Anton Srholec – príbeh dobrého človeka, kňaza, väzňa a patróna bezdomovcov

Pred ôsmimi rokmi zomrel vzácny človek. Salezián, rímskokatolícky kňaz, politický väzeň komunizmu a zakladateľ prvého útulku pre bezdomovcov v našej krajine – Anton Srholec. 

Srholec bol krásny človek, mal neuveriteľnú charizmu, a to nielen pre veriacich. Jednoducho z neho išlo hlboké dobro a človečenstvo. 

Mal som tú česť ho osobne poznať a v roku 2014 sa s ním intenzívnejšie stretávať v jeho bytíku v bratislavskom Ružinove. Pracovali sme na knihe rozhovorov, ktorá vyšla niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Jej súčasťou sú fotografie Matúša Zajaca, ktorý je aj dvorným fotografom Štandardu. 

Osem rokov od smrti je pomerne dlhá doba, ale ľudia majú tohto saleziána stále v živej pamäti. Jeho meno a príbeh rezonovali v celonárodnej ankete Najväčší Slovák, kde sa Srholec dostal medzi desiatku najdôležitejších osobností Slovenska. 

Anton Srholec pochádzal zo Skalice. Keď bol mladý chalan, pocítil niečo, čomu sa v kresťanskej hantírke hovorí „Boží dotyk“. Bolo to počas Sviatku všetkých svätých. Bolo veterno, vietor dul od Buchlova a mladý Anton Srholec sa bol pomodliť vo františkánskom kostole. (Ak pôjdete do Skalice, určite sa tam zastavte. V bývalom kláštore je aj vinotéka a pečú tam najfajnovejšie trdelníky.) 

Osvietenie

„Vietor bol studený́, no slnko občas svietilo. Po tej slávnosti sme prešli po cintoríne. Ešte bolo svetlo. Kostoly boli otvorené. Vtedy sa získavali plnomocné odpustky za duše v očistci. Chodilo sa z kostola do kostola. V každom kostole sme sa mali pomodliť šesťkrát otčenáš̌, Zdravas a sláva na úmysel Svätého otca. Kto navštívil cintorín a pomodlil sa, tak získal odpustky za duše. Asi preto som išiel do toho františkánskeho kostola. Sedel som tam a zažil som, ako zo mňa všetko spadlo. Bol som pri plnom vedomí. Áno, hovorí sa tomu aj osvietenie. Presne niečo také som zažil. Takú blaženosť, šťastie. Vonku fúkal vietor, v kostole bolo teplučko ako v akumulátore tepla a tiež to prostredie okolo mňa. Malo to silnú atmosféru. Zabudol som sám na seba a cítil som také svetlo a veľké šťastie. Neopísateľné, nepochopiteľné. Tam som bol šťastným chlapcom, dieťaťom, človekom. Zažil som dotyk niečoho, čo má bližšie k svetlu. Ja som v tom tak prebýval. Trvalo to chvíľu. Odtiaľ som vyšiel zmenený. To bol medzník v mojom živote. Dovtedy som myslel, že budem futbalistom, potom roľníkom, vinohradníkom… Čoho som sa dotkol, všetko sa mi darilo. Mohol som hľadať a robiť kariéru. Zrazu som začal chodiť miništrovať. Našiel som si kamarátov miništrantov. Začal som sa zaujímať o náboženskú literatúru. Vtedy vyšla knižka o Fatime. Nepochyboval som, že Pán Boh existuje. Mohol hovoriť, kto chcel, čo chcel, vtedy som mal nespochybniteľnú istotu.“

Väzenie

Potom prišli nešťastné päťdesiate roky, zrušenie kláštorov, rozpustenie rádov, prenasledovanie kňazov, rehoľníkov a ľudí, ktorí sa angažovali v cirkvi. Anton Srholec na to spomína takto: „Išli na to surovo. Násilím. Terorom a sochorom – palicou, ako sa hovorí. Pozatvárali najprv biskupov a súdili ich. V tú osudnú noc v apríli 1950 nás, aj všetky rehole a kláštory, obsadili milície. Nás sústredili do kláštora v Šaštíne. Tam sa datuje aj moje zatvorenie, teda izolácia. Od apríla 1950 do mája 1960 som bol neslobodný. Bol to útok na duchovné jadro katolíckej cirkvi. Komunisti zrazu získali veľké budovy. Premenili ich na koncentráky, kde nás sústredili. V iných zriadili všelijaké učňovské strediská alebo sklady, domovy dôchodcov…“

Po „preškolení“ najmladších adeptov rehoľného života poslali domov. Medzi nimi aj Antona Srholca. Premýšľal čo ďalej, rozhodol sa, že doštuduje v zahraničí. Von z komunistického Československa sa však dalo dostať iba ilegálnou cestou. 

