Ani po vydaní rozsudku proti Slovensku sa nič zásadné nemení. Štátu nehrozí prakticky nič, aj keď bude existovať rozsudok, ktorý ho núti poskytovať osobitnú právnu ochranu a uznanie pre páry rovnakého pohlavia. Jediné sankcie, ktoré hrozia pri nerešpektovaní rozhodnutia ESĽP, sú politické – pozastavenie hlasovacích práv v inštitúciách Rady Európy a eventuálne vylúčenie z tejto medzinárodnej organizácie.
Z praxe ale vyplýva, že jedinou krajinou, ktorej boli čiastočne pozastavené hlasovacie práva, bolo Rusko v súvislosti s vojnami – druhou čečenskou vojnou, anexiou Krymu a napadnutím Ukrajiny (v treťom prípade plné pozastavenie hlasovacích práv s následným vylúčením krajiny z Rady Európy). Pozastavenie hlasovacích práv hrozilo po násilnom štátnom prevrate v roku 1969 aj Grécku, ale to samo z Rady Európy odišlo na päť rokov. Žiadny iný štát ako Rusko teda nebol sankcionovaný v rámci Rady Európy, pričom Rusko bolo takto potrestané za politické rozhodnutie viesť vojnu (doma a v zahraničí). Nerešpektovanie rozsudku vo veci registrovaného partnerstva je predsa len iný kaliber.
Okrem toho, štáty bežne nedodržiavajú rozsudky ESĽP. Podľa P. Danišku Slovensko dosiaľ nevykonalo približne 25 percent takzvaných leading cases, pričom sa nachádzame v priemere členských krajín: existujú krajiny, ktoré lepšie vykonávajú rozsudky, ale aj tie, ktoré sú na tom podstatne horšie ako Slovensko a stále sú spokojnými členmi Rady Európy. Teda obavy z formálnych sankcií nie sú namieste, čo sa nedá povedať o neformálnych tlakoch na krajinu.
Prirodzenou možnosťou je odísť z Rady Európy hneď a nečakať na rozsudok proti Slovensku, respektíve ignorovať rozsudok s minimálnymi formálnymi následkami. Za takéto riešenie sa prihovára najmä A. Chromík, ktorý uvádza medzinárodný tlak na malú a neasertívnu krajinu v tak ideologicky významnej téme, pričom existuje reálna možnosť pri parlamentných voľbách, že tomuto tlaku Slovensko nakoniec podľahne pri jedinej zmene vládnej garnitúry. Ako všetci vieme, voľby sú často o výmene politickej garnitúry, a nie o reálnom programe opozície. Aj keď odchod Slovenska z Rady Európy nie je možné politicky vylúčiť, predsa len si myslím, že je namieste predtým vyskúšať iné politické a súdne riešenia.
Napadajú mi konkrétne dve.
Prvým je spoločná politická koordinácia postupu štátov, ktoré sú z hľadiska registrovaných partnerstiev pre osoby rovnakého pohlavia v identickej situácii. V súčasnosti ide o 15 členských štátov tejto organizácie. Táto koordinácia a spolupráca môže mať mnoho foriem – jednostranná interpretačná deklarácia vo vzťahu k Dohovoru; list zaslaný inštitúciám Rady Európy alebo vzájomná koordinácia v ďalších konaniach pred ESĽP, ktoré sa týkajú rovnakej veci s cieľom revidovať rozhodovaciu činnosť ESĽP (ako to bolo napríklad vo veci Strand Lobben, kde vystupovali až štyri krajiny spolu – Slovensko, Česko, Belgicko a Bulharsko – a kde ESĽP zmenil svoju rozhodovaciu činnosť vo veci okamžitého pozbavovania rodičovských práv v nórskych prípadoch).
Druhým politickým riešením je taká zmena či doplnenie ústavy, ktorá by akýkoľvek štátom uznávaný zväzok dvoch osôb viazala na rôzne biologické pohlavie a/alebo možnosť (hoci aj latentnú či hypotetickú) prirodzenej prokreácie. V prípade reálneho konfliktu medzi ústavou a medzinárodnou zmluvou či rozhodovacou činnosťou ESĽP má práve ústava prednosť, a to v zmysle samotnej ústavy [čl. 154 c) ods. 1], ako aj judikatúry Ústavného súdu (napríklad PL. ÚS 16/2018, bod 75).
Tieto riešenia na rozdiel od odchodu z Rady Európy majú aj silnú symbolickú rovinu (G. Morales Sancho). Slovensko (iné krajiny) by nebolo vnímané ako to zlé, ktoré porušuje Dohovor a musí odísť (podobne ako Rusko), ale naopak ako člen, ktorý si plní záväzky v dobrej viere s poukazom, že je to ESĽP, ktorý prekračuje svoje kompetencie príliš dynamickým (a svojvoľným) výkladom práva bez existencie konsenzu v citlivých eticko-morálnych otázkach rodiny, ktoré majú navyše lokálny, a nie celoeurópsky význam a kontext. Nehovoriac o tom, že Dohovor nikde neobsahuje záväzok pre štát vytvoriť inštitút registrovaného partnerstva pre homosexuálne či heterosexuálne páry. Pozná len manželstvo muža a ženy podľa čl. 12, ktoré je však ďalším cieľom progresívnych autorov.
