešne – toto miesto už obsadila Čína, ktorej konkuruje India.
Bude tak napokon Rusko – tak ako vždy – opäť pôsobiť ako surovinová základňa? Predpoklady na to sú, ale ani to nie je také jednoduché: vysokí ruskí predstavitelia sa už otvorene sťažujú na ťažkosti obchodných vzťahov s východnými krajinami, kam chcú presmerovať dodávky energetických zdrojov a iných produktov.
Koncept Surkova je viac optimistický, ako odôvodnený. A tu sa ponúka to najhoršie podozrenie pozorného čitateľa: či vlastne v tejto hre nie sme svedkami vytvorenia novej aktualizovanej ríše presbytera Jana (alias popa Ivana), ktorá sa v skutočnosti nazýva Veľký Sever?! A nerobí to náš autor preto, aby inšpiroval utrápených Rusov, aby ľahšie prežili dnešné ťažké časy?
Tretí Rím
Surkov si je istý, že spoločnú budúcnosť Ruska, USA a EU predurčujú spoločné korene: „Tri najväčšie severné civilizácie, ruská, európska a americká, čerpajú inšpiráciu vo svojom politickom vývoji z Pax Romana.“ Dôkaz vidí v tom, že „Európska únia vyhlásila za svojho praotca Karola Veľkého, ,cisára Rimanov'. Najznámejší kopec Washingtonu je pomenovaný po legendárnom Kapitole“. Nie sú to však silné ani presvedčivé argumenty.
Čo sa týka Ruska, jeho napojenie na ideu Pax Romana zdôvodňuje odkazom na mnícha Filofeja zo 16. storočia, ktorý vraj prvý nazval Moskvu „tretí Rím“. Nie je to veľmi presvedčivé. Po prvé, Filofej (ak skutočne existoval, o čom sú tiež pochybnosti) nebol autor tejto myšlienky. V Rusku ju prvýkrát vysvetlil v roku 1492 metropolita Zosima, známy najmä ako opilec a sodomita. Ale vznikla ešte v 14. storočí v Srbsku a Bulharsku.
Po druhé, Filofej písal (ak písal) o treťom Ríme výlučne v náboženskom zmysle, ako o pokračovaní byzantskej ortodoxnej tradície. Nebola to žiadna geopolitika. No Surkov tvrdí: „Slovo starca Filofeja stále skrytým spôsobom vedie Rusko.“
Zdá sa, že Surkov cíti slabosť svojho konceptu a hľadá preň akékoľvek odôvodnenia. „Zdrojový kód týchto troch metakultúr sa nachádza v Iliade a Evanjeliu. Ich vzťah je zrejmý,“ myslí si. Podľa mňa však taký zrejmý vôbec nie je. Je tu akési „miešanie francúzštiny s nižegorodčinou“, ako by to nazval ruský dramatik Alexandr Gribojedov („Горе от ума“, 1833). V každom prípade by som preferoval pevnejší základ pre stavbu nového sveta, ako Iliada alebo list stredovekého mnícha.
Surkov si myslí, že víťazstvo Ruska nad Ukrajinou bude „nový krok k integrácii Veľkého Severu, kde bude naša krajina vystupovať ako spolučlen globálneho triumvirátu“. Malá dávka optimizmu alebo „trošku slnka v studenej vode“ (v duchu Francoise Saganovej Un peu de soleil dans l'eau froide, 1969) ruskej moci vôbec neublíži. Teraz však Moskva tvrdí, že proti nej bojuje celý Západ. Surkov teda hovorí, že Rusko musí nad Západom zvíťaziť, aby sa s ním spojilo. Neviem, či je to najkratšia cesta, ale určite je najnebezpečnejšia.
Surkovov článok celkovo pôsobí zvláštnym dojmom. Na jednej strane sa autor snaží zdôrazniť svoju lojalitu k oficiálnej politike, na druhej transparentne naznačuje jej omyly. Smeje sa na geopolitických halucináciách minulosti, ale ponúka aj nové, nemenej fantastické konštrukcie. Antické a stredoveké myšlienky mieša s pravoslávím a to všetko premieta do moderny a budúcnosti.
Obávam sa, že to odráža najmä jeho vlastný vnútorný nepokoj: ako tvorivej osobnosti a zároveň skúseného dvorana, ktorý sa ocitol vylúčený zo svojho obvyklého prostredia, no stále dúfa, že sa tam vráti.
