Európsky súd pre ľudské práva tlačí na schválenie registrovaných partnerstiev: ako tomu môže Slovensko čeliť?

Profesor ústavného práva Tomáš Ľalík uvažuje o spôsoboch, ako by mohlo Slovensko čeliť nadnárodnému súdnemu aktivizmu a snahe dotlačiť nás k akceptácii zväzov osôb rovnakého pohlavia. V článku približuje, ako o téme uvažujú ďalší slovenskí právnici a čiastočne na nich reaguje.

V minulom článku som poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo veci registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia. Čiastočne som voči rozhodovacej línii predniesol kritiku, ktorú podrobnejšie rozvedie pripravovaný zborník z konzervatívnej konferencie organizovanej minulý mesiac. V tomto článku by som rád predstavil možnosti a stratégie, ktoré členská krajina Rady Európy má v prípade, ak kritiku ESĽP považuje za odôvodnenú a nehodlá sa podriadiť štrasburskému súdu.

Nižšie uvádzané riešenia sú rámcové a, samozrejme, vyžadujú detailnejšie rozpracovanie. Mnohé nápady vychádzajú práve z konferenčných vystúpení a predstavujú krátke zhrnutie úvah prezentovaných na tomto fóre. Netreba zabúdať, že reakcie vychádzajú zo slovenských podmienok a súčasného právneho statusu quo. Pre lepšiu orientáciu som ich rozdelil na politické a sudcovské.

Politická odpoveď

Ako prvá možnosť reakcie na rozhodovaciu činnosť vo veci Fedotova a ďalšie sa ponúka ignorancia týchto rozsudkov do okamihu, keď bude vydaný prvý rozsudok proti Slovensku. Striktne vzaté, do tohto momentu Slovensko podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru nemusí robiť vôbec nič.

Ani po vydaní rozsudku proti Slovensku sa nič zásadné nemení. Štátu nehrozí prakticky nič, aj keď bude existovať rozsudok, ktorý ho núti poskytovať osobitnú právnu ochranu a uznanie pre páry rovnakého pohlavia. Jediné sankcie, ktoré hrozia pri nerešpektovaní rozhodnutia ESĽP, sú politické – pozastavenie hlasovacích práv v inštitúciách Rady Európy a eventuálne vylúčenie z tejto medzinárodnej organizácie.

Z praxe ale vyplýva, že jedinou krajinou, ktorej boli čiastočne pozastavené hlasovacie práva, bolo Rusko v súvislosti s vojnami – druhou čečenskou vojnou, anexiou Krymu a napadnutím Ukrajiny (v treťom prípade plné pozastavenie hlasovacích práv s následným vylúčením krajiny z Rady Európy). Pozastavenie hlasovacích práv hrozilo po násilnom štátnom prevrate v roku 1969 aj Grécku, ale to samo z Rady Európy odišlo na päť rokov. Žiadny iný štát ako Rusko teda nebol sankcionovaný v rámci Rady Európy, pričom Rusko bolo takto potrestané za politické rozhodnutie viesť vojnu (doma a v zahraničí). Nerešpektovanie rozsudku vo veci registrovaného partnerstva je predsa len iný kaliber.

Okrem toho, štáty bežne nedodržiavajú rozsudky ESĽP. Podľa P. Danišku Slovensko dosiaľ nevykonalo približne 25 percent takzvaných leading cases, pričom sa nachádzame v priemere členských krajín: existujú krajiny, ktoré lepšie vykonávajú rozsudky, ale aj tie, ktoré sú na tom podstatne horšie ako Slovensko a stále sú spokojnými členmi Rady Európy. Teda obavy z formálnych sankcií nie sú namieste, čo sa nedá povedať o neformálnych tlakoch na krajinu.