Tu je začiatok ťažkého príbehu, ktorý dokonale preformátoval život nielen Antona Srholca, ale aj ďalších mužov, ktorý chceli ilegálne opustiť krajinu pod vedením blahoslaveného Titusa Zemana, mučeníka viery a kňazských povolaní.

Prechod sa nepodaril, takmer všetkých členov ilegálnej výpravy pochytali a odsúdili na dlhé roky najťažšieho väzenia. Srholec ako najmladší účastník výpravy dostal v roku 1952 „len“ dvanásť rokov. Väčšinu času si mladý Srholec odpykával v Jáchymovských uránových baniach, čo znamenalo pre mnoho väzňov rozsudok smrti.

Don António však rozprával aj o svojej prvej cele v Leopoldove: „Bol som na severnej strane. Bola mi tam zima. Bola tam taká lavička. Niekto sa tam predo mnou opieral o stenu. Tá stena bola ošúchaná. Veliteľ ma za tú stenu stále šikanoval, že je ošúchaná. Tam som sa naučil neopierať sa. To mi ostalo na celý život. Aj dnes, keď sedím na stoličke, zásadne sa neopieram o operadlo…“

Rozprávali sme sa aj o Titusovi Zemanovi, o tom, aký to bol skvelý človek, ale reč prišla aj na to, že si do konca života vyčítal, že tých ľudí zatvorili práve kvôli nemu: „Áno, vyčítal si to. Raz v zime, bolo po kolená snehu, čosi som išiel do mesta na Šafárikovo námestie. Brodil som sa snehom. On tam čakal pred hotelom Krym. Bolo to doobeda, okolo desiatej. Vtedy otvárali. Krym bol ešte poloprázdny, zavolal som ho, dali sme si koňak. A on sa pýtal: „Antonio, nehneváš sa na mňa, že sme to tak pokazili?“ A ja: „Práve naopak. Som hrdý, že som to prežil!“ Tak som ho uspokojil. Keď už ste v tej šlamastike, v tom kolotoči, nepomôže hľadať vinníkov. To by si človek iba priťažoval. Pomôže veľa nesnívať, vydržať do večera a prežiť. To kresťanské som vtedy bral až doslova. Radikálne. Že sa nemá hádzať svoj kríž na druhých ľudí a hľadať vinníka inde, okrem seba. Bolo to moje rozhodnutie.“

Kňaz

Kňazskej vysviacky sa Anton Srholec dočkal, keď bol v zrelom veku. Mal štyridsať rokov, písal sa rok 1970. Keď si to človek zráta, tak na svoju celoživotnú lásku, na kňazstvo čakal dlhých dvadsať rokov. 

Po vysviacke pôsobil na viacerých miestach, formálne bol kostolníkom v bratislavskom kostole Blumentál. Potom ho „pre istotu“ posielali po dedinách, do Perneku, do Veľkého Zálužia alebo do Záhorskej Vsi. Stále bol pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, ktorá sa snažila zdiskreditovať ho. 

Ak si spomínate na úspešnú reláciu Pošta pre teba, ktorú moderovala Katka Brichtová, tak v jednom diely bol aj Anton Srholec. Takto verejne chcel poďakovať tomu čestnému človeku, ktorý ho zachránil.

