Reakcia na Jána Mazáka a pokračovanie diskusie o odvolávaní členov Súdnej rady

Môj ostatný článok k téme odvolávania členov Súdnej rady získal pozornosť predsedu Súdnej rady, ako aj niektorých už bývalých členov tejto inštitúcie. Som tomu úprimne rád.

Predseda súdnej rady Ján Mazák reagoval (tradične) blogom na Denníku N, kým dvaja bývalí členovia sa vyjadrili vo forme doplneného tlačového vyhlásenia (v čase publikácie ešte nebolo na stránke Súdnej rady, ale bývalá členka K. Javorčíková mi ho doručila na pracovný email). Chcel by som na tieto vyjadrenia zareagovať, pretože mám za to, že diskusia je zaujímavá z hľadiska perspektívy jej riešenia.

Prvou dôležitou vecou z hľadiska ústavného práva je návrh Jána Mazáka, aby Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach už bývalých členov Súdnej rady ignoroval ústavnú úpravu, ktorá umožňuje kedykoľvek (svojvoľne) odvolať členov Súdnej rady a uprednostniť rozhodnutie Ústavného súdu z roku 2018 (ktoré mimochodom samotný Mazák tvrdo kritizoval). Parlament ako delegovaný ústavodarca s rozhodnutím Ústavného súdu nesúhlasil a v texte Ústavy v roku 2020 stanovil presný opak, ako je uvedené v rozhodnutí Ústavného súdu: Ústavný súd uviedol, že pri odvolaní člena Súdnej rady musia existovať zákonné objektívne dôvody, kým parlament určil, že členov Súdnej rady je možné odvolať kedykoľvek. Dôvodová správa k ústavnému zákonu hovorí jasne.

Stalo sa to v histórii slovenskej ústavy už mnohokrát (napríklad aj pri rušení tzv. Mečiarových amnestií, pri posudzovaní súladu ústavných zákonov s ústavou atď.). Povedané inak, stav je v súčasnosti taký, že uznesenie Ústavného súdu PLz. ÚS 2/2018 nie je platným právom z titulu ústavnej novely z roku 2020. Predmetný stav môže zmeniť Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov alebo parlament ústavnou novelou.

Predseda Súdnej rady však nabáda, aby Ústavný súd v konaní o sťažnosti ústavnú úpravu ignoroval. Jednoducho právna norma vyjadrená v čl. 141a ods. 5 ústavy nebude mať žiadny význam. Namiesto tejto právnej normy má Ústavný súd uplatniť právo na prístup k verejnej alebo inej funkcii (čl. 30 ods. 4 ústavy). Tento prístup je nielen v rozpore s metodológiou interpretácie práva (tzv. zákaz výkladu per non est – v skratke, nie je možné vykladať predpis tak, že niektorá jeho časť alebo ustanovenie sa ukážu ako zbytočné), nerešpektuje vôľu ústavodarcu, ale môže smerovať aj k právnemu chaosu (dnes treba ignorovať ustanovenie 141a ods. 5 ústavy a zajtra nejaké iné ustanovenia predpisu s najvyššou právnou silou).

Ex-členovia Súdnej rady a aj pán Mazák poukazujú vo svojich vyjadreniach na aktivitu, ktorú vynakladali pri kritike ústavnej novely 422/2020 Z.z., ktorá svojvoľné odvolávanie členov Súdnej rady zaviedla. Ex-členovia uvádzajú, že kritizovali novelu v rámci legislatívneho procesu a uplatnili takzvanú zásadnú pripomienku. V poriadku, uvedenú skutočnosť som nevedel. Problém je však iný – ústavná úprava je skoro tri roky účinná a za ten čas ani predseda súdnej rady ani jej členovia kontinuálne nepoukazovali na problematickosť tejto právnej úpravy. Jednoducho boli počas tohto obdobia ticho. Osobitne tento stav kontrastuje s aktivitou predsedu Súdnej rady v Denníku N, kde pravidelne komentuje právne a politické dianie. Nezaregistroval som systematickú aktivitu členov Súdnej rady, kde na problematické odvolávanie členov počas uplynulých troch rokov poukazovali, komunikovali ho v tlačových správach (čitateľ si to môže skontrolovať tu), odborných či vedeckých článkoch alebo publikáciách. Verejnú diskusiu o odvolávaní začali až teraz, kedy je priamo ohrozené ich zotrvanie v inštitúcii, čo zaváňa oportunizmom.

