Čo treba robiť, keď sa rozpadá integrálne chápanie ľudských práv a náboženskej slobody

V júli sa v starobylom anglickom univerzitnom Oxforde uskutočnila trojdňová medzinárodná konferencia O civilizačných aspektoch ľudskej dôstojnosti. Mal som na nej úvodnú prednášku spolu s indonézskym ministrom spravodlivosti a ľudských práv Yasonom Laolym. V decembri som bol pozvaný na medzinárodné konzultácie o ľudských právach na americkú univerzitu v Princetone. Moja účasť súvisela so skúsenosťami a poslaním historicky prvého Osobitného vyslanca pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ (2016-19). Rád by som sa podelil o niektoré myšlienky, ktoré presahujú naše hranice a naše životy, aj s

aj mne s najbližším prostredím – s tým doma, na Slovensku. Sú to idey kultúrotvorné, zušľachťujú našu ľudskosť a pozývajú k zodpovednosti za seba i za naše vzťahy, za postoje a konanie.

V tomto období si pripomíname 75 rokov od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv (VDĽP, 10. december 1948). Deklarácia bola reakciou na dve krvavé svetové vojny 20. storočia, tragédie holokaustu a genocíd. Ovplyvnila výnimočným spôsobom nasledujúce roky, zvlášť konštitúcie nových slobodných štátov po páde kolonializmu a komunizmu vo svete. Medzinárodná listina základných práv a slobôd, ktorá zahŕňa aj VDĽP, sa stala súčasťou Ústavy SR.

Ľudské práva predpokladajú aj povinnosti

Všetci ľudia sú obdarení rovnakou dôstojnosťou, ktorá je základom ich neodňateľných a nescudziteľných práv. Deklarácia ich definuje v 30 článkoch. Ale dôstojnosť pozýva človeka aj k povinnostiam. Práva bez povinností sú ako minca s jednou platnou stranou – teda minca falošná. Práva bez povinností sú ako jazda načierno, bez úhrady nákladov. Rovnako sloboda bez zodpovednosti je nezrelá, ba môže byť deštruktívna. Žiaľ, celé generácie a sociálne skupiny sú vychovávané len v poznaní a nárokovaní práv, bez poznania a prijímania povinností – voči druhému, voči spoločnosti a domovine. Málo politikov zdôrazňuje, ba prezentuje zmysel pre rovnováhu našich práv a povinností.

V úvode a v závere Deklarácie sú však citlivo zakomponované aj dve zásadné povinnosti každého z nás:

Čl. 1: Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovné v dôstojnosti a právach. Sú obdarené rozumom a svedomím a mali by navzájom konať v duchu bratstva.

Čl. 29: Každý má povinnosti voči spoločenstvu, jedine v ktorom je možný slobodný a plný rozvoj jeho osobnosti.

Náboženská sloboda – lakmusový test základných práv človeka

Obdobie totality, ak si ho pravdivo pamätáme, bolo atakom na zmýšľanie každého občana, spravidla okrem tých, čo sa s marxisticko-leninskou (boľševickou, socialistickou, komunistickou) ideológiou stotožnili. Podobne to bolo počas dominancie nacizmu či fašizmu. Náboženská sloboda je dôležitá pre každého človeka, nielen pre veriacich. Preto počas zápasu o slobodu a demokraciu bola možná i užitočná spolupráca kresťanských spoločenstiev a občianskeho disentu. Ich odpor voči totalite bol nenásilný. Táto spolupráca je potrebná aj pri obhajobe a upevňovaní našej slobody.

Čl.18 VDĽP je v centre celého katalógu práv. Vykonáva sa rôznymi činnosťami individuálne alebo v komunite (rodina, spoločenstvo, zhromaždenie), v súkromí alebo na verejnosti. O nej ako o hlavnej slobode hovorí aj prvý dodatok Ústavy USA. Viera je vždy osobná, ale nikdy nie súkromná, ako mylne hlásajú niektorí sekularisti. Náboženská sloboda je lakmusovým testom všetkých ostatných práv v spoločnosti. Pretože ak náboženská sloboda nie je v štáte rešpektovaná, tak sloboda názoru, tlače, zhromažďovania, združovania budú obmedzované tiež. História to potvrdzuje. História je totiž reprezentovaná faktami, je to objektívna pravda. Treba ju poznať, lebo pravda nás oslobodzuje.

