Absurdný týždeň Štefana Chrappu: Párky, vajcia, Vikingovia 

Milí priatelia, týždeň bol opäť plný absurdít. Spor o sporný obraz nasadzoval korunu nezmyselnosti všetkým aktivitám globálneho charakteru. Keďže sa pohybujem na viacerých frontoch a gýč, horor i provokácia sú mojimi životnými spriaznencami, počúval som z jednej strany, že chce zase na Slovensku niekto zavádzať cenzúru v kultúre, a preto treba obraz v záujme demokracie ukazovať čo najviac, na druhej strane sa ozývalo, že obraz je obscénne podivuhodný a nevhodný a nemal by ho vidieť nik. 

Keď vyšiel v pondelok na titulke istých novín, bol som práve na nákupe raňajok. Noviny na mňa vykukli z regálu. Keďže malo ísť o provokáciu nevídanú, no vydanú, neslýchanú, no bolo o nej počuť, kúpil som si ich ako artefakt absurdnosti konca roka 2023. Vyprovokovali ma na kúpu!

Vzápätí pri pohľade na ten obraz, kde sa dvaja kamaráti držia za rozmazané pipíky, mi napadlo, že by som mal kúpiť banány, sójové párky, vajcia, rožky, plnotučné mlieko, slaninu, špáradlá a chudú šunku. Aj také praktické asociácie môže mať umelecké dielo.  

Dáma s hranostajom, či záhadne sa usmievajúca Mona Lisa by mi s ranným nákupom len ťažko pomohli. 

Dúfam, že mi odpustíte, že si uťahujem z tohto posvätného sporu, ktorý sa organicky zaradil k úžasnému plagátiku z Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. 

Inú vec som však chcel, pokiaľ ide o „chlapské“ záležitosti. V antikvariáte som vyhrabal knihu Viking Vike 2, z roku 1980. Autorom príbehu je Runer Jonsson a autorom radostných čiernobielych ilustrácií je Ewert Karlsson. 

Táto kniha sa mi spája s detstvom. Chodil som na základnú školu a raz do roka sa vydavateľstvo Mladé Letá prekonalo a prišlo za svojimi čitateľmi na vidiek s predajnou výstavou publikácií. 

Výber kníh predajcovia vystavili v takzvanej Izbe revolučných tradícií, ktorá sa u nás v škole nachádzala na druhom poschodí. Boli v nej artefakty zo SNP, z komunistického prevratu, fotka Aurory, busta Lenina a bola tam aj jedna nábojnica z dela a Kaťuša, zvelebovaná bomba, ktorá strážila pokoj a mier nášho detstva. 

Tam som prvýkrát uvidel bájneho knižného Vikinga Vikeho a jeho partiu Vikingov z mestečka Flake. Flačania boli pozitívne postavy, silní, odhodlaní a trocha sentimentálni. Mali medzi sebou aj nemožného a nepraktického básnika Ulmeho, s ktorým som sa tak nejako stotožňoval. Náčelník bol Halvar, bol to Vikeho otec, trochu moták, ale zato silák. Výraznou postavou bol aj otravný Tjure, ktorý stále niečím odvádzal pozornosť od nastolených problémov. 

Vike bol výnimočný, lebo bol dieťa a nemal veľa fyzických síl. Vo svete Vikingov bol na smiech, ale len do chvíle, kým sa nezistilo, že má viac rozumu ako všetci dokopy. Keď začal premýšľať, okolo jeho hlavy lietali iskry. Vždy dostal nejaký nápad a Vikingov zachránil z každej šlamastiky.

V tomto druhom diele ide o to, že sa statoční Vikingovia z Flake dostali do konfliktu s Hurtošmi. Hurtoši, to boli veľkí vagabundi. Ako sa v knihe píše: „Ako na potvoru boli Hurtoši najzákernejší bojovníci storočia! Vždy hotoví do bitky, bojachtiví a krvilační, až strach! Spali vždy s nožom medzi zubami a lukom opretým o posteľ. A deň sa im vôbec nerátal, ak niekomu hneď zrána nestrelili šíp rovno do zadku.“

Hurtoši obkľúčili Flačanov v istom opevnenom meste. Vždy, keď išli útočiť na hradby, tak naši statoční Vikingovia polievali Hurtošov, ktorí na všetko išli zhurta, teplou vodou. To Hurtošov náramne ponižovalo, pretože u nich bolo výsadou mať špinavý krk a teplá voda z nich špinu zmývala. 

Obzvlášť hrozný bol náčelník Hurtošov Veľký Huk, ktorého sa báli aj vlastní bojovníci. 

Dovoľte krátky úryvok, lebo je to jeden z najlepších opisov Veľkého Huka v dejinách literatúry i vikinských vojen: „Veľký Huk kričieval tak mocne, až sa stany váľali. Stovky mužov nerobili nič iné, len zase stavali tie pováľané stany. Mnohí už aj frflali, že je to zbytočná robota a že sa tým mrhajú sily, ktoré by sa dali využiť lepšie pri dobývaní cudzích miest. Nikto sa však neodvážil povedať nahlas, čo si myslí. Veľký Huk bol naozajstný staromódny tyran. 

Pritom sa Veľký Huk neuspokojoval iba tým, že reval ako blázon, veruže nie. Každé ráno prišiel k hradbám a na obrancov vyplazil jazyk. V tejto disciplíne držal svetový rekord a bol na to nesmierne pyšný. Mal taký dlhý jazyk, že si ním mohol oblízať aj krk odzadu. A mal ho taký silný, že ním zabíjal osy, keď si mu náhodou sadli na tvár. 

Keď vyplazil na Vikingov jazyk, zahrozil im rukami a zadupal nohami. A svoje cvičenie zakončil tým, že hodil na zem čiapku, poskákal po nej a ryčal ako šialenec. A zakaždým sa zastrájal, že tam tú čiapku nechá, až kým mesto nedobyje! Nechá ju tam ležať, akože sa volá Veľký Huk! Vystrájal takto dennodenne, a tak nie div, že na to spotreboval veľa čiapok. V jeho tábore bolo čoraz častejšie vídať mužov bez čiapok. Hanbili sa za to a ponižovalo ich to. Pravdaže, najskôr prišli o pokrývku hlavy tí najmenší. 

Vikemu sa Veľký Huk od samého začiatku protivil a bol by ho najradšej hneď nejako umlčal, lebo to jeho vyrevúvanie a vyplazovanie jazyka už všetkým išlo na nervy.“

Vždy si na trápneho Veľkého Huka spomeniem, keď sa riešia pseudokauzy, keď sa nafukujú do monštruóznych rozmerov, keď sa točíme v začarovaných kruhoch zástupných problémov, keď sa hystericky a bez argumentov útočí na kohokoľvek, keď sa ľudia vymazávajú z verejného priestoru atď. 

Veľký Huk a Hurtoši sa hlásia o slovo aj dnes. Dupú pred hradbami zdravého rozumu, zastrašujú a vyplazujú jazyk. Vraj by sme im mali otvoriť brány, lebo inak zrúcajú naše hradby. To určite! Čo s nimi? Treba ich polievať „teplou vodou racionality“ a vysmievať sa ich šialeným nápadom a svoje hradby, pevnosti, citadely a pevné body udržiavať v dobrom stave.