Na význam „správneho“ výkladu minulosti v nastupujúcej ére totalitarizmov napokon upozornil aj George Orwell († 1950) vo svojom románe 1984 myšlienkou o tom, že tomu, kto kontroluje minulosť, patrí budúcnosť. V Štandarde tento rok Fedor Gál napísal „Žijeme príbehy a príbehmi.“

Príklad prvý. Alebo ako svoj príbeh materializovali do pamätníka naši južní susedia

Nuž teda, keď žijeme príbehmi, pozrime sa na zhmotnené príbehy našich dvoch najbližších susedov. Zhodou okolností tých, s ktorými nás dejiny spojili na dlhší či kratší čas. Dlhšie sme žili a vlastne stále aj žijeme s Maďarmi. A hoci sme s nimi pod jednou strechou Uhorského kráľovstva pretrvali viac ako 900 rokov a nejako to dávalo zmysel, lebo až na povstanie v roku 1848/1849 sme sa proti zväzku s nimi nebúrili (rovnako ako ani oni sa nebúrili proti nám); predsa len sme si s nimi nevytvorili dodnes žiaden koncept, ktorý by ten príbeh prerozprával do jazyka prijateľného rovnako pre nich, ako pre nás. Oni si však svoju fabulu nielenže vytvorili, ale patrične ju už aj materializovali, rozumej umelecky monumentalizovali. Najviditeľnejšie na dnešnom Námestí hrdinov – Hősök tere.

Zdroj: Wikipédia

Čo tu môžeme vidieť? Predovšetkým v centrálnej pozícii na niekoľkometrovom stĺpe monumentálnu sochu Archanjela Gabriela, ktorý v pravej ruke nesie takzvanú Svätoštefanskú korunu a v ľavej dvojitý kríž, ktorými akoby posväcoval Pamätník tisícročia príchodu predkov dnešných Maďarov do Panónskej panvy.

Zdroj: Wikipedia

Vertikálnu úroveň pod ním potom k zemi ukotvuje súsošie Siedmich maďarských náčelníkov (vojvodov) na čele s Arpádom, teda tých, ktorí majú byť za oné „usadenie sa“ v novej vlasti podľa Kroniky Anonymného notára P. spísanej v prvej tretine 13. storočia zodpovední.

Zdroj: Wikipedia

Po ľavej strane kolonády sa nachádzajú sochy ôsmich uhorských kráľov – svätého Štefana, svätého Ladislava, Kolomana Knihomila, Ondreja II., Belu IV., Karola, Róberta a Ľudovíta Veľkého. Na pravej strane kolonády sú potom umiestnené sochy piatich vodcov protihabsburských povstaní – Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Imriško Tekeli, Fraňo II. Rákoci a Lajko Košút. Popri povstalcoch, bojovníkoch za slobodu a náboženskú toleranciu, sú zaradené ešte sochy turkobijcu Janka Huňadyho a jeho syna, kráľa Mateja Korvína. Vrcholy kolonád potom ozdobujú alegorické sochy, o ktorých význame sa tu nebudem bližšie rozpisovať.

Sochy kráľa Štefana I. (ľavá strana kolonády) a Ľudovíta Košúta (strana pravá). Zdroj: Wikipédia

„Čomu veríš, to je skutočnosť,“ píše vo svojom článku Fedor Gál. Slovami Carla Gustava Junga, duševné fakty rozhodujú. Akými technikami si ich osvojujeme (niekedy viac alebo menej sofistikované indoktrinačné schémy sú nám osvojené) a ako sa ich zbavujeme, je iná vec. Jedno je však jasné, racionálne sa už potom o nich nedá diskutovať. Drvivá väčšina dnešných Maďarov svojej verzii historickej skutočnosti verí. Ich príbeh, možno ako žiaden iný príbeh súčasných európskych národov, je nádherne fiktografický. Nikomu však neprekáža aby ho nielen nahlas vyznávali, ale šírili i navonok.

Márnosťou nad márnosť by teda bolo im vysvetľovať, že najviac maďarský národný kráľ Matej Korvín nenapísal ani slovo po maďarsky, zato po česky, v dobovom chápaní po slovensky, naozaj dosť. No, a jeho znalosť dobovej slovenčiny potvrdzuje aj humanista Galeotto Marzio. Márne by som krútil hlavou nad tým, že tam nie je napríklad socha prvého cisára na uhorskom tróne Žigmunda Luxemburského, ktorému Hiernoným Pražský v roku 1410 na Budínskom hrade kázal Slovo Božie po česky; že autori súsošia úplne vynechali kráľa Jána Zápoľského a odignorovali v terajšom variante všetkých Habsburgovcov. Čo k tomu dodať? Pre Maďarov je príbeh stvárnený na Námestí hrdinov ich príbehom. Sú s ním poväčšine spokojní a turistom sa páči. Nie tak Rumunom, či Srbom alebo aj Chorvátom, alebo aj nám. Tento príbeh totiž z uhorských dejín vytlačil Nemaďarov.