Chcem trochu rozviesť aj obsah zásadnej pripomienky Súdnej rady k možnosti bezdôvodného odvolávania jej členov z augusta 2020. V nej členovia navrhli, aby dôvody odvolania boli formulované v zákone, boli konkrétne, člen Súdnej rady o nich vedel a mohol sa k nim vyjadriť. Teda viac-menej to, čo judikoval Ústavný súd v roku 2018 (on akcentoval, aby dôvody boli objektívne).

Pozoruhodné je však niečo iné. Členovia Súdnej rady navrhli, aby dôvodom odvolania člena bola aj strata dôvery zo strany orgánu, ktorý člena do funkcie nominoval. Dôvod odvolania na základe straty dôvery je však identický so súčasným znením čl. 141a ods. 5 ústavy – odvolať člena Súdnej rady kedykoľvek. Totižto strata dôvery je jednosmerná cesta, pričom dôvera má len subjektívny rozmer (preto aj výraz „kedykoľvek“). Strata dôvery nie je otázka racionality či objektivity (por. znenie čl. 114 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže parlament kedykoľvek vysloviť vláde nedôveru).

Teda dôvod odvolania člena Súdnej rady z titulu straty dôvery nie je objektívnym dôvodom, a preto je v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu z roku 2018. Povedané inak, zásadná pripomienka členov Súdnej rady v auguste 2020 bola v tejto časti identická so súčasným mechanizmom odvolávania členov Súdnej rady.

Nie je vecne správne konštatovanie predsedu Súdnej rady Mazáka, že člen Súdnej rady je azda jediný ústavný činiteľ, ktorý „nepožíva žiadnu ochranu pred svojvoľným zásahom do jeho postavenia“. Netreba zabúdať na členov vlády, vrátane predsedu vlády a inštitútu nedôvery či koniec mandátu poslancov parlamentu pri predčasných parlamentných voľbách, či prezidenta v prípade ľudového hlasovania o jeho odvolaní. Títo ústavní činitelia môžu o svoju funkciu rovnako prísť pred uplynutím funkčného obdobia na základe svojvôle (straty dôvery). Jediný orgán, ktorý nemá funkčné obdobie, je vláda.

Po ďalšie, vo svojom vyjadrení sa pán Mazák a ex-členovia Súdnej rady opierajú o záver, že predseda Súdnej rady nemôže iniciovať konanie o súlade právnych predpisov týkajúcich sa súdnictva, pretože právny základ pre odvolávanie členov Súdnej rady je samotná ústava. V zmysle čl. 125 ods. 4 ústavy (ústavná novela č. 422/2020 Z.z.) Ústavný súd nemá právomoc posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou. Ústavný súd v uznesení PL. ÚS 12/2022 uviedol, že „žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa kreovania Súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra ústavy“ (bod 65). Z toho dedukujú, že predseda sa na Ústavný súd obrátiť nemôže.

Podľa môjho názoru by to predseda Súdnej rady mal vyskúšať ešte raz, a tak dať šancu Ústavnému súdu zmeniť svoje rozhodnutie. Osobitne by sa mohol predseda zamerať na argumentáciu európskym právom (case-law ESĽP či právo EÚ) a umožniť súdu revidovať svoj záver, aj napriek možnej prekážke rei iudicata.

