Aký bol váš syn, keď bol dieťa?

Syn bol odmala veľmi šikovný. V podstate čo chytil do ruky, v tom vynikal a bavilo ho to. Bolo vidieť, že je rodený športovec, preto sme ho podporovali. Všetko vychádzalo z toho, že mám rád šport a vrcholovo som športoval. Mal som rád hokej, futbal, hádzanú, všetky športy, a chcel som, aby ich robil aj Maťo. Chcel som, aby mal pohybovú kultúru a aby sa rozvíjal. V detstve hral futbal za Tatran, hral aj hokej, hádzanú, bedminton. Som mnou hrával napríklad tenis. Zrejme má aj medaily z bedmintonu, hádzanej. Potom prišiel vek, keď si musel vybrať a, prirodzene, sa nasmeroval na hokej. Čas ukázal, že urobil dobre. Vybral si srdcom.

Muselo to byť veľmi náročné na čas. Ako sa to dalo stíhať?

Chodil do hokejovej triedy. Ak sa ľad zrušil v marci alebo apríli, venoval sa prevažne doplnkovým športom ako hádzaná, futbal. V škole mal dopoludnia hokejové tréningy a poobede sme išli na futbal alebo hádzanú. Športové gény zdedil. Sme športová rodina z oboch strán. Jeho dedo bol majster sveta v hádzanej.

Ako pokračovala jeho hokejová kariéra? 

Keď si vybral hokej, chcel som mu dať všetko, čo bolo vtedy dostupné. Chodil napríklad na letné kempy, ktoré organizoval Gáborík, ale aj na kempy do Čiech, ktoré organizovali hráči z NHL. Navštevoval ich od 6 rokov. V tom čase bola veľmi silná hokejová partia. V športovej triede ich bolo 30, čiže ak chcel hrať, musel sa snažiť. Bol tam ten tlak na miesto. Aj samotný tréning bol boj. Bol to veľmi silný ročník. Už v 9. triede sa dostali na majstrovstvá Slovenska, čo v Prešove nebývalo zvykom. Postupne prestúpil do Košíc, keďže sa chcel posunúť a v Prešove sa nehrala extraliga.

Čo nasledovalo po prestupe do Košíc?

Po základnej škole nastúpil na športové gymnázium v Košiciach. Mal tu veľmi úspešné juniorské pôsobenie. V 17 rokoch už odišiel do Ameriky. Neskôr ho draftovali Edmonton Oilers. Prešiel rôznymi reprezentačnými výbermi. Tri roky hral na farme AHL. Potom prišli ťažké zranenia. Raz rameno, dvakrát koleno. Toto ho zabrzdilo. Mal 22 rokov, keď sa vrátil do Európy. Škoda, že v tom čase nebol trpezlivý, chcel hrať. Keď sa vrátil do Európy, najprv hral v Sparte Praha, potom prestúpil do Třinca. Teraz je v Lokomotive Jaroslavľ v KHL. Keď mohol, vždy rád reprezentoval, ako na olympiáde v Pekingu v roku 2022. 

Urobili by ste ako otec, ktorý ho podporoval a stál pri jeho úspechoch, s odstupom času niečo inak? Čo je podľa vás kľúčom k úspechu?

Ako otec by som asi nič neurobil inak. Mal veľmi dobré podmienky. Aj v športe treba mať šťastie. Popri tých zraneniach mal šťastie na trénerov, ľudí okolo seba, ktorí mu pomáhali. Vždy sa dostal do víťazných tímov. Každý jeden tréning ho rozvíjal. Možno sme mali viac tlačiť, aby vydržal v Amerike, keď chcel hrať v NHL. Ale bola to taká neskúsenosť. Niektorý vlak chodí len raz. Ale na druhej strane, prišiel by napríklad o medailu z olympiády. Je už ťažké zhodnotiť, čo by bolo pre neho lepšie, čo horšie. 

Myslíte si, že mu v kariére pomohlo, že bol zo známej športovej rodiny? 

Myslím si, že nie. Na Slovensku je milión známych rodín, v Amerike ani nehovorím. Poznám úspešných hráčov, ktorí nie sú zo športových rodín, rodičia ich nepodporovali, a oni dosiahli úspech. Na to sú tréneri. Talent je len začiatok, ostatné si musíš „odmakať“. Keď napríklad prišiel do Ameriky, bol v tíme chlapcov, ktorých otcovia hrávali v NHL. Náš Maťo však hral častejšie ako oni, lebo tréneri v ňom videli potenciál.  

Každý rok s hokejom začína množstvo detí, ktoré si chcú splniť svoj sen. Na začiatku je asi veľmi podstatný rodič a jeho prístup. Existuje know-how, ako vychovať úspešného hokejistu?

Na začiatku musí byť radosť. Musia sa tešiť, ako deti, tak aj rodičia. Rodičia nesmú mať priveľké očakávania a vyvíjať na dieťa veľký tlak. Ja som sa vždy tešil, čo bude, a nikdy som nerozmýšľal, či bude hrať a kde bude hrať. Chodil som na zápasy a keď som videl, že treba niečo zlepšiť, tak sme hľadali cesty, ako to urobiť. Je to samozrejme finančne náročné, ak to rodič nemá v sebe a potrebuje na tieto veci niekoho nájsť a zaplatiť. Pre nás bola veľmi dobrá motivácia tlak v tíme a nápor na pozície. To posúva každého. 

Pamätáte sa, koho mal Maťo ako dieťa za hokejový vzor? Má ešte vzory?

Či má vzory, to je otázka skôr preňho. Motivuje ho tlak. Niektoré veci musí mať človek v sebe. Pamätám sa na moment, keď sme doma hrávali hry a on neznášal prehry. Vždy som ho musel nechať vyhrať. Je víťazný typ. Proste s touto charakteristickou črtou sa narodil. Vie sa podriadiť tímu, ale vie byť zároveň líder. Dôležité je, že mal vždy zdravé sebavedomie. Pamätám sa, ako už 9-ročný rozprával, že bude hrať v reprezentácii a sám ju skladal. Vedel sa porovnať. Vo svete musíte byť o triedu lepší. To sebavedomie som mu aj ja niekedy závidel. (smiech)

Ste v kontakte so synom?

Áno, každý deň. Vždy si pozriem jeho zápas a vždy, keď môžeme, ideme ho podporiť. Každý zápas mám odpozeraný a do 20 minút po odohraní mi vždy zavolá. Potrebuje spätnú väzbu.

Máte spočítané, koľko to stálo, kým sa mu úspešne rozbehla kariéra?

Najmä ma to stálo množstvo času. Chodil som na skoro všetky zápasy, aby som vedel, na čom je a aké má nedostatky. Stálo to, samozrejme, aj peniaze. Dopriali sme mu kvalitný výstroj, ale všetko to boli používané veci vo výbornom stave, ktoré som kupoval od kamarátov. On s tým, našťastie, nemal žiaden problém. Nikdy netrval na tom, že chce mať najlepšiu a najnovšiu hokejku. Dnes by ho možno deti aj vysmiali.