Pripomína, že je potrebné venovať sa nielen šikanovaným deťom, ale aj tým, ktorí šikanujú. „Prečo to robia? Je za tým vlastná skúsenosť s agresivitou jednotlivca, či skupiny agresorov? Odhalenia pohnútok takého správania bývajú neraz veľmi prekvapujúce.“ Roman mal podľa tvrdenia svedkov tesne pred skokom volať mame Ivete a povedať jej, čo plánuje urobiť. Skočil neďaleko miesta, kde žena stála. Natíska sa otázka, čo tým chcel demonštrovať?
„Dokonané samovraždy sú jedna veľká neznáma. Hlavný aktér zomrel, aj preto sa už nikdy nikto nedozvie (ak nenechal list na rozlúčku), čo bola tá posledná kvapka v pohári, ktorá pretiekla a on už nevidel inú cestu, len dobrovoľný odchod,“ pripomína Caisová, ktorá mnoho rokov robila konziliárnu psychiatričku pre nemocnicu.
„Na oddeleniach ARO ležali tí, ktorí pokus o samovraždu prežili a 99 percent z nich mi hovorilo, že keď si uvedomili, čo spravili, boli zdesení. Najmä ak išlo o matky či otcov malých detí. Tvrdili, že nechcú zomrieť a robili všetko preto, aby sa čím skôr dostali zo život ohrozujúceho stavu. Ktovie, možno aj Roman, keby prežil, zaujal by rovnaký postoj k svojmu rozhodnutiu siahnuť si na život. Hoci si myslím, že on bol pevne rozhodnutý, o čom svedčí to, že skoncoval so životom verejne, pred očami mnohých svedkov,“ znie názor skúsenej odborníčky.
Na sociálnych sieťach mnohí komentujúci odsudzujú žiakov, ktorí vo videu so smiechom vyzývajú Romana, aby skočil. Danica Caisová v tom nevidí necitlivosť tínedžerov, ale ich nezrelosť. „V danom momente tam ide o istý druh frajeriny a nedomyslenie toho, čo sa stane, keď spolužiak skočí. Mnohé deti žijú vo virtuálnom svete a berú neraz život ako videohru. Postrieľame nepriateľov, ideme sa najesť a na druhý deň si dáme repete. V Romanovom prípade sa už nič zopakovať nedá, keďže jeho návrat nie je možný.“
Psychiatrička zdôrazňuje, že dnešná mládež nie je zlá, hoci skôr narodení to zvyknú často takto prezentovať. „Sú len na nich kladené veľmi veľké nároky, ktoré nie každý dokáže zvládnuť, Nie všetci mladí sa vedia presadiť v kolektíve spolužiakov. A ak sa k spomenutému pridajú problémy vo vzťahoch v rodine, v triede, nešťastie nedá na seba dlho čakať. Agresori si vždy vyberajú slabších jedincov, hendikepovaných buď fyzicky, mentálne alebo sociálne, a hlavne takých, ktorí sa nedokážu sami brániť. Aj prípad z Parchovian by mal byť mementom, aby sme nezatvárali oči pred akoukoľvek formou útlaku a šikany vo svojom okolí,“ uzavrela vyjadrenie Danica Caisová.