Uvedený postup by bol lepším riešením. Ex-členovia Súdnej rady by tak nemuseli podávať ústavné sťažnosti a právna úprava by sa derogovala. Ak by mal Ústavný súd rozhodnúť principiálne v súlade s doterajšou praxou, tak ústavnej sťažnosti ex-členov Súdnej rady nemôže vyhovieť, ak dôvod pre porušenie ústavného práva spočíva v právnej úprave. Ide o ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu naprieč históriou. Napríklad uznesenie IV. ÚS 25/2011:

„V prípade, ak ustanovenia zákona alebo iného normatívneho právneho aktu priamo porušujú ústavou garantované práva fyzických osôb, možno nápravu dosiahnuť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, t. j. zrušenie namietaných ustanovení zákona nemožno dosiahnuť v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1  ústavy v spojení s ustanoveniami šiesteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde  (konanie o sťažnostiach). V tejto súvislosti Ústavný súd poukazuje aj na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred Ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred Ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred Ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže Ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu Ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj Ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát Ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna Ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).“

Navyše ani vyhovením ústavnej sťažnosti sa nerieši podstata veci: ústavná norma umožňujúca svojvoľné odvolávanie členov Súdnej rady zostáva nedotknutá. Okrem toho Ústavný súd už teraz ťažko môže skonštatovať porušenie ústavného práva v konaní o ústavnej sťažnosti, ak v konaní o súlade právnych predpisov jednoznačne judikoval, že svojvoľné odvolávanie členov Súdnej rady je ústavne konformné a nevidel rozpor s materiálnym jadrom ústavy.

Aj z tohto dôvodu je najlepším prostriedkom na riešenie práve opätovný návrh predsedu Súdnej rady na konanie o súlade právnych predpisov. Ak by mu Ústavný súd nevyhovel, tak ostáva možnosť zmeny ústavy zo strany parlamentu, pretože ani judikatúra ESĽP ani právo EÚ nemá derogačné účinky na slovenskú právnu úpravu.

Na záver je potrebné ešte niečo dodať.

Aby neprišlo v celej veci k nedorozumeniu, aj ja som proti odvolávaniu členov Súdnej rady bez objektívnych dôvodov, podobne ako predseda Súdnej rady či jej bývalí členovia. Na rozdiel od súčasných účastníkov verejnej diskusie si však svoj názor držím od roku 2011. Dôvody pre odvolanie by mali byť podľa môjho názoru tie, ktoré boli uvedené v zákone o Súdnej rade do roku 2003 (zdravotné dôvody a obmedzenie spôsobilosti na právne úkony).

K záveru o zákaze svojvoľného odvolávania navyše nepotrebujeme rozhodnutia ESĽP či právo EÚ. Naša ústava poskytuje dostatočné portfólio argumentov, pre ktoré je takéto odvolávanie členov Súdnej rady problematické a tieto argumenty sú odbornej verejnosti známe od roku 2011. Je veľká škoda, že na ne Ústavný súd v rozhodnutí PL. ÚS 12/2022 rezignoval.

Fakty sú však jasné: bola to vláda Ivety Radičovej, ktorá celý proces svojvoľného odvolávania členov Súdnej rady začala, pričom potvrdenie tohto postupu sa jej dostalo od časti Ústavného súdu (napr. L. Orosz, J. Luby, Ľ. Gajdošíková, M. Mochnáčová). Táto časť súdu buď zmenila názor alebo sa ocitla v roku 2018 v názorovej menšine. Nakoniec vláda Igora Matoviča spolu s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou v roku 2020 zakotvila možnosť odvolať člena Súdnej rady priamo do ústavy. Navyše, súčasný Ústavný súd v uznesení PL. ÚS 12/2022 nič protiústavné na svojvoľnom odvolávaní členov Súdnej rady nevidel, respektíve neskonštatoval, že by uvedený mechanizmus odvolávania predstavoval zásah do materiálneho jadra ústavy, hoci už mu museli byť známe rozsudky ESĽP či relevantné právo EÚ. Argumentáciou ho k tomu vyzvali v návrhu aj opoziční poslanci. Názor o svojvoľnom odvolávaní člena Súdnej rady zastával donedávna aj Ján Mazák.

S predčasným odvolávaním členov Súdnej rady teda nezačal Robert Fico ani vládne koalície Smeru a jeho partneri. Preto kritizovať práve teraz súčasnú vládu za odvolávanie členov Súdnej rady je argumentačný faul, ktorý je v rozpore so skutočnosťou.

Vlak degradácie ústavy rozbehol niekto iný, a je v rozpore so zdravým rozumom kritizovať cestujúcich, ktorí do vlaku len pristúpili.