Reakcia na Jána Mazáka a pokračovanie diskusie o odvolávaní členov Súdnej rady

S predčasným odvolávaním členov Súdnej rady teda nezačal Robert Fico ani vládne koalície Smeru a jeho partneri. Preto kritizovať práve teraz súčasnú vládu za odvolávanie členov Súdnej rady je argumentačný faul, ktorý je v rozpore so skutočnosťou. Píše profesor ústavného práva Tomáš Ľalík.

Môj ostatný článok k téme odvolávania členov Súdnej rady získal pozornosť predsedu Súdnej rady, ako aj niektorých už bývalých členov tejto inštitúcie. Som tomu úprimne rád.

Predseda súdnej rady Ján Mazák reagoval (tradične) blogom na Denníku N, kým dvaja bývalí členovia sa vyjadrili vo forme doplneného tlačového vyhlásenia (v čase publikácie ešte nebolo na stránke Súdnej rady, ale bývalá členka K. Javorčíková mi ho doručila na pracovný email). Chcel by som na tieto vyjadrenia zareagovať, pretože mám za to, že diskusia je zaujímavá z hľadiska perspektívy jej riešenia.

Prvou dôležitou vecou z hľadiska ústavného práva je návrh Jána Mazáka, aby Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach už bývalých členov Súdnej rady ignoroval ústavnú úpravu, ktorá umožňuje kedykoľvek (svojvoľne) odvolať členov Súdnej rady a uprednostniť rozhodnutie Ústavného súdu z roku 2018 (ktoré mimochodom samotný Mazák tvrdo kritizoval). Parlament ako delegovaný ústavodarca s rozhodnutím Ústavného súdu nesúhlasil a v texte Ústavy v roku 2020 stanovil presný opak, ako je uvedené v rozhodnutí Ústavného súdu: Ústavný súd uviedol, že pri odvolaní člena Súdnej rady musia existovať zákonné objektívne dôvody, kým parlament určil, že členov Súdnej rady je možné odvolať kedykoľvek. Dôvodová správa k ústavnému zákonu hovorí jasne.

Stalo sa to v histórii slovenskej ústavy už mnohokrát (napríklad aj pri rušení tzv. Mečiarových amnestií, pri posudzovaní súladu ústavných zákonov s ústavou atď.). Povedané inak, stav je v súčasnosti taký, že uznesenie Ústavného súdu PLz. ÚS 2/2018 nie je platným právom z titulu ústavnej novely z roku 2020. Predmetný stav môže zmeniť Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov alebo parlament ústavnou novelou.

Predseda Súdnej rady však nabáda, aby Ústavný súd v konaní o sťažnosti ústavnú úpravu ignoroval. Jednoducho právna norma vyjadrená v čl. 141a ods. 5 ústavy nebude mať žiadny význam. Namiesto tejto právnej normy má Ústavný súd uplatniť právo na prístup k verejnej alebo inej funkcii (čl. 30 ods. 4 ústavy). Tento prístup je nielen v rozpore s metodológiou interpretácie práva (tzv. zákaz výkladu per non est – v skratke, nie je možné vykladať predpis tak, že niektorá jeho časť alebo ustanovenie sa ukážu ako zbytočné), nerešpektuje vôľu ústavodarcu, ale môže smerovať aj k právnemu chaosu (dnes treba ignorovať ustanovenie 141a ods. 5 ústavy a zajtra nejaké iné ustanovenia predpisu s najvyššou právnou silou).

Ex-členovia Súdnej rady a aj pán Mazák poukazujú vo svojich vyjadreniach na aktivitu, ktorú vynakladali pri kritike ústavnej novely 422/2020 Z.z., ktorá svojvoľné odvolávanie členov Súdnej rady zaviedla. Ex-členovia uvádzajú, že kritizovali novelu v rámci legislatívneho procesu a uplatnili takzvanú zásadnú pripomienku. V poriadku, uvedenú skutočnosť som nevedel. Problém je však iný – ústavná úprava je skoro tri roky účinná a za ten čas ani predseda súdnej rady ani jej členovia kontinuálne nepoukazovali na problematickosť tejto právnej úpravy. Jednoducho boli počas tohto obdobia ticho. Osobitne tento stav kontrastuje s aktivitou predsedu Súdnej rady v Denníku N, kde pravidelne komentuje právne a politické dianie. Nezaregistroval som systematickú aktivitu členov Súdnej rady, kde na problematické odvolávanie členov počas uplynulých troch rokov poukazovali, komunikovali ho v tlačových správach (čitateľ si to môže skontrolovať tu), odborných či vedeckých článkoch alebo publikáciách. Verejnú diskusiu o odvolávaní začali až teraz, kedy je priamo ohrozené ich zotrvanie v inštitúcii, čo zaváňa oportunizmom.