Takýto postup má však svoje riziká, ktoré vyjadril A. Chromík. Avšak treba dodať, že aj po odchode z Rady Európy by rozsudky ESĽP boli pre nás naďalej relevantné z jednoduchého dôvodu: sme stále členskou krajinou EÚ. Jednak Súdny dvor EÚ nasleduje judikatúru ESĽP, to znamená, že by sa postuláty ESĽP k nám dostali nepriamo, prostredníctvom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. A taktiež EÚ sa silou-mocou snaží stať členom Dohovoru už niekoľko desaťročí, čo sa v najbližšom čase môže zrealizovať. Opätovne by sme sa z vplyvu ESĽP nevymanili a boli by sme konfrontovaní s rovnakou dilemou ako dnes. A nakoniec, nie všetky rozsudky ESĽP trpia na argumentačné vady ako Fedotova. Mnohé rozhodnutia vylepšujú aj slovenský právny poriadok či prax.
Sudcovská odpoveď
Druhou možnosťou, ako primäť ESĽP zmeniť svoju rozhodovaciu činnosť vo veci registrovaných partnerstiev, je sudcovský dialóg medzi slovenskými súdmi a ESĽP. Slovenské súdy by sa snažili poukázať jednak na problematické aspekty odôvodnenia ESĽP, ale taktiež zdôrazniť úlohu rodiny a manželstva v slovenskom kontexte (prokreácia, tradícia a kultúra). ESĽP by mal dostať šancu revidovať svoje závery v súdnom dialógu či už priamo (Protokol č. 16), alebo nepriamo (riešením sporu, ktorý sa týka párov rovnakého pohlavia).
Tak postupoval aj Spolkový ústavný súd v známom rozhodnutí Weiss vo vzťahu k Súdnemu dvoru EÚ, ktorý ale na výzvu o dialóg rezignoval, čo viedlo k tvrdej odpovedi nemeckého súdu o neaplikácii práva EÚ v Nemecku (išlo o program Európskej centrálnej banky pre nákup aktív verejného sektora na sekundárnom trhu). Naopak, s pozitívnym koncom sa skončila sága o volebnom práve väzňov, kde podľa prvotného prístupu ESĽP obmedzenie práva mohol urobiť len súd, pričom neskôr uviedol, že to môže byť aj parlament na radosť Spojeného kráľovstva či ďalších krajín.
Paradoxne, práve nie slepým nasledovaním judikatúry nadnárodných súdov, ale ich spochybnením sa vytvára možnosť komunikácie medzi súdnymi telesami a súdny dialóg.
Je však namieste rátať aj s možnosťou, že ESĽP na výzvu o prehodnotení svojho prístupu „malých“ krajín z východnej Európy nevyhovie a potvrdí svoju argumentáciu.
V takom prípade možno aplikovať prístup iných najvyšších súdnych inštancií o tom, že rozhodovacia činnosť ESĽP, ak ju majú štáty nasledovať, musí byť v súlade so základnými hodnotami národného práva a musí brať do úvahy všetky relevantné argumenty (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva, § 123), respektíve štát nemusí rešpektovať ESĽP, ak je to jediná cesta na odvrátenie porušenia základných ústavných princípov (Spolkový ústavný súd, § 35). Ako ďalšie príklady môžem uviesť prístup talianskeho Ústavného súdu, ktorý nerešpektoval rozhodnutia tak Medzinárodného súdneho dvora, ako aj Súdneho dvora EÚ, bulharské súdy, ktoré odmietli rozhodovaciu činnosť ESĽP, český ústavný súd alebo dánsky Najvyšší súd vo vzťahu k Súdnemu dvoru EÚ a tak ďalej. Tieto prístupy majú spoločné to, že najvyššie súdne inštancie sa odmietli riadiť nadnárodnými súdnymi rozhodnutiami, ktoré boli v konflikte s vnútroštátnou právnou úpravou (najčastejšie ústavou a jej princípmi).
Namiesto záveru
Aj napriek jednoznačnej tendencii na ESĽP vo veciach registrovaných partnerstiev zostáva hneď niekoľko možností, ktoré som sa snažil v skratke predstaviť a ktoré vyplývajú z názorov mnohých odborníkov prezentovaných na konzervatívnej konferencii. Prirodzene, kľúčovú a dôležitejšiu úlohu ako právnická či politická argumentácia budú zohrávať klasické ľudské vlastnosti – odvaha, nebojácnosť, inteligencia, kreativita a asertivita oboch zložiek štátnej moci.
Áno, rodinné právo sa mení, ale nemení sa v celej Európe rovnako. Podľa mňa však má každý štát široký priestor, aby si rodinnú politiku určoval sám podľa svojich potrieb a v súlade s očakávaniami konkrétnej spoločnosti, sledujúc pri tom všeobecné dobro a prospech vlastnej spoločnosti bez ohľadu na názory európskych elít.