Legitimizačné konštrukcie a ich logika, alebo niečo na odľahčenie

Dôvod je jasný. Podobné myšlienkové stavby sú polyfunkčné. Predovšetkým však legitimizujú svojich autorov a prostredníctvom umeleckej skratky nadčasovo formátujú svojich recipientov. Maďarský pamätník na Hősök tere ospravedlňuje stav maďarstva na prelome 19. a 20. storočia. K tomuto už len na okraj, že podobné historické konštrukcie, s cieľom ospravedlniť aktuálny stav umným výberom historických dát nikdy a nikde nebol a ani dnes nie je nijakou zvláštnosťou. Evanjelik Daniel Sinapius Horčička vo svojom Novom trhu latinsko-slovenskom (Neo forum latino-slavonicum) z roku 1678 napríklad zdôvodnil existenciu slovenskej evanjelickej cirkvi svätým Pavlom, svätým Cyrilom a Metodom, Jánom Husom a Martinom Luterom. Slovenská skupina Mango Molas zasa spieva Che Guevara, Elvis, Gagarin a ja...

Nezvládnutá konceptualizácia spoločného života Čechov a Slovákov

Ak si odmyslíme materializáciu 1. Česko-slovenskej republiky v nadživotnej pyžamovej soche Milana Rastislava Štefánika, ako Hellboya v uniforme pilota, s mohutným levom nad hlavou, ktorý drží znak Česko-slovenskej republiky, dnes stojacej na námestí pred novou budovou Slovenského národného divadla; ani druhé, kratšie spolužitie Slovákov, tentoraz s Čechmi, nemá nijaké hlbšie konceptuálne vyjadrenie. Povedzme si to tak, ten lev nikoho neposväcuje. Nie je to Archanjel Gabriel a povedzme to na rovinu, slovenský a český príbeh sa i v rámci prvej Česko-slovenskej republiky od seba líšia a vôbec, ťažko ich rozumne spojiť.

Trochu insitná je tiež socha „tatíčka“ – Tomáša Garrigue Masaryka pred budovou Slovenského národného múzea, ktorá veľkosťou i vyhotovením pripomína skôr záhradného trpaslíka, a preto myšlienku spolunažívania Slovákov a Čechov v jednom štáte viac paroduje, akoby mu pridávala na vážnosti.

Foto: Archív autora

Príklad druhý. Alebo ako si svoj príbeh zmaterializovali do pamätníka naši západní susedia

Diametrálne iná vec je, ako Česi zvládli stvárnenie vlastnej historickej rozprávky – fabuly. Azda najznámejšie zhmotnenie českých dejín poznáme z pražského „Václaváka“. Slávne české súsošie vytvoril sochár Josef Václav Myslbek v spolupráci s Aloisom Dryákom a Celdom Kloučkom približne v rovnakom období ako jeho maďarskí kolegovia. Oproti budapeštianskym historickým kreáciám voňajúcim modernistickou secesiou, Myslbekovo súsošie pôsobí viac realisticky. Tiež je viac historizujúce. Je o poznanie striedmejšie. Bolo aj lacnejšie. O to viac však treba oceniť jeho podmanivú efektivitu do českého príbehu vtiahnuť priemerného Čecha i nezainteresovaného turistu.

Kompozícii dominuje socha svätého Václava v nadživotnej veľkosti. Prvý český svätec v pravej ruke drží kopiu so zástavou. Historickú autenticitu mu dodávajú repliky predmetov nachádzajúcich sa i dnes vo Svatováclavskom pražskom poklade – prilba, meč i drôtená košeľa.

Jazdecká socha svätého Václava, Václavské námestie. Foto: Archív autora

O úroveň nižšie, na základovom sokli po stranách svätca na samostatných podstavcoch nachádzajú štyri stojace postavy českých svätcov a patrónov Čiech – svätá Ľudmila, babka svätého Václava, svätý Vojtech-Adalbert, svätý Prokop a svätá Agneša (Anežka) Česká.

Svätý Vojtech-Adalbert a svätá Ľudmila. Foto: Wikipédia a archív autora

Umelecká hodnota diela je i tu nespochybniteľná.