Tento centrálny článok VDĽP hovorí o slobode myslenia, svedomia a náboženstva. Rovnako ho definuje Európsky dohovor o ľudských právach v čl. 9 alebo Ústava SR v čl. 24. Takto súladne a pre spolužitie v slobode výhodne bolo sformulované právo medzinárodné, európske a slovenské. Prax taká súladná nie je z dôvodov nerešpektovania, neznalosti či zneužívania legislatívnej, exekutívnej a justičnej moci. Tento trojitý rozmer slobody človeka hovorí o najvnútornejšom rozmere osobnej slobody. Vyjadruje hlbokú a silnú súvislosť medzi dôstojnosťou a slobodou ľudskej osoby. V tejto definícii môžeme vidieť trojjediný rozmer každej osoby: jej racionalitu, moralitu a spiritualitu, resp. náboženskosť. To nie sú tri oddelené osoby, dimenzie a slobody. Sú integrované, navzájom súvisiace a pozývajú nás k celistvému chápaniu človeka.

Trojjediný rozmer náboženskej slobody človeka

Správne chápanie náboženskej slobody pozýva k integrálnemu humanizmu ľudí viery i nenáboženského, filozofického presvedčenia, kresťanských i sekulárnych humanistov (ak humanistami naozaj sú). Tento trojjediný rozmer každého človeka je evidentný už v úvodnom a pre interpretáciu a ducha Deklarácie najdôležitejšom, prvom článku:

Sme všetci obdarení rozumom, svedomím a teda pozvaní k rozumnosti, morálnosti a duchovnému bratstvu. Svetský, nie náboženský jazyk Deklarácie nás pozýva žiť a rozvíjať vzťahy medzi ľuďmi a národmi v duchu bratstva. Z tohto pohľadu agresia proti susedovi je nielen porušením práva a konaním proti duchu bratstva. Každá agresia je barbarstvom a zločinom.

Ako väčšina, nemám rád moralizovanie. Cením si príklad, ktorý priťahuje, kým slová len volajú. Ako však hľadať správne postoje a odpovede v dobe, ktorá je rýchla, situácia komplexná a komplikovaná, keď je kultúra a politika v úpadku, chýbajú nám nielen verejné financie (sú v hlbokom prepade), ale aj verejné autority? Problémy sú spoločné a spoločenské. Odpoveď musí byť však osobná a následne spoločná, s podobne zmýšľajúcimi. Preto sú myšlienky kriticky dôležité pre vývoj. Lebo myšlienka rodí slovo, slovo sa prejavuje skutkom, skutky vedú k zvykom a tak aj pravidlám, zvyky k charakteru, charakter ku kultúre. A kultúra k civilizácii, ktorá spája generácie a presahuje stáročia, ba tisícročia.

V čom teda spočívajú odpovede na globálne a slovenské problémy, na celkový úpadok, nástup nových ideológií a násilia v našej dobe? Odpoveďou je poznanie a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého, vždy a všade, nielen niekoho a niekedy, nielen väčšiny, a to tých „našich“. Potrebujeme edukáciu, teda výchovu a vzdelávanie nielen v počtoch, fyzike, vedách a technológiách. Cieľom nemôže byť predovšetkým mať moderné smartfóny, ale mať smart ľudí so smartfónmi, teda inteligentných občanov so zrelou ľudskosťou a s kultivovanou, gramotnou komunikáciou.

Kríza býva tam, kde sa stratí rovnováha. Tak je to v rodine, v rozpočte, vo firme či v štáte. Rovnováhu udržiava celá príroda. Rovnováhu, ba prebytok pre budúce potreby, vyžadujú naše verejné financie. Štúrovsky povedané, treba nám je „viacej tvoriť, a menej troviť!“ Klimatická kríza súvisí s nadmerným znečisťovaním a karbonizáciou ovzdušia. No rovnako je pre udržateľný rozvoj a pokojný vývoj na Slovensku, v Európe a vo svete nevyhnutná rovnováha slobody a zodpovednosti, práv a povinností. To je pravý charakter a zrelé chápanie dôstojnosti, ktorej sa nám všetkým dostalo. Toto integrálne chápanie ľudských práv a slobôd nás vedie k úcte voči dôstojnosti každej osoby a zároveň k tvorivému a zodpovednému úsiliu o dôstojný život ľudí v našej domovine i vo svete. Aj o tom je univerzálne a trvalé posolstvo Vianoc.