Neplač, ale ani nejasaj, Argentína
Znalosť španielčiny nie je v našom zemepisnom priestore veľmi rozšírená, takže ani veľmi dobre informovaný človek väčšinou nemá Latinskú Ameriku na svojom „globálnom radare“. Je ďaleko, neohrozuje nás na rozdiel od arabského sveta intenzívnou migráciou, vzájomné obchodné vzťahy sú značne obmedzené. Napriek tomu je to veľmi zaujímavý kontinent, aj keď hocikedy skôr v zmysle „toto, preboha, nerobiť“.Súčasná Latinská Amerika je výslednicou pôsobenia štyroch impérií. Tými prvými boli španielska a portugalská koloniálna ríša, ktorá tu po sebe zanechala silno feudálne pomery. Na pôvode záležalo viac ako na schopnostiach, koloniálne orgány vynucovali povinný katolicizmus a dlho bránili prisťahovaniu protestantov a židov, čo pritom v Európe boli tie najproduktívnejšie a najvzdelanejšie skupiny obyvateľstva. Španielsko aj Portugalsko boli najneskôr od 18. storočia zreteľne zaostávajúce štáty a ich zaostalosť sa preniesla aj za Atlantický oceán, do starých indiánskych území, ktorým vládli.V dvadsiatom storočí nastúpili do ich šľapají dve nové impéria, americké a sovietske, snažiace sa rôznymi spôsobmi presadiť v Latinskej Amerike vlastný vplyv a potlačiť vplyv tých druhých. Ako pri iných proxy vojnách, záujmy miestneho obyvateľstva boli pritom až na poslednom mieste. Po Sovietoch zostala radikalizovaná intelektuálna vrstva a ľavicové bojové skupiny v džungli. Američania zase v rámci vedenia svojej „vojny proti drogám“ podporovali všelijakých „darebákov, ale našich darebákov“ a nepriamo tiež zaistili drogovým kartelom fantastické peňažné príjmy, ktoré z nich urobili nebezpečných mocenských konkurentov celých štátov.
Javier Milei
Javier Milei. Foto: TASR/AP
Výsledkom je kontinent so značne nedostatočným príspevkom k blahobytu ľudstva, ktorý si ani nie je celkom istý svojou vlastnou identitou (je to ešte západná civilizácia, alebo nie?) a jeho najlepší rodáci napospol žijú v New Yorku, Madride alebo napríklad Sydney. Ale najmä čo najďalej od pomerov, do ktorých sa narodili.
Argentína, o ktorej teraz bude reč, importovala v 40. rokoch minulého storočia ešte jeden zhubný vplyv, a to trochu spotvorenú podobu talianskeho korporativistického fašizmu. Juan Perón, populistický politik, ktorý infikoval svoju rodnú krajinu myšlienkou centrálneho riadenia ekonomiky a fantastického míňania na dlh, totiž k svojmu videniu sveta prišiel práve v Mussoliniho Taliansku, v krajine, kde platilo „všetko v štáte, nič mimo štátu“.
Na rozdiel od Talianska neprehrala Argentína žiadnu vojnu tak katastrofálne, aby bola nútená prehodnotiť od základov svoj politický systém. Po porážke vo vojne o Falklandy sa síce argentínski občania zbavili vojenskej junty, ale ďalších princípov svojho štátu sa nedotkli. Dôsledok: štátny krach stíha štátny krach, krajine vládne úplne disfunkčná elita, ktorá ju neustále potápa do ďalších katastrofálnych problémov, a určitá časť obyvateľstva odmieta uznať, že nemožno žiť nad pomery. Príliš veľa ľudí ťaží z toho, že erárna pokladnica hospodári zle, na úkor svojej dlhodobej budúcnosti, a títo ľudia tvoria „hlboký štát“, ktorý bude brániť pokusom o zásadnejšie reformy.
Zvolenie libertariána Javiera Mileiho, ktorý chce zrušiť väčšinu argentínskych štátnych inštitúcií a „prerobiť“ krajinu od základu, nie je žiadna garancia úspechu. Je to len nádej na zmenu, nič viac. V bežnej vyspelej krajine by sa niekto taký excentrický ako Milei k moci nikdy nedostal. V Argentíne je to prejav uvedomenia si, že starý model fungovania je „úplne na suchu“.