Teraz k fiktografii. Začal by som od toho, čo malo soche svätého Václava pridať na historickej autenticite, to jest k železnej košeli, meču a svätováclavskej prilbe. Pokiaľ ide o košeľu, je taká istá ako každá iná drôtená košeľa, ak by však bola z 10. storočia, pravdepodobne by nemala dlhý, ale krátky rukáv. Svätováclavský meč je evidentne gotický, zo 14. storočia. Svätý Václav ho nemohol nosiť. Podobne ako svätý Štefan svätoštefanskú korunu. Mohol mať na hlave ale svätováclavskú prilbu, pravda, tá však pre zmenu môže byť ešte zo staršieho obdobia. Všeobecne sa dnes pokladá – podľa náleziska z 9. storočia – za typ helmy Bojná-Praha. Otázkou zostáva sekundárne osadená záštita nosa.

Pár slov k osobám. Nebol som to ja, kto spochybnil hodnovernosť existencie svätého Václava a jeho babky svätej Ľudmily. Spravil to v roku 1947 v knihe České pohanství historik a žurnalista Záviš Kalandra. V roku 1950 ho nechal Klement Gottwald popraviť. Nie však za to, že bol popieračom najstarších českých dejín. Kalandra kult svätého Václava a jeho babky Ľudmily, ktoré mali stáť na počiatku rodu Přemyslovcov, prosto označil za substitúciu staršieho slovanského pohanského božstva. Spochybniť hodnovernosť existencie svätých Václava a Ľudmily mu však umožnilo aj to, že okrem ich vlastných legiend ich v kresťanských superlatívoch, žiaden iný dobový prameň explicitne nepotvrdzuje. Tak napríklad saský kronikár Widukind v poslednej tretine 10. storočia iba laxne spomína, že v čase, keď písal svoju kroniku, malo byť v Prahe telo kniežaťa (meno neudáva), pri ktorom sa vraj mali diať zázraky. Sám kronikár to však nevedel potvrdiť a preto zvolil k tejto téme mlčanie. Preto o tejto téme nebudem ďalej hovoriť ani ja. Nie inak ako so svätou Ľudmilou a jej vnukom, je to, bohužiaľ, aj so svätým Prokopom, sázavským opátom a údajným obrancom staroslovienskej liturgie. Existuje najmä ako literárny hrdina. Texty o ňom boli napísané retrospektívne. Mal by byť.

Najväčšie vrásky o zmysluplnosti umiestnenia na hlavnom sakrálno-memoriálnom pamätníku opodstatňujúcom existenciu súčasných Čechov by však mala vzbudzovať socha svätého Vojtecha-Adalberta. Přemyslovci tomuto svätcovi vyvraždili skoro celú rodinu. Ešte predtým však po dva razy, ako pražský biskup, utiekol od svojich českých ovečiek. Podľa slov jeho legendistu Canaparia, zverené stádo ho nechcelo poslúchať. Podľa toho istého autora potom, bezprostredne pred martýriom Svätca sa ho pohanskí Prusi opýtali kým je, odpovedal im, že je „rodom Sloven“ (nativitatus Sclavus), teda nie Bohemus, nie Čech.

Pamätník postavili v časoch, keď bolo České kráľovstvo súčasťou Rakúskeho cisárstva. Habsburgovci v úrade českých kráľov nemali žiaden problém s prijatím svätého Václava do počtu svätcov, ktorí legitimizovali ich práva na český trón. Svätý Vojtech-Adalbert, hoci aj pôvodom Sloven, bol okrem Čiech aj patrónom Sclavinie, ríšsko-rímskeho projektu Imperia Christianorum živého okolo roku 1000.

Trochu reflexie k sebe samému

Možno by sa niekomu mohlo teraz zdať, že ako historik zľahčujem význam objektívneho bádania histórie. Opak je pravdou. Chcel som len na uvedených príkladoch ukázať, ako opatrne treba pristupovať k minulosti. Nakoniec, je to len matéria zložená z nekonečného počtu často protikladných informácií. Navyše, ako je vidieť z uvedených príkladov monumentalizovaná fiktografia umne kombinovaná s overiteľnými dátami zhmotnená do pôsobivých memoriálnych komplexov vytvára najmä duševné fakty. Zjednodušene, hrdina, respektíve hrdinovia – svätci, tvoria spoločenstvo. Nie mačky a psy. V prípade Čechov je to tak jednoduché. Ich príbeh začali písať autori hagiografických textov o svätom Václavovi a jeho babke Ľudmile na sklonku 10. storočia a bezkonkurenčne ho rozviedol Kozma Pražský začiatkom 12. storočia. Lepší príbeh Čechov ako Kozma Pražský zatiaľ nikto nevyrobil. Nie každý príbeh je však taký prostý ako ten Kozmov.

Tradícia, ako základ monumentalizácie dejín

„Čo je pamäť? To, čo som z príbehu rodičov a prarodičov? (...) Zaznamenané fakty a ich interpretácie?“, pýta sa oprávnene Fedor Gál.

Rád by som mu odpovedal, ale nemám jednu uspokojujúcu odpoveď. Príbeh od príbehu je iný a často sa od seba navzájom líšia aj interpretácie tých istých príbehov. Povedzme také rozprávanie o Arpádovi a jeho „siedmich statočných“. Do tradície dnešných Maďarov ho zaviedol až Anonymný notár P. Jeho Gesta Hungarorum, teda Skutky, či skôr Činy Uhrov. Skutky Uhrov sa však nikdy neudiali, keďže ich spísali okolo prvej tretiny 13. storočia, teda viac ako 300 rokov po tom, ako sem reálne starouhorský kmeňový zväz zavítal. Navyše, a úplne hrozné, dodnes sa zachoval jediný odpis tohto textu. Pôvodina nebola do začiatku 18. storočia známa. O jej vydanie sa (paradoxne), pričinili Nemaďari – dvaja Slováci a jeden Rakúšan (Adam František Kollár, Matej Bel, Johann Georg Schwandnter). Od svojich rodičov a prarodičov rozprávku o príchode „siedmich statočných“ prebral prakticky každý Maďar. Príbeh sa stal jeho duševným vlastníctvom. Viac alebo menej podarené stvárnenia hrdinov Zaujatia vlasti zdobia každý kút dnešného Maďarska. Dôležitejšia ako overiteľnosť historickej pravdy, je samotná atraktivita príbehu, a s ním aj tradícia. Atraktivita príbehu predkov dnešných Maďarov do priestoru medzi Dunajom a Karpatami je postavená na starozákonnom príbehu o zaujatí Zasľúbenej zeme Izraelitmi.

Tradícia svätých Konštantína-Cyrila, Metoda a Gorazda medzi Slovákmi

Rozhoduje teda atraktivita príbehu. Na trhu je všetko. Aj posolstvo svätých Konštantína-Cyrila (Filozofa), jeho brata svätého Metoda. Kúpili ho všetky slovanské národy. Kúpili ho pápeži, cisári, cárovia, králi, kniežatá i vojvodovia. Nielen kúpili. Aj o ňom rozmýšľali. Koľko mníchov kontemplovalo ich odkaz prepisovaním ich spisov a koľko spisovateľov sa vo svojich textoch pokúsilo rozviesť ich myšlienky.

Príde mi teda absolútne zbytočné problematizovať sochy slovanských vierozvestcov a ich žiaka na Bratislavskom hrade. Za a proti som nakoniec už povedal.

Aké je to nejednoduché – cyrilometodské

Ako to však je s tradíciou slovanských apoštolov medzi Slovákmi? Je to, aj nie je to, jednoduché. Keď totiž povieš cyrilometodské, myslíš slovenské. Je však súčasná slovenská historická tradícia čisto cyrilometodskou, ako o tom hovorí naša Ústava? K čomu sa to vlastne hlásia Slováci.

Slováci nežijú iba na Slovensku alebo o tom, ako termínom Slováci a Slovensko treba rozumieť v užšom a širšom význame

Naschvál som napísal Slováci a nehovorím o Slovensku. Ako dokázal spoľahlivo Ján Stanislav vo svojom veľdiele Slovenský juh v stredoveku súčasný rozsah slovenského osídlenia medzi Karpatami a Dunajom sa nerovná tomu, ktorý možno presvedčivo kvantifikovať v stredoveku. Dodám k tomu, že na základe mojich výskumov v súvislosti s vydávaním slovenských textov predspisovného obdobia, ani situácia v 18. storočí sa nekryla s tou, ktorú poznáme dnes. No a nebolo to tak ešte ani na konci druhej svetovej vojny.

Práve tak ako Maďarsko – Magyarország naši Maďari raz chápu ako dnešné Maďarsko a inokedy ako celé Uhorsko, taktiež Slovensko možno chápať dvojako. Slovensko v užšom slova zmysle, teda to, čo dnes chápeme ako Slovensko v hraniciach Slovenskej republiky, a Slovensko v širšom slova zmysle, to jest ako priestor medzi stredným a dolným Dunajom a Karpatami. V širšom význame ho chápal napríklad autor Povesti dávnych liet Nestor, ktorý o slovenskej zemi okolo Dunaja v prvej polovici 12. storočia napísal toto: „...(Uhri) postupovali po tej krajine (Slovenskej) a usadili sa tu medzi Slovenmi, podrobiac si ich. Od tých čias sa pomenovala Uhorskou krajinou.“ Termín Sclavinia ako staršie meno pre Ungariu používa tiež autor Uhorsko-poľskej kroniky ešte v prvej 13. storočia. Nuž a mapu s názvom La Schiavonia od Stefana Bonsingnioriho z poslednej tretiny 16. storočia môžete vidieť aj dnes vo Florentskom paláci Vecchio, teda paláci Signorie, teda vlády florentskej mestskej republiky.

Stefano Bonsingniori: La Schiavonia, Florencia (Palazzo Vecchio), 1576 – 1586. Zdroj: Wikipédia

Prečo je dôležité o tom hovoriť? Nuž predovšetkým preto, že historické Nitriansko, teda Slovensko v užšom slova zmysle, vďaka prvému nitrianskemu biskupovi Vichingovi a osobným preferenciám Svätopluka, zostalo po roku 885 viac latinské. Treba však vedieť i to, že táto forma kresťanstva s latinčinou v liturgii dominovala nášmu priestoru už aj pred príchodom svätých Konštantína Filozofa na Moravu. Na druhej strane to však ešte neznamená, že zo Slovenska, teraz v širšom slova zmysle, boli vyhnaní všetci žiaci svätého Metoda a prívrženci jeho dezignovaného nástupcu svätého Gorazda. Ako som už písal, vyhnaní boli najmä tí, ktorí odmietli vyznávať Najsvätejšiu Trojicu po novom. Vtedajší „tradicionalisti“ kvôli jednote svätej Moravskej cirkvi museli roku 885 z kola von. Niektorí „nositelia pamäti“ o cyrilometodskom dedičstve zostali najmä na Slovensku v širšom slova význame, teda v Zadunajsku a aj v Potisí. Tak ako po roku 1945, respektíve 1948, zo Slovenska neodišli všetci, ktorí nesúhlasili s nastupujúcim komunistickým režimom.

Niektorý jesenný deň onoho roku 885, pri ktorom vraj boli vyhnaní žiaci svätých Cyrila a Metoda, preto z hľadiska kontinuity cyrilo-metodskej tradície nemožno v priestore medzi Tatrami a Železnou bránou brať fatálne. Už len preto nie, že v časoch, keď sa kráľovstvo za čias svätého Štefana obnovilo, obživená bola aj predchádzajúca cirkevná štruktúra. Ostrihomské arcibiskupstvo, ale najmä neskoršie Kaločské arcibiskupstvo, nadväzovali na výdobytky predchádzajúceho obdobia vrátane využívania pretrvávajúceho kresťanského dorastu. Najlepšie to dokazuje súčasná maďarčina, ktorej náboženská terminológia je z veľkej časti slovenská. Ale pozrieť sa na to môžeme aj z pohľadu Jána Tomku Sáskeho, ktorý ako prvý konceptuálne uchopil problematiku kontinuity slovenských a uhorských dejín okolo polovice 18. storočia i v tejto mape. Už som ju v Štandarde publikoval, ale stojí za to si ju ešte raz prezrieť.

Ruské ženy prvých uhorských kráľov

Nemalú zásluhu na pokračovaní diela svätých Konštantín Filozofa a jeho brata u uhorských elít mali aj slovanské, najmä ruské manželky prvých Arpádovcov (Ladislav Lysý, Ondrej I., Álmoš, Gejza II.). Zaujímavý je tu príklad manželky Ondreja I. Anastázie, dcéry kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Jej sestra Anna, manželka francúzskeho kráľa Henricha I., totiž podpisovala svoje listiny cyrilikou. Ak však písala cyrilikou francúzska kráľovná Anna, je málo pravdepodobné, že by cyriliku neovládala aj jej sestra – uhorská kráľovná Anastázia. Nemožno sa preto čudovať, že slávny mešec svätého Štefana má na sebe cyrilské slovanské nápisy, o čom sa môže presvedčiť ktorýkoľvek návštevník cisárskej pokladnice (Schatzkammer) vo Viedni.

Mešec svätého Štefana s cyrilskými nápismi, 11. storočie, Viedeň, Cisárska pokladnica. Foto: Autor.

Slovenské, v duchu cyrilo-metodskom, teda významne ovplyvňovalo chod Panónskeho, neskôr Uhorského kráľovstva zhora i zdola. Nemalou mierou sa o to starali vzdelanci združení v kláštorných komunitách. Bez slovanských kláštorov v Panónii a Potisí, ktoré naši južní kolegovia nazývajú ortodoxné, hoci pred rokom 1056, teda pred schizmou, sa cirkev nedelila, by nebola možná kultúrna komunikácia medzi slovanským západom (Čechy a Morava) a juhom Chorvátsko, Srbsko, Bulharmi obývané krajiny a slovanským východom – stará Rus. Nie nadarmo tieto centrá pomenoval Alexander Avenarius – „interakčné slovanské kultúrne centrá“. Za všetky spomeniem neďaleký Vyšehrad (Visegrád), Tichoň (Tihany) i Vesprím (Beszprém) na brehoch Balatónu, no a na Dunaji Kláštor svätého Pantalejmóna (dnes Pentele) a iné.

Kláštor svätého Pantalejmona, rekonštrukcia. Zdroj: dunaujvarosmesel.hu

Ako si predstaviť uhorského apoštolského kráľa v stredoveku

Ak si chce niekto lepšie predstaviť úrad svätého apoštolského uhorského kráľa, musí si prečítať Život svätého Ladislava Kráľa. Arpádovec so slovenským kniežacím bitematickým menom od pol tela trčí nad svojím ostatným vojskom. Je to skromná projekcia objednávateľa diela kráľa Bela III. Zhodou okolností jeho matkou bola tiež ruská kňažná Eufrozina. Pod krstným menom Alexios bol Bello vychovávaný v Konštantínopole, teda po našom v Carihrade, na dvore slávneho cisára Manuela Komnena. Ten bol synom svätej Ireny (známej skôr pod menom Piroška, od slovanského pýriť sa), dcéry nitrianskeho, bihorského kniežaťa a zjednotiteľa krajiny svätého kráľa, už zmieneného Ladislava I. Svätá Agneša Česká z Pamätníka svätého Václava v Prahe bola vnučkou kráľa Bela III.

Prvé doklady kultu svätého Konštantína Filozofa a Metoda na Slovensku

V roku 1347 český kráľ a rímsky cisár Karol IV. (†1378), fundoval v Prahe kláštor na Slovanech (Emauzy) a pozval tam 80 slovanských mníchov (pravdepodobne z ostrova Pašman v Chorvátsku). Po tomto dátume nastupuje nová vlna prameňmi preukázateľného kultu svätých Konštantína-Cyrila nielen v Českých krajinách, ale aj v Uhorsku a Poľsku. Doklady o tom z územia užšieho Slovenska možno nájsť napríklad v Spišskom a Bratislavskom kalendáriu zo 14. storočia.

Sviatok svätého Cyrila a Metoda v Spišskom kalendáriu zo 14. storočia sa pripomínal 9. marca. Ľavý stĺpec predposledný riadok. Foto: Archív autora.

Z 15. storočia už pochádzajú samostatné liturgické, či paraliturgické texty na počesť solúnskych bratov. Spomeniem tu napríklad antifónu ku cti oboch bratov – Incipit historia Cyrili et Metudii, ktorá sa nachádza v Kremnickom kódexe. Ešte predtým poľský kráľ – svätá Hedviga Anjuovská, dcéra uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého a bosnianskej Alžbety Kotromaničovej založila v Krakove na Kleparzy Kláštor svätej Kataríny, kam podľa vzoru cisára Karola IV. pozvala chorvátskych glagolášov.

Nemôžem sa rozpisovať o ďalších detailoch vedomého pestovania pamäti o svätých Konštantína-Cyrila a Metoda najvyššími kruhmi Uhorského kráľovstva s dosahom na územie Slovenska v užšom slova zmysle a jeho väčšinovo slovenských obyvateľov. Prosto ich len niektoré vymenujem. Na konci 15. storočia slovanský Gutenberg, Nemec – Svätopluk Fiol (Sweyboldus Veyel) vydal v Krakove prvé cyrilské tlače. Jeho mecénom bol pravdepodobne Ján Turzo (Thurzo) z Betlanoviec. O storočie neskôr chceli jezuiti v Turci založiť kolégium podľa indického a japonského vzoru, ktorého vyučovacím jazykom mal byť jazyk ilýrsky, teda chorvátsky (glagolčina, chorvátsky variant staroslovienčiny), písmom potom cyrilika. Svätého Metoda ako prvého arcibiskupa Panónskej, rozumej Uhorskej cirkvi, uznal vo svojich Cirkevných análoch Uhorského kráľovstva (Annales Ecclesiastici Regni Hungariæ) jezuita Melchior Inchofer, ako sme o tom písali tu.

Frontspis v Cirkevných análoch Uhorského kráľovstva z roku 1644 so svätým Metodom, ako prvým arcibiskupom Panónskej cirkvi. Zdroj: Archív autora.

Na konci toho istého storočia ďalší jezuita Gabriel Hevenesi pôsobiaci na Trnavskej univerzite usiloval sa nájsť vo vytvorení zoznamu najznámejších svätcov spojených s Uhorským kráľovstvom, spoločný hodnotový menovateľ pre nové Uhorsko. Do svojej zbierky Ungaricae Sanctitatis Indicia zaradil aj svätého Konštantína-Cyrila a svätého Metoda. Za zmienku stojí, že ide o dielko obsahom neveľké, niečo viac ako 100 tlačených strán, svojim významom však prekračujúce svoju dobu. Okrem iného práve preto, čo som už naznačil. Pokúsilo sa dať rozmanitému Uhorskému kráľovstvu jeden historizujúci katolícky šat. Skôr ako bolo dielo vytlačené, maďarský jezuita a jeho tím zozbierali 71 krabíc rôznych dokumentov, z ktorých urobili poctivý výber. Neskoršie Acta Sanctorum Hungariæ z roku z roku 1743, respektíve 1744, ktoré boli vydané v prvom vydaní v Jezuitskej tlačiarni Trnave a potom  Košiciach, jednotne na s. 151 – 160 uvádzajú Vita SS. Cyrilli et Methodii, teda bolandistami vybratý Život svätých Cyrila a Metoda, podľa staršieho latinského variantu známeho podľa prvých slov Tempore Michaelis Imperatoris, teda v Časoch cisára Michala. Celouhorský sviatok týchto svätcov sa mal teda sláviť aj za panovania Márie Terézie a jej nasledovníkov 9. marca. O dobe, keď masy vstúpili do dejín a staré národy Európy preformátovali svoje identifikačné symboly prispôsobiac ich novej dobe, nejdem hovoriť.

Ako je tomu s úctou k svätým Konštantínovi Filozofovi a jeho bratovi dnes

Nedávno niekto porátal, že na Slovensku bolo zhotovených a vztýčených už 13 súsoší svätých Solúnskych bratov. Od septembra 2024 k nim treba pridať aj to posledné, ktoré stojí na Bratislavskom hrade. V roku 2005 sa Vladimír Turčan, jeden z „búračov“ slovenských mýtov v článku „Cyril a Metod – trvalé dedičstvo“, ktorý vyšiel v knihe Mýty naše slovenské napísal:

„Cyrilo-metodská tradícia sa nededila, lebo ju jednoducho nemal kto odovzdávať mladším generáciám. Objavila sa až v období národného uvedomenia, keď sa v historických prameňoch hľadali argumenty proti maďarskému nacionalizmu. Pravdepodobne prvý zakomponoval do dejín pojem cyrilo-metodská „tradícia“ Juraj Papánek (1738 – 1802). Nevychádzal pritom z historického vedomia Slovákov. Naopak, bola to konštrukcia bez reálnej obsahovej náplne...“

V roku 2023 sa Fedor Gál opýtal „Čo je víťazstvo a čo prehra vo svete rôznych právd a ich vyznávačov?“ Odpovedám: Niet tu víťazov a ani porazených. Hýbeme sa na trhu myšlienok. Nech si každý vyberie podľa svojho gusta a úsudku. A vzdelaní Slováci si vybrali. Okrem iného aj svätých Konštantína Filozofa, jeho brata svätého Metoda a svätého Gorazda, ktorý dnes stoja na Bratislavskom hrade.

Čo ďalej so sochami na Bratislavskom hrade?

So Slovákmi a ich historickým príbehom je to objektívne komplikovanejšie ako v prípade Čechov, alebo aj Maďarov, či nebodaj Poliakov. Preto to nie je jednoduché ani z potenciálnou monumentalizáciou ich dejinného konštruktu v umeleckom stvárnení. Nevýhoda však občas môže byť aj prednosťou. Základným znakom našich dejín je, že sme v nich prakticky stále žili s niekým. Najdlhšie však s Maďarmi. Slovenský príbeh by mal byť teda postavený tak, aby pre Slovákov zostal príťažlivý. Zároveň by mal zostať do miery možnej aj pravdivý. Nemal by tiež odrádzať našich južných susedov, s ktorými nás spájal osud po mnoho storočí.

Od samého počiatku sme s nimi žili v monarchii. Nie som prvý, kto deklaruje túto overiteľnú skutočnosť. Aj tu sa môžem obrátiť na našu tradíciu. Presnejšie najmä na výkony slovenských mysliteľov v 18. storočí. Jezuiti ako Samuel Timon, osvietenci kalibru Mateja Bela, či Jozefa Bencúra; historici, ako Juraj Papánek či Juraj Sklenár, tí všetci sa usilovali o zachovanie jednoty monarchie na Dunaji bez toho, aby Slovákom ubrali niečo na ich dejinách a Maďarom niečo pridali. Výsledkom tohto uvažovania boli dve logické právno-historické konštrukcie. Prvá, že Slováci tu boli aj pred Maďarmi, a že ich predkov na sklonku 9. storočia prijali pohostinne. Tú formulovali najmä slovenskí jezuiti.

Druhá, že Svätoplukovo Regnum Sclavorum pokračovalo zhruba po 100 rokoch bezvládia kontinuitne v Štefanovom Regnum Ungarorum (Pannoniorum). Protagonistom tejto myšlienky bol za čias Márie Terézie katolík Juraj Papánek. K tomu druhému len dodám, že všetci uhorskí králi arpádovskej krvi pochádzali z užšieho Slovenska, teda Nitrianska. Nepochybné je potom i to, že na vládu Arpádovcov v 14. storočí nadviazali Anjouvci, po nich Luxemburgovci, Huňadovci, Zápoľskovci a nakoniec Habsburgovci. Všetky tieto dynastie vedome nadväzovali na dedičstvo svätého Štefana. Štefan však podľa môjho názoru najmä na Svätopluka.

Argumenty, prečo si to myslím, by vystačili na ďalší článok. Najdôležitejší možno nájsť priamo na čele takzvanej Koruny svätého Štefana. Nachádza sa tu štylizovaná hlava Gejzu (I.) a grécky nápis, v ktorom je slovo ΚΡΑΛΗΣ = KRALES, teda „kráľ“. Tento titul sa do gréčtiny nemal ako inak dostať, ako od Svätoplukovho kráľovského titulu. Západoslovanský titul „kráľ“ je totiž denominatívum od osobného vlastného mena Karol. V časoch Štefana I., však žiaden Karolovec s takýmto menom nevládol, zato za vlády Svätopluka áno.

GEJZA ZBOŽNÝ KRÁĽ TURKOV (Uhrov). Detail tzv. Svätoštefanskej koruny. Zdroj: Wikipedia.

Ešte explicitnejší než transparent na korune uhorských kráľov, je však list pápeža Štefana V. kráľovi Slovenov Svätoplukovi, známy tiež podľa prvých slov Quia te zelo fidei (Pretože si sa v horlení za vieru...). V uvedenom liste z neskorého leta pohnutého roku 885 totiž nový pápež nielen potvrdzuje to, že Svätopluka, jeho ľudí a krajinu prijal pod patronát svätého Petra, čo už urobil aj jeho predchodca pápež Ján VIII. v liste Industriae Tuae (Tvojej horlivosti...) v roku 880; ale nachádza sa tu formula, ktorá by, prinajmenšom podľa môjho názoru, mala byť známa na Slovensku každému:

„Štefan biskup, sluha sluhov božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovenov. (...) ...neprestajnými modlitbami vyprosujeme od Boha, darcu všetkého dobra, (...) v ruke ktorého spočívajú všetky práva kráľovstiev...“

Možno niekomu uniká dôvod prečo. Je ukrytý vo formule „in cuius manu sunt omnia iura regnorum“. Pápež Štefan V. tu totiž celkom jednoznačne hovorí, že práva kráľovstiev, a tým aj Svätoplukovho kráľovstva Slovenov, pochádza od Boha. Keďže je však od Boha, nemožno ho zrušiť.

Keďže ho nemožno zrušiť, nevidím dôvod, prečo by na severnom nádvorí Bratislavského hradu nemali stáť busty všetkých hláv, ktoré boli korunované v Bratislave na čele s Máriou Teréziou. Popritom by tu mohla stáť aj socha svätého kráľa Štefana. Nakoniec tu podľa všetkého tento kráľ razil svoje prvé strieborné denáre s legendou S(te)panVs Rex – PRESLAVVA CIVI(tas).

O tom, prečo to robil práve tu, však azda nabudúce.