Vracal som sa z cintorína. Od vlaku podvečer išlo množstvo ľudí. Robotníci a robotníčky sa vracali z práce z Bratislavy. Aby som nešiel proti tomu húfu, tak som prekročil rieku a išiel som po ceste mimo nich. Medzi nimi kráčal pán Demeter, rómsky občan. On tiež prekročil rieku, prikročil ku mne a povedal mi: „Pán farár, boli u mňa tí, však víte.“ „A čo chceli?“ opýtal som sa. „Aby moja dcéra Iveta na vás niečo povedala, však víte.“ Povedal som mu po pravde: „Ja neviem nič…“ Zatváril sa a pokračoval: „Aby na vás podpísala, že vy ste ju jakože… však víte.“ Ja som zmeravel, vedel som, že je zle. Opýtal som sa: „Čo ste im povedali?“ „Ja sem im povedel, že by som Ivete ruku usekél, keby to na vás podpísala.“ Tak sa mi aj uľavilo, ale vedel som, že zo mňa chceli urobiť človeka, ktorý zneužíva deti. On býval v starej chalupe. Mal sedem detí. Jedna kuchyňa, jedna izba. Bol som u neho, krstil som mu deti. Kam ma pozvali, tam som išiel. To si komunisti tiež neželali, aby kňaz navštevoval ľudí. Bolo to chudobné bývanie. Vtedy mi hovoril, že mu sľúbili byt na stanici. Tam zrušili funkciu výpravcu a ostal tam voľný byt. Hovorím mu: „Blahoželám vám. To je fantastické! Zaslúžite si!“ Boli poriadna rómska rodina. Deti posielal každý deň do kostola. Jednak aby ich vyhnal z domu, ale aj preto, lebo deti sa u mňa dobre cítili. Jeho dcéra čítala, brat bol hlavný miništrant. Vyplatilo sa mi, že som bol k nim veľmi úctivý a citlivý, a že na mňa ten výmysel nepodpísali. Problém však bol v tom, že oni mu sľúbili, že ten byt dostane, len ak to podpíše. Povedal im aj mne, že za takú cenu ten byt nechce. Ešte aj povedali tej dievčine, že nech sa nebojí, veď farár sa z toho vyseká. Nech to len podpíše, že oni mi pomôžu, aby sa to ututlalo. Ale toto falošné obvinenie by sa so mnou tiahlo po celý život. A práve rómsky človek ma od tohto uchránil. Preto som vždy mal rád všetkých ľudí. Nesmieme robiť rozdiely medzi chudobnými a bohatými alebo rozličnými etnickými skupinami.“

Srholcovi napokon odobrali úplne štátny súhlas v roku 1985 a až do roku 1989 pracoval opäť ako robotník. 

Keď padol komunizmus, mal Anton Srholec šesťdesiat rokov a išiel do dôchodku. Vedú sa polemiky o tom, že mal dostať faru, ale ju nedostal, že bol nepohodlný pre cirkev atď. Nechcem zachádzať do týchto detailov. Nakoniec aj mňa samotného pred Srholcom vystríhali „dobrí katolíci“, aby som si na neho dal pozor, že vraj nie je až taký „dobrý katolík“, akým by mal byť, že nevie žiť v kláštore a stretá sa veľa a často s „nevercami“. No čert aby sa v tom vyznal…

Ľudia bez domova

„Bol som šesťdesiatročný a nezdal som sa ešte sám sebe taký zhrdzavený, zbytočný a do starého železa. Keď som mal šesťdesiatjeden, založil som občianske združenie RESOTY pre pomoc bezdomovcom. Vtedy, v roku 1991, nebolo nikoho, kto by sa tých ľudí ujal. Tak som horko-ťažko útulok založil. Vtedy sa tento fenomén objavil ako nový. Išiel som do Rakúska a videl som niektoré tie domy, ako tam pracujú. Povedal som si, že to bude akurát pre mňa, pretože ja sám som takmer po celý život taký bezdomovec. Z domu som odišiel ako trinásťročný, žil som v internáte u saleziánov, potom v noviciáte, potom nás zatvorili. Bol som vo väzení, v Jáchymove v Čechách. Kňaz je svojím spôsobom bezdomovec. Všade je dočasne. Býva v cudzom, je mobilný a troška kočovník. To biblické, ten pocit – nemáme tu trvalého bývania, to som vlastne prežíval celý život. Ani som sa nesnažil vybudovať si nejaký dom alebo hniezdo. A keďže som potreboval v Bratislave bývať, tak som si v roku 1969 kúpil jednoizbový byt, v ktorom žijem doteraz. Resoty sú v Podunajských Biskupiciach. Tam bol taký hotel pre zahraničných robotníkov, technikov, ktorí stavali Slovnaft. Bolo to opustené. Vyprosili sme to od magistrátu a dostali sme povolenie užívať to.“

Od roku 1991 dal „dôchodca“ Anton Srholec domov tisícke chlapov. Po jeho smrti útulok stále funguje, vedie ho jeho neter. Vznikla nadácia Antona Srholca a teraz vychádza reedícia knihy o Antonovi Srholcovi z pera Aleny Čermákovej. Tá o Antóniovi natočila celovečerný dokument, azda ste ho videli, je skvelý. Okrem toho vznikol park Antona Srholca pri kostole Blumentál.

Bolo by na mieste, keby bola na múre tohto kostola pamätná tabuľa, ktorá by pripomínala, že tu ako „kostolník“ pôsobil tento verný Ježišov kňaz, učeník, robotník, väzeň, rebel a bezdomovec Anton Srholec.