Výsledkom je kontinent so značne nedostatočným príspevkom k blahobytu ľudstva, ktorý si ani nie je celkom istý svojou vlastnou identitou (je to ešte západná civilizácia, alebo nie?) a jeho najlepší rodáci napospol žijú v New Yorku, Madride alebo napríklad Sydney. Ale najmä čo najďalej od pomerov, do ktorých sa narodili.
Argentína, o ktorej teraz bude reč, importovala v 40. rokoch minulého storočia ešte jeden zhubný vplyv, a to trochu spotvorenú podobu talianskeho korporativistického fašizmu. Juan Perón, populistický politik, ktorý infikoval svoju rodnú krajinu myšlienkou centrálneho riadenia ekonomiky a fantastického míňania na dlh, totiž k svojmu videniu sveta prišiel práve v Mussoliniho Taliansku, v krajine, kde platilo „všetko v štáte, nič mimo štátu“.
Na rozdiel od Talianska neprehrala Argentína žiadnu vojnu tak katastrofálne, aby bola nútená prehodnotiť od základov svoj politický systém. Po porážke vo vojne o Falklandy sa síce argentínski občania zbavili vojenskej junty, ale ďalších princípov svojho štátu sa nedotkli. Dôsledok: štátny krach stíha štátny krach, krajine vládne úplne disfunkčná elita, ktorá ju neustále potápa do ďalších katastrofálnych problémov, a určitá časť obyvateľstva odmieta uznať, že nemožno žiť nad pomery. Príliš veľa ľudí ťaží z toho, že erárna pokladnica hospodári zle, na úkor svojej dlhodobej budúcnosti, a títo ľudia tvoria „hlboký štát“, ktorý bude brániť pokusom o zásadnejšie reformy.
Zvolenie libertariána Javiera Mileiho, ktorý chce zrušiť väčšinu argentínskych štátnych inštitúcií a „prerobiť“ krajinu od základu, nie je žiadna garancia úspechu. Je to len nádej na zmenu, nič viac. V bežnej vyspelej krajine by sa niekto taký excentrický ako Milei k moci nikdy nedostal. V Argentíne je to prejav uvedomenia si, že starý model fungovania je „úplne na suchu“